Toto anglické slovo sa do slovenčiny prekladá ako „kamej". V slovníku cudzích slov by sme pod týmto výrazom našli vysvetlivku „drahý kameň s reliéfnou kresbou". Dnes už asi nikto nevie, ako sa slovo cameo stalo súčasťou filmového slangu. Cameo role, cameo appearance alebo len jednoducho cameo je označenie pre krátke a neraz prekvapujúce účinkovanie hereckej a inej populárnej až ikonickej (režisérskej, speváckej, autorskej, vedeckej) osobnosti alebo aj nejakej známej osoby zo sveta politiky, športu a modelingu, prípadne moderátora a podobne v audiovizuálnom diele: filme, televíznom seriáli či počítačovej hre. Tieto úlohy sú v zásade malé, väčšinou bez slov a neraz sú prezentáciou dôvtipu či zmyslu pre humor režiséra filmu. Ako častý príklad camea sa uvádza slávny režisér Alfred Hitchcock, ktorý si do každého svojho filmu pripísal malú a v podstate bezvýznamnú úlohu. Aj napriek jeho veľmi charakteristickej, až ikonickej vizáži, vyžaduje od diváka neraz veľkú pozornosť, identifikovať ho vo filme. Traduje sa, s akým dôvtipom sa vedel zakomponovať a až votrieť do každého svojho filmu. Napríklad vo filme Záchranný čln (Lifeboat, 1944), ktorý sa odohráva takmer výhradne medzi desiatimi stroskotancami v záchrannom člne a kde by jeho objavenie sa hoci len na pár sekúnd nebolo možné, to vyriešil akýmsi nepriamym cameom: stroskotanci umierajúci od hladu vylovia z mora plávajúci list novín, na ktorom je Hitchcockova fotografia ako súčasť reklamného inzerátu na prostriedok na chudnutie.
Cameo „za seba samého"
Pôvodne výraz cameo role odkazoval na účinkovanie známej osobnosti, ktorá si vo filme nezahrala nejakú úlohu, ale seba samého či samu. Aby to malo nejaký význam a efekt, muselo ísť o známu osobnosť, rozpoznateľnú divákmi na prvý pohľad. Cameom tohto typu je napríklad niekoľkosekundové vystúpenie vtedy ešte českého prezidenta Václava Havla vo filme Kamenný most režiséra Tomáša Vorla z roku 1996. Hlavný hrdina stretne prezidentský sprievod na Karlovom moste a prezident s ním zotrvá v krátkom dialógu, z ktorého vyplynie, že tí dvaja sa poznajú už z predošlých čias, keď ešte prezident neprezidentoval. Ďalším cameom tohto typu je krátka scénka popredného kulturológa a mediálneho teoretika Marshalla McLuhana vo filme Woodyho Allena Annie Hallová (Annie Hall, 1977), keď počas kulturologickej hádky hlavného hrdinu s náhodným návštevníkom vo vestibule kina vystúpi McLuhan ako deus ex machina spoza reklamnej tabule a rázne obviní muža z nepochopenia a dezinterpretácie jeho diela. Za cameo tohto druhu môžeme do istej miery považovať aj účinkovanie slávneho spisovateľa Trumana Capoteho v tom istom filme, ktorý však nehrá sám seba, ale „víťaza súťaže o najvernejšieho dvojníka Trumana Capoteho".
Azda najvtipnejším (a z hľadiska kontextových kultúrnych referencií podľa mňa aj najsilnejším) cameom tohto typu sa mi zdá pasáž z filmu váženého talianskeho režiséra Ettoreho Scolu Mali sme sa tak radi (C'eravamo tanto amati, 1977), v ktorom sa hlavní hrdinovia cestou po Ríme ocitnú pri známej fontáne Di Trevi práve počas nakrúcania ikonickej scény Marcella Mastroianniho a Anity Ekbergovej z filmu Federica Felliniho Sladký život. Sami seba spred takmer dvadsiatich rokov si tu s chuťou zahrali okrem samotného Felliniho a Mastroianniho aj viacerí členovia vtedajšieho štábu.
Cameo v literatúre
Filmom sa to všetko, samozrejme, nezačalo a nekončí. V literatúre sa tiež vyskytujú prípady, že postava z 
iného diela sa objaví v inom literárnom diele. Je to často myslené na podporenie vedomia postavami spoločne zdieľaného literárneho „vesmíru". Napríklad postavy z jednotlivých diel bratov Arkadija a Borisa Strugackých takto často prechádzali do ich iných diel, dakedy vo významnejšej mierke, inokedy len ako cameo a niekedy len ako zmienka. Svedkami toho istého prístupu môžeme byť aj nad dielami Isaaca Asimova. A korunu tomu dal švédsky autor Sam Lundwall, ktorý do svojho postmoderného sci-fi románu Inga hjältar här z roku 1972 (po česky vyšlo ako Nic pro hrdiny) o budúcnosti Zeme ako virtuálneho a intertextuálneho blázinca stvoreného a udržiavaného vzdelaným, no zmagoreným centrálnym riadiacim počítačom, zasadil v rovine cameí množstvo literárnych postáv, cez grófa Draculu, Frankensteinovo monštrum, barbara Conana až po kapitána Yossariana z Hellerovho románu Hlava 22.
Pôvodcom takýchto drobných výpožičiek bol už Honoré de Balzac vo svojom veľkoryso poňatom románovom cykle Ľudská komédia, kde sa vo fiktívnom deji občas mihne reálna postava z vtedajšieho francúzskeho spoločenského, umeleckého alebo politického sveta. Émile Zola o pol storočia neskôr vo svojom podobne naširoko rozkročenom románovom cykle Rougonovci-Macquartovci, postupoval rovnako.
V historickej literatúre je to dodnes často používaný prvok, veď ak sa v rámci deja mihne reálna historická postava, dodáva to príbehom, ktoré zažívajú fiktívne postavy, punc dôveryhodnosti a autentickosti. John Jakes vo svojom Bastardovi umožnil hlavnému hrdinovi Philippovi Charboneauovi dať si pivo s Benjaminom Franklinom, ktorý v tom čase pobýval vo Veľkej Británii, a neskôr, už v Amerike sa stretnúť so Samuelom Adamsom. A naša Hana Zelinová zasa umožnila Matthiasovi Fabicimu, hlavnému hrdinovi románu Alžbetin dvor, hodiť reč s Jurajom Fándlym.
Vrcholom tohto poňatia asi navždy ostane film Lolita Vladimira Nabokova, priam po okraj naplnený literárnymi cameami.
Najzaujímavejšie cameá vo filme
Občas sa za cameo pokladá aj účinkovanie, ktoré cameom nie je a ani nebolo tak myslené. Týka sa to najmä raných drobných úloh hercov, ktorí sa neskôr stali slávnymi hviezdami. V komédii Woodyho Allena Banáni (Bananas, 1971) sa objaví Sylvester Stallone v drobnej úlohe násilníka v metre. Dnes sa na túto jeho úlohu môžeme pozerať ako na cameo, ale vzhľadom na to, že populárnym hercom a celebritou sa stal Stallone až päť rokov nato, po úspechu filmu Rocky (1976), nie je jeho účinkovanie v Allenovom kultovom filme ničím iným ako malým štekom začínajúceho herca.
Nikdy som si nevšimol vtipné cameo Franka Sinatru v klasickej komédii Cesta okolo sveta za 80 dní (Around the World in Eighty Days, 1956) - musel som si to prečítať. Najpopulárnejší džezový spevák všetkých čias si tu zahral mikroúlohu barového klaviristu preludujúceho v saloone. A veľký majster shakespeareovských úloh John Gielgud si v tom istom filme strihol cameo anglického komorníka.
Často sa v cameách zaskvejú aj úplní neherci, napríklad autori predlohy. V Gilliamovej filmovej adaptácii románu Huntera Thompsona Strach a hnus v Las Vegas (Fear and Loathing in Las Vegas, 1998) uvidíme samotného spisovateľa ako hlavného hrdinu v staršom vydaní v krátkej scéne retrospektívy zo sanfranciského klubu.
Cameá u susedov a u nás
Za cameami nemusíme chodiť tak ďaleko, stačí hen za humná. Aj u nás obľúbený český herec Jan Werich si vo 
svojom živote s chuťou strihol niekoľko cameí. Za všetky spomeňme rozchechtaného diváka na koncerte v Kadárovom a Klosovom filme Hudba z Marsu (1955) alebo holandského kapitána v Zemanovom Barónovi Prášilovi (1961).
V Menzelovej komédii Slávnosti snežienok (Slavnosti sněženek, 1983) sa v krásnych cameách objavia dvaja významní českí režiséri. František Vláčil si zahrá senilného roztraseného jedáka na slávnostnej hostine, ktorá vyvrcholí bitkou, a Jiřího Krejčíka identifikujeme v drobnej, no nezabudnuteľnej úlohe mäsiara, ktorý má ten problém, že vždy, keď robí klobásy, tak si ich aj sám všetky na posedenie zožerie. Mimochodom, druhý menovaný, hoci sa nepovažuje za herca, rád prijíma pozvania na drobné filmové vystúpenia. Napríklad v úlohe rodinného lekára a pravidelného hosťa pri stole rodiny Krausovcov vo filme Jana Hřebejka Pelíšky.
V českom poviedkovom filme Perličky na dně (1965) si hneď v prvej poviedke (Smrt pana Baltazara, režírovaná Jiřím Menzelom) zahral malú úlohu autor predlohy celého filmu, Bohumil Hrabal. A keď sme už pri Perličkách na dně, tak vo štvrtej poviedke (Automat svět, režírovaný Věrou Chytilovou) sa v úlohe návštevníka bufetu mihne legendárny český výtvarník Vladimír Boudník, ktorý je hrdinom viacerých Hrabalových próz.
V slovenskom filme Muzika (2008) sa objaví autor literárnej predlohy ako krajne nesympatická postavička politruka, ktorý na kvalifikačných prehrávkach samoľúbo presviedča strémovaných hudobníkov o význame sovietskej estrádnej piesne a o význame filmového umenia pre socializmus.
Veľmi zaujímavé je obsadenie Ludvíka Tomana, bývalého ústredného dramaturga Filmového štúdia Barrandov do filmu Ladislava Smoljaka Neistá sezóna (Nejistá sezóna, 1988). Toman bol kedysi režisérom dokumentárnych filmov, ktorý dal veľmi skoro prednosť politickej kariére. Svojím normalizačným pôsobením na Barrandove významne prispel k likvidácii pozostatkov tzv. novej vlny českého filmu. Asi rok po jeho odchode do dôchodku mu režisér Ladislav Smoljak a scenárista Zdeněk Svěrák ponúkli cameo vo svojom pripravovanom filme. Toman neodmietol a úžasným spôsobom si zahral jedného z komunistických politrukov. Stelesnil v podstate sám seba v zápornej úlohe a z jeho niekoľkosekundového výkonu ide dodnes tak trochu strach. Mimochodom, ďalšieho z politrukov si zahral známy český režisér Karel Kachyňa.
Režisérske cameá
Jiří Menzel si tiež občas zahrá vo vlastných filmoch i vo filmoch iných režisérov. Ukážkovým cameom je jeho úloha psychiatra, ktorý vo vlastných oscarových Ostro sledovaných vlakoch (1966) radí hlavnému hrdinovi Milošovi Hrmovi, aby v rámci prevencie ejaculatio praecox myslel pri súloži na futbal.
Steven Spielberg mal v roku 1980 za sebou také filmy ako Duel či Čeľuste a bol uznávaným režisérom, no ešte žiadnou celebritou, pretože dokopy nikto nevedel, ako vyzerá. Prinajmenšom v USA sa to zmenilo po tom, čo sa objavil na záver megaúspešného filmu The Blues Brothers v úlohe daňového úradníka, ktorý si príde k hlavným hrdinom Jakeovi a Elwoodovi po peniaze. Od toho okamihu jeho výraznú tvár poznala celá Amerika a stal sa „tým" Stevenom Spielbergom. Je však príkladom zvláštnej skromnosti, že hoci sa objavil v mnohých svojich filmoch počnúc Čeľusťami, úlohy, ktoré si v nich pripísal, sú také miniatúrne a nebadateľné, že si ho tam nikdy nevšimneme.
Iní režiséri podobné zábrany nemajú. Napríklad M. Night Shyamalan sa zatiaľ objavil vo všetkých svojich filmoch a aj napriek tomu, že jeho herecké schopnosti ďaleko zaostávajú za režisérskymi, človek by povedal, že z filmu na film si nakladá na svoje bedrá väčší batoh. V Šiestom zmysle (Sixth Sense, 1999) si zahral cameo doktora v nemocnici, vo Vyvolenom (Unbreakable, 2000) fanúšika na štadióne, v Znameniach (Signs, 2002) už hrá rozsahom o niečo väčšiu úlohu muža, ktorý nechtiac pri autohavárii usmrtí ženu hlavného hrdinu, svojho suseda. V Osade (The Village, 2004) hrá šerifovho zástupcu čítajúceho noviny a v Žene vo vode (Lady in the Water, 2006) si už pridelil významovo zásadnú úlohu jedného z podnájomníkov obytného bloku, čo sa rozhodli pomôcť víle, ktorá sa im jedného dňa sčista-jasna objavila v bazéne. Problémom pri takýchto väčších úlohách je Shyamalanova dokonalá herecká tuhosť, ktorá ďaleko prekračuje hranice pojmu „neherectvo". Ide skôr o antiherectvo. Našťastie, asi si to aj sám uvedomil, pretože v Udalosti (The Happening, 2008) už svoje tradičné cameo opäť limitoval, tentoraz na hlas Joeya, kolegu hlavnej hrdinky, v telefóne.
Terry Gilliam sa objaví vo svojom filme Brazil (1984) ako ťažko odŕhajúci a neustále fajčiaci sliedič na chodbe činžiaka, v ktorom býva hlavný hrdina. V Živote podľa Briana (Life of Brian, 1979) si zasa zahral vtipnú úlohu naoko dementného väzenského strážcu, ktorý - len čo zmizne rímsky úradník - pokračuje so svojím rovnako naoko dementným kolegom vo vysoko kultivovanom rozhovore.
Quentin Tarantino má takisto herecké ambície a hoci jeho úlohy vo vlastných filmoch zvyčajne presahujú rozmer pojmu cameo, úloha Jima, ktorý vo filme Historky z podsvetia (Pulp Fiction, 1993) neochotne prichýli dvoch zabijakov, čo omylom zastrelia svojho kumpána, i čističa Wolfa, ktorý prišiel vyriešiť ich problém, je naozaj malým filmovým drahokamom.
Peter Jackson sa tiež rád podpíše pod svoj film vlastným malým cameom. Urobil to v každom svojom filme, s výnimkou animovaného Meet the Feebles. Vo filme Pán prsteňov: Spoločenstvo prsteňov hrá sedliaka kŕmiaceho sa mrkvou, v Pánovi prsteňov: Dvoch vežiach bojovníka a v Pánovi prsteňov: Návrate kráľa zasa piráta. A vo svojom King Kongovi (2005) si strihol úlohu strelca v dvojplošníku v závere filmu.
Martina Scorseseho môžeme vidieť napríklad v Gangoch New Yorku (Gangs of New York, 2002). Mihne sa tam aj so svojou ženou a dcérou ako bohatý Newyorčan. V Letcovi (The Aviator, 2004) sa na chvíľu objaví ako návštevník kina.
A úplne surrealistické cameo má vo svojom filme A teraz Apokalypsa! (Apocalypse, Now!, 1979) Francis Coppola: keď delový čln s hlavným predstaviteľom dorazí k jednotke plukovníka Kilgora a členovia jeho posádky vystúpia na breh, okrikuje ich nervózny bradatý a okuliarnatý režisér armádneho spravodajského tímu: „Nezastavovať sa! Nepozerať do kamery! Postupovať ďalej!" Je to sám Coppola.
Cameá sú vďačnou témou, o ktorej by každý, kto má niečo napozerané, mohol hovoriť veľmi dlho. Článok, ako je tento, by však bol ničím bez obrázkov, a tak sa tentoraz obmedzím na tento stručný pohľad do problematiky a radšej uvoľním miesto záberom z filmov, ktoré som spomínal, ale aj z tých, na ktoré sa v mojom rozprávaní nedostalo.
Autor: Peter Pišťanek
