Výstava je koncipovaná ako viacvrstvový príbeh o slovenskej výtvarnej kultúre stojacej na prahu postmoderného sveta.
BRATISLAVA. Po včerajšej vernisáži je oddnes v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie inštalovaná výstava Osemdesiate. Postmoderna v slovenskom výtvarnom umení. Popri ukážkach maľby, sochy, objektov a inštalácií prezentuje aj dobovú tvorbu slovenskej architektúry a fotografie.
Laco Teren: Nič nás nezastaví, akryl na plátne, 1988
Pokračovanie dekádových výstav
„Pripravovala som ju asi rok," hovorí kurátorka Beata Jablonská, s ktorou spolupracovali aj Vladimíra Büngerová, Bohunka Koklesová a Monika Mitášová. „Je pokračovaním dlhodobého galerijného projektu takzvaných dekádových výstav, ako boli Umenie 60. rokov a Slovenské vizuálne umenie 1970 - 1985."
V tomto duchu treba chápať aj zdanlivo „nepresný" názov. „Rok 1985 je prelomový politickým uvoľnením, ktoré vytvorilo priestor pre množstvo umeleckých a kultúrnych aktivít. Na scénu vstúpila generácia mladých umelcov, ktorí využívali toto uvoľnenie a suverénne sa pohybovali medzi nepísanými pravidlami oficiálnej a alternatívnej kultúry," hovorí Jablonská.
Ivan Csudai: Kúpeľ, olej na plátne (1989).
Dynamické a mobilizujúce obdobie
K predstaviteľom vtedy nastupujúcich výtvarníkov patrí aj Ivan Csudai: „Pre umenie to bolo obdobie veľmi dynamické a mobilizujúce, čo priamo súviselo s prebiehajúcimi spoločenskými zmenami. Využili sme to na prezentáciu svojich predstáv a cieľov, dúfam, že to z výstavy bude cítiť."
Výtvarný prejav tejto generácie čerstvých absolventov VŠVU, do ktorej ďalej patria napríklad Laco Teren, Stano Černý či Stano Bubán, bol podľa Jablonskej blízky talianskej transavantgarde. „Musím priznať, že práve ich rané práce sú mi najbližšie. Veľké plátna a kresby, surové a živočíšne sochy." No práve tieto motívy však boli občas zdrojom problémov. „S animálnymi témami a neviazanosťou v zobrazovaní sme niekedy narazili. Skúšali sme, kde sú tie hranice, kam sa dá ísť," dodáva Ivan Csudai.
Martin Knut: Hnedá krajina, akryl na plátne (1990)
Konflikt s režimom
A ako vidia roky, ktoré mapuje výstava, predstavitelia staršej generácie, ktorá v tom čase už druhé desaťročie fungovala len na neoficiálnej scéne? „Osemdesiate roky vnímam v kontinuite rokov sedemdesiatych. Dominantnou skúsenosťou bol každodenný konflikt s režimom," hovorí Daniel Fischer. „Ten konflikt bol dôsledkom našej snahy uvažovať a pýtať sa prostredníctvom umenia na najpodstatnejšie otázky zmyslu života. Pre náš generačný okruh perestrojka ešte príliš neexistovala."
Jeho spolupútnikmi sú na výstave okrem iných Dezider Tóth, Ladislav Čarný, Rudolf Fila, Jozef Jankovič či Rudo Sikora. Zaujímavým kurátorským pokusom, týkajúcim sa tejto generácie, je „rekonštrukcia" výstavy Suterén z apríla 1989, na ktorej (spolu s niektorými mladšími autormi) participovali napríklad Radislav Matuštík, Peter Rónai, Július Koller či Milan Adamčiak.
Jozef Jankovič: Kráčajúci pomník (1987)
Presah do 90. rokov ako odprevadenie za bránku
Výstavu Osemdesiate považuje Daniel Fischer za významný počin. „Oceňujem, že takáto prehliadka existuje, no o to viac mi je ľúto, že tu nevystavujú Klára a Milan Bočkayovci, Igor Minárik, Marián Meško, Vladimír Kordoš,Marián Mudroch, Igor Kalný a Michal Kern," dodáva.
Na margo druhého časového ohraničenia výstavy - rokom 1992 - Beata Jablonská hovorí, že striktné dodržanie dekády by znamenalo nedopovedanie príbehu 80. rokov. „Rok 1992 navyše priniesol rozpad Československa. Až potom sa naozaj začínajú deväťdesiate roky."
S tým súhlasí aj Ivan Csudai. „Presah do ďalšieho desaťročia vidím ako odprevadenie za bránku, nahliadnutie, kam to všetko smerovalo."
Výstava potrvá do konca augusta.
