S menom ZUZANY SZATMÁRY sa už roky neodmysliteľne spája šéfovanie Nadácie Charty 77. Pred 
dvadsiatimi rokmi stála v Prahe pri jej zrode a po rozdelení republiky ju na Slovensku nasmerovala na ochranu ľudských práv. Má k nim blízko zrejme i preto, že do roku 1989 toho pre seba ani pre spoločnosť veľa spraviť nemohla, hoci niekde to tak cítila.Stretli sme sa priamo v jej kráľovstve. V kuchyni, kde je vždy čo vymýšľať. Tá pamätá časy minulé, žije tie dnešné a teší sa, že nám bude chutiť.
Ako to, že tak rada varíte?
Som niekde vnútri presvedčená, že jediné pravdivé umenie je kuchárske. Ukáž, čo si navaril, a ja ti poviem, kto si. Mám doma tri veľké knižnice, ale najobdratejšia je kuchynská, s kuchárskymi knihami. Mám ich asi 120 a z každej som už varila. Jednu si aj sama zapisujem. Ale mám skúsenosť, že najlepšie kuchárske knihy píšu muži.
Ktorú máte najradšej?
Dobrá sa pozná tak, že je obchytaná a sú v nej zvyšky jedál. Peter Zajac raz povedal, že takto sa pozná dobrá knižka všeobecne. Z tohto pohľadu to bude asi indická. Vyšla ešte za komunizmu a tak sa mi zodrala, že som si musela kúpiť novú, našťastie, znova vyšla. Mimoriadne dobrá je aj americká kuchárka. V nej je totiž absolútne všetko, dočítate sa tam asi o všetkých surovinách na svete. Raz si ju požičala odo mňa jedna diplomatka a nevrátila mi ju. Tak som sa šla sťažovať na veľvyslanectvo, a predstavte si, oni mi dodali novú. Úžasné čítanie je aj Chuťový místopis - to sú klasické československé recepty. Výborná je Krkonošská kuchárka. V nej som objavila napríklad takúto vynikajúcu vec: z údeného stehna, pekného chudého, nakrájate rezne, hodíte na plech, k tomu jablká a cibuľu, posypete šalviou a pomaličky, podliate bielym vínom, dusíte a zapečiete v rúre. V živote som také nádherné mäso nejedla. Úžasne vonia, dá sa krásne krájať vidličkou. K tomu zemiakové pyré alebo ryža. Skvelý a veľmi jednoduchý recept.
Nikdy ste nemali pocit, že varíte nasilu?
To sa pýta aj moja mama, keď mi voláva, ako to bolo s tou fazuľovicou a podobne. Varenie nie je utrpenie, naopak, považujem ho za vrchol tvorby a objavov. Aj celý môj pracovný mančaft v nadácii varí. S priateľmi vždy končím najplodnejšie reči debatou o varení. Tiež sa stále pýtam, v čom to je. Asi v tom, že som strašne prítomná vždy tej veci, ktorú robím. Aj keď len idem po ulici, aj keď sa len opaľujem alebo umývam schodisko v dome. Vždy mi je najlepšie tam, kde práve som, v tom, čo práve robím. Svet je taký, ako sa dnes cítim.
Keď už vravíte o tom opaľovaní, ste známa nudistka. Ako k tomu došlo?
To sú už roky. Najprv som sa opaľovala doma na balkóne. Keď ma odnaproti videl nejaký pánko, zistila som, že mi to neprekáža. Keď sa druhýkrát pozerali na mňa dvaja, zistila som, že je to také isté, ako keď sa pozerá jeden. Z toho vyplynulo, že keď sa nehanbím pred jedným človekom, nehanbím sa ani pred dvoma, ani pred troma a ani pred masou.
Ste už dlhé roky šéfkou Nadácie Charty 77, ktorá vznikla po revolúcii v roku 1989. Aká bola vaša situácia pred tými dvadsiatimi rokmi o tomto čase?
Čo som vtedy robila? Určite som mala nejakú milostnú aféru (smiech). A inak to v tom čase nebolo veľmi príjemné. Bolo toho na mňa priveľa.
Čoho bolo priveľa?
Dusila som sa v partnerstve a mala som pocit, že som nanič. Písať som mohla iba ak slávnostné prejavy v inžiniersko-projektovej organizácii, kde som robila technickú prekladateľku. Keď potom prišla revolúcia, akoby som sa bola znova narodila. Hovorila som to už pred desiatimi rokmi a rovnako si to myslím aj teraz.
Pracovali ste aj vo všelijakých iných povolaniach - ako upratovačka, sanitárka, sústružníčka či vychovávateľka v polepšovni. To bolo lepšie?
Keď ste boli v jednoduchšom povolaní, bolo to autentickejšie. Kým som bola s robošmi alebo s chovankami, tak som vedela, kde som.
Ako ste fungovali v inžiniersko-projektovej organizácii?
Volala sa Chempik. Inžinieri od nás v osemdesiatych rokoch často cestovali do Čiech, do prognostického ústavu, prednášali tam už vtedy Václav Klaus či Miloš Zeman, nosili sa odtiaľ celkom „pokrokové" materiály. Všetko však bolo akési približné, pracovala tam kopa starých baťovcov, inteligentných ľudí, ktorí síce mohli byť v paralelnom živote hodnotní, ale v pracovnom sa dokázali, chceli či museli znehodnocovať. To bolo pre mňa najdepresívnejšie. Miatlo ma, že som tam bola v kontakte s ľuďmi, o ktorých som nevedela, čo sú zač. Tým skôr, že o mne sa vedelo, čo som zač.
Čo ste boli zač?
Použiteľný nástroj na kadečo, ktorý sa odloží, keď nie je potrebný. Poviem to židovsky - na príklade. Napríklad do Chempiku nastúpila dievčina po materskej, bývalá sekretárka. Na akejsi podnikovej oslave sa pripila, prišlo jej zle, zamkla sa na toalete a nechcela sa otvoriť. Prišiel jeden inžinier a povedal mi - ty si vychovávala v tej polepšovni, ty ju odtiaľ dostaneš. A ja som išla, kopla som do dverí a povedala som - vyjdite von, lebo tie dvere rozbijem a vy to budete platiť. A bola vonku. Raz mi jeden námestník povedal, ty na to máš, napíš prejav. Tak som si vymyslela citáty z Lenina, ktoré by sa hodili do prejavu a zaslohovala som si. Alebo keď sa konali športové hry československých projektových organizácií, poverili ma, aby som počas tých piatich dní vyrábala športové noviny. Asi to som bola zač.
Prežívali ste to nejako ťažko?
Keď si svietim dozadu, najhoršie bolo, že človek vlastne nemohol nijako spravovať svoju dušu. Nikoho nezaujímalo, ako sa cítite. Ani dnes to nie je samozrejmosť, ale ten americký spôsob myslenia sem predsa len prenikol. Jediné zrkadlo, ktoré človek mal a mohol sa doň pozerať, bolo to, čo mal v predsieni, a to bolo dosť zájdené. Mávala som depresívne stavy, vtedy mi veľmi pomáhala fyzická práca. Keď mi v sobotu bolo do plaču, zamiesila som na rezance a hneď mi bolo lepšie. Veľmi mi v tom pomáhalo aj moje prepojenie na Čierny Balog, kam dodnes často cestujem. Viete, čo som tam pochopila? Že aj fyzická robota si vyžaduje hlavu. Myslím, že k tomu prispel aj môj prvý manžel. Bol dobrý remeselník, všetko vedel dať do poriadku. Ale neveril mi, že si to naozaj cením.
Cítili ste v sebe rodinné stereotypy?
Rodinu som si vytvorila vedome, ale v detstve som takzvané teplo rodinného krbu veľmi nepoznala. Bola som 
taký tuláčik a často som bývala doma sama. Otec bol veľký bohém, mama ako herečka v martinskom a potom v dedinskom divadle tiež nemohla byť so mnou často. Nechcela som, aby niečo podobné zažívalo moje dieťa. Na druhej strane - nebola som bitá ako chlapci z nášho domu. Tí stále dostávali doma za dačo výprask.
Vaším otcom, ktorého spomínate, bol Juraj Špitzer, ľavicový intelektuál, najprv komunista, potom zakázaný autor. Ako o ňom dnes rozmýšľate?
S otcom mám spojené roky odmietania. Cítila som sa so svojimi problémami v rodine často osamelá. Keď mala rodina nejaké nepríjemnosti, otec z toho zvykol obviňovať mamu a mňa. Nechcel si pripustiť, že náš osud sa odvíja aj od neho. Kdesi vnútri to cítil, ale akoby nechcel byť za to zodpovedný. Naučila som sa prijímať postavenie, ako keď človek žije v nápravnom ústave. Prijmete psychológiu väzňa, robíte navonok všetko, čo sa od vás chce, aby ste prežili. Nehovorím teraz o jeho politických aktivitách, ale o správaní. Bolo zbytočné hovoriť, čo si myslíte, lebo aj tak o to nikto nestál. Nemali ste sa mať s kým smiať. Pocity sa najavo nedávali. A potom ste si začali klásť otázku, čo keď je chyba na vašej strane. Čo keď majú všetci ostatní pravdu a vy, nech robíte, čo robíte, vždy z toho vyleziete s niečím všeobecne neprijateľným.
Mali ste bezdôvodný pocit, že všetci sú proti vám?
Všetkých v mojom okolí akoby som štvala. Hovorila som si - som zlá alebo nie som zlá? Ale nemala som veľmi s kým o tom hovoriť. S otcom už vôbec nie. Svoj osud, myslím, niesol veľmi zle a mňa vlastne stále tlačil, aby som sa radšej čím skôr vydala a odišla z domu. Aj sa stalo. Tušila som, že otcovi je ťažko. Môj prvý manžel však emigroval, ostala som s malým synom sama, nemala som prácu. Vystriedala som kopu zamestnaní. V byte, do ktorého som sa privydala a v ktorom bývam dodnes, som však udržiavala teplo domova, ako som len vedela. Otec sem potom aj veľmi rád chodieval.
A aké to bolo v detstve, kým ste nad vecami ešte toľko neuvažovali?
Od štyroch rokov som lietala s chlapcami. V našom dome ich bolo desať a ja jediné dievča. A keď sa zotmelo a išlo sa domov, už som len čítala, čítala, čítala. Všetko bez rozdielu, čo som doma našla. Čo si budeme hovoriť, moji rodičia ma veľmi nesledovali. Najťažšie pre nich bolo, čo robiť s dieťaťom cez letné prázdniny. Nebolo zvykom chodiť na dovolenky. Buď tábor, alebo niekam dieťa strčiť.
Tak ste sa dostali aj do Čierneho Balogu, ktorý ste spomínali?
Raz do Bratislavy prišla otcova bývalá láska z mladosti z Čierneho Balogu aj s kamarátkou. Od začiatku sa mi viac páčila tá druhá, tá kamarátka. A s ňou som vzápätí do Čierneho Balogu aj po prvý raz išla. Mala som osem rokov. Dovtedy som ani nevedela, že moja stará mama z otcovej strany odtiaľ pochádzala. Korene mojej tamojšej rodiny siahajú do 17. storočia, keď na Horehronie prišli židovskí obchodníci za švajčiarskymi a nemeckými drevorubačmi, ktorí sem v habsburgovských časoch emigrovali. Starých rodičov som nepoznala, niekedy v roku 1943 ich deportovali a skončili v plynovej komore. A môj otec tu v horách zasa partizánčil. Nevediac teda, že v Balogu o mne vedia, som tam jedného dňa prikvitla. A ty si Ďurkova? - pýtali sa ma tetky a hladkali ma po hlave.
Aký máte k tomuto miestu vzťah?
Veľmi silný. Ale nenadobudla som ho po židovskej línii. Dievčina Anica, ktorá ma tam z Bratislavy vtedy zobrala, bola dcérou istého Karola Havlíčka - mimochodom, je to onen Dežo Slámka z Kroniky Petra Jilemnického, Moravan, ktorý prišiel v roku 1923 ako mäsiar živnostník do Čierneho Balogu. Počas Povstania dodával mäso partizánom a takto sa spoznal aj s mojím otcom. Havlíčkovci boli ateisti, komunisti, pôvodom živnostníci, Anica bola učiteľkou, a to už bolo dačo. A jej neskorší svokrovci Kňazíkovci boli zasa neuveriteľne zbožní, ale tolerantní katolíci. Starý pán Kňazík bol sedliak, robotník aj kostolník. Teraz rozmýšľam, či som sa na tom Balogu domotala alebo nabrala ďalšie dimenzie. Ale najskôr to budú asi tie dimenzie. Lebo čo som tam najradšej robila? S dievčencami v deň Nanebovzatia Panny Márie kaplnku zdobila. Tam som sa priučila aj poriadnej robote, na poli, aj pri hrncoch.
Vašim doma neprekážali tieto vaše „ďalšie dimenzie"?
Nejako si to nevšímali. Otec bol hádam väčší Slovák ako Žid. Taký riadny Stredoslovák. A oni ho tam mali veľmi radi. Keď prišiel Ďurko z Bratislavy, vždy tam dotiahol nejakého spisovateľa, robili sa živánske a tak. Doteraz sa tam spomína Iľja Erenburg a kadejakí ďalší. Čierny Balog je môj druhý domov.
Aký máte vzťah k otcovým knihám a písačkám?
Snažila som sa vyhýbať hodnoteniu jeho vecí. Ani jeden z nás nechcel, aby nás ľudia obvinili z rodinkárstva. 
Keď otec začal v deväťdesiatych rokoch účinkovať v obnovenom časopise Kultúrny život a ja som doň prispievala, obaja sme voči písaniu toho druhého boli rezervovaní. Až po dlhšom čase sa zistilo, že sme príbuzní.
Bolo to len pre ten pocit rodinkárčenia?
Ono je to tak. Otec bol v šesťdesiatych rokoch dvakrát tajomníkom Zväzu československých spisovateľov. Dostal v Prahe byt, takže som už ako päťnásťročná s ním cestovávala. Spoznala som sa tam s kopou všelijakých ľudí, ale ako puberťáčke mi to nič nehovorilo. Čo sa budeme tváriť, myslela som si o nich to najhoršie ako o všetkých dospelých, bez ohľadu na politickú orientáciu. Na druhej strane, beriem otca ako človeka, ktorý nielen písal, ale si vedel zastať aj robotu. Aj nakosiť vedel. A to je pre mňa chlap. A keď je niekto chlap, zaujíma ma aj, čo píše.
Vráťme sa ešte k roku 1989. Ako vás zastihla revolúcia v práci?
Pôsobila som v už spomínanej projektovej organizácii. Mimochodom, práve tu vznikol v tom čase prvý štrajkový výbor v Československu. Bola som v ňom ja a chalani - zväzáci. A ako prví sme navrhli aj zmenu na zamestnaneckú akciovú spoločnosť.
A čo Charta 77?
Charta, samozrejme, existovala už dávno. Nadáciu Charty 77 zaregistrovali v Prahe hneď v decembri 1989 a vytvorili sa jej národné výbory. Starý pán Milan Šimečka s mojím otcom, ktorí boli pri jej zrode, sa vtedy zhodli, že zo skúseností v projektovej organizácii určite budem vedieť, ako sa starať o administratívu. Tušili, že asi bude okolo toho veľa papierovania. Takže prišli za mnou, vraj Zuza, ty máš systém, poď do toho. Nadáciu Charty hneď podporil aj Soros, o peniaze sa bolo treba postarať a ja som sa stala tým človekom, čo drží v ruke fascikle.
A to nebolo málo.
Bola som naučená systému. Ukradla som v robote jeden veľký šanón, ktorý máme doteraz. A zapisovala som, evidovala som všetko, s pomocou kolegyne z Chempiku, ktorú som vzala so sebou. Všetci filozofi a disidenti boli unesení, že máme systém, že sa píše zápisnica s bodmi a tak. Pamätám si starého pána Šimečku aj otca, nadšene na mňa pozerali, ako to krásne robíme. Vyrábali sme výkazy, financie, cesťáky, tabuľky, od strachu, aby sa toľko peňazí od Sorosa neroztratilo, sme viedli presné zoznamy, nesmel chýbať ani halier. To malo prisámbohu väčšiu cenu ako esej. A takto nejako mi to prischlo.
Ako ste sa potom stali šéfkou?
Paralelne som stále robila v Chempiku, kde sa však jedného dňa so mnou rozlúčili. Chceli ukradnúť bohatý Chempik, čo sa im aj podarilo. Okrem toho som začala s otcom a Ivanom Štrpkom robiť časopis Kultúrny život, s Martinom M. Šimečkom vydavateľstvo Archa a viac písať. Medzičasom sa aj práca okolo nadácie kopila, a tak sme sa v Prahe dohodli, že nastúpim do pracovného pomeru ako šéfka bratislavskej pobočky. Všetci sme však boli zamestnancami Prahy. Keď sa potom štát rozdelil, dostali sme kopačky.
Bolo to až také surové?
Normálne sa nás zbavili. Bol to veľký šok. Prosila som kamarátku a kolegyňu Janu Šmídovú z Lidových novin, ktorá bola so mnou na rokovaní s vtedajším predsedom českej pobočky Janom Kačerom, aby o tom ani nepísala. Nechcela som, aby si o nás mečiarovci mysleli, že sme opustení. Potrebovali sme stále vystupovať na úrovni. Takže ostalo o nás ticho. Ale bola to sila.
Muselo to tak byť?
Podľa mňa nie. Ale stali sme sa pre Prahu záťažou. Povedali nám, že medzi nami už nie sú nijaké styčné body. Naša pobočka sa orientovala viac na ľudské práva, keďže stále viac ľudí sa na mňa obracalo s právnou pomocou. Česká pobočka sa začala orientovať skôr na detskú charitu cez aukcie. Najväčší problém však bol, že Slovensko sa vtedy vybralo zlou politickou cestou. My sme vedeli, že s Mečiarom idú zlé časy a českú stranu budeme potrebovať, ale čo sa dalo robiť? Rozdelili sme sa. Česká strana však prišla zároveň o Sorosovu podporu. My, chvalabohu, nie.
Napriek týmto problémom vás krátko na to vyhlásili za Ženu Európy. Bolo to pre vás zadosťučinenie?
Svojím spôsobom áno. Bola som z východnej Európy prvá. A prvá a posledná československá. V Bruseli asi mali pocit, že treba motivovať východné štáty.
Ako sa potom upravili vzťahy medzi českou a slovenskou Nadáciou Charty 77?
Nijako. Oni išli naozaj iným smerom.
Nie je vám to dnes ľúto?
Nie, vôbec. Stretla som sa vtedy s Václavom Havlom aj Jiřím Dienstbierom, ktorí ma morálne podporili a súhlasili s tým, aby sme názov nadácie naďalej používali. Dostali som požehnanie aj od Marty Kubišovej a niekoľkých ďalších ľudí, blízkych charte. Václav Havel je nám vždy k dispozícii, keď potrebujeme nejaké odporúčanie. Moji mladí kolegovia majú všetci okolo tridsiatky, a kontinuitu, ktorá tu v minulosti bola, berú za svoju. Osvojili si myšlienku, že to, o čom sa za normalizácie dalo len tajne hovoriť, sa má teraz otvorene realizovať. Dávam si teda veľký pozor, aby som netárala do vetra. Chcem byť oknom do pevne postaveného domu.
Pravidelne publikujete články doma i v zahraničí. Čo pre vás znamená dnes písanie?
Keď píšem, cítim sa doslova ako čistiareň odpadových vôd. Ako keby ste boli veľký kanál a mali veľa potrubí, a z toho aj veľa šumu v hlave a veľa odpadu. Aj pre mňa samu je to udivujúce.
Prečo?
Za normalizácie som bola dvadsať rokov nemá, podobne ako 
otec. Raz sa mi podarilo prepašovať čosi do Nového slova pod pseudonymom, ale keď potom zistili, že som to ja a mali mi vyplatiť honorár, tak sa to skončilo. Asi preto som sa potom, keď som už písať mohla, cítila vždy nesmierne poctená, keď sa odo mňa žiadal nejaký písomný prejav. Najradšej by som sa ukláňala na všetky strany a ani honorár nechcela.
Spôsobuje to nejaký silný vzťah k tomu, čo sa z vás dostane na papier?
Ja mám veľký strach z písania. Ozajstných myšlienok je na svete tak málo, že sa snažím vážiť každé slovo. Z úcty k myšlienke sa vždy veľmi vytrápim. Zároveň chcem s textom vždy zmysluplne obcovať - v tom tatarkovskom slova zmysle. Či už ide o môj text alebo o cudzí, dôležité je viesť s ním dialóg.
Ste autorkou básnickej zbierky. Čo vám vraví poézia?
Poézia pre moje žitie znamená strašne veľa, a literatúra vôbec, jednoducho umenie. Kopu básní viem aj naspamäť. Čítať si básne takého Skácela, to je... no neviem, či sa to nevyrovná dobrému orgazmu! Raz som bola na jednom rokovaní so štátnymi úradníkmi. Bolo ich tam asi dvanásť. Keď som dostala slovo, spustila som: Kto zapríčinil tento úpadok, zosurovenie, zdivočenie mravov? Čo ľudstvo sviedlo, s ducha veličavou vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok, z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok, krvožížnivec s večnou záhou žhavou? To bol môj príspevok. Ale viete, kto to je, nie? Hviezdoslav. Tým len chcem povedať, že poézia naozaj zušľachťuje. Predstavte si, že mojimi básňami jeden môj kamarát minule obmäkčoval svojho frajera. A napríklad na Horehroní sa moja báseň o Čiernom Balogu číta pri matričných a oslavných udalostiach. Dobré, nie? Čo lepšie sa vám môže stať než to, že vás používajú ako varechu?
Čo je Nadácia Charty 77
Nadáciu Charty 77 založil profesor kybernetik František Janouch vo Švédsku v roku 1978. Jej cieľom bolo podporiť medzinárodne známych politikov a intelektuálov. Morálne a finančne podporovala aj vtedajších československých disidentov a ich rodiny, prenasledovaných za akékoľvek kontakty alebo priamu činnosť v súvislosti s Chartou 77.Hneď v prvých dňoch novembra 1989 poskytla nadácia do Prahy, Brna a Bratislavy rozmnožovaciu techniku, papier, počítače a potrebné financie pre činnosť vznikajúcich občianskych aktivít. V tom čase získala aj federálnu registráciu. Po rozdelení Československa vznikli slovenská Nadácia Charty 77 a česká Nadace Charty 77.Slovenská Nadácia Charty 77 profesionálne poskytuje občanom ochranu v oblasti ľudských práv. Funguje ako bezplatná advokátska a právna kancelária pre občanov, vypracúva legislatívne analýzy a komentáre pre slovenskú legislatívu a exekutívu a spolupracuje s európskymi inštitúciami, zverejňuje svoje stanoviská.Nadácia zamestnáva právnikov na plný úväzok. V nadácii žiadajú a dostávajú pomoc občania z celého Slovenska. Nadácia je vnímaná ako ombudsmanský úrad, avšak s väčšími kompetenciami a zodpovednosťou, pretože zastupuje občanov priamo v prípade potreby pred súdmi a v Štrasburgu. Uspela aj v konaní pred Ústavným súdom SR.
Zdroj: charta77@rainside.sk
Zuzana Szatmáry (1947) Poetka, autorka, prekladateľka, novinárka, esejistka. Študovala architektúru, sociológiu a informatiku. Pracovala v rôznych zamestnaniach, ako vychovávateľka v polepšovni, sústružníčka, upratovačka, sanitárka a technická prekladateľka. Po roku 1989 sa stala spoluzakladateľkou Grémia III. sektora a Nadácie Charty 77, kde v súčasnosti pôsobí ako výkonná a programová riaditeľka. Prednáša a publikuje doma aj v zahraničí. V roku 1993 ju ocenila Európska únia cenou Žena Európy. Spolu so synom Michaelom Szatmárym vydáva slovensko-židovský časopis Delet. Je autorkou básnickej zbierky Rozumné srdce a pracuje na svojich autobiografických zápiskoch.
