60 rokmi, 14. apríla 1849.
Hollého talent dozrieval v období vrcholného klasicizmu. Aj napriek tomu, že trval na bernolákovskej verzii spisovného jazyka, jeho národnobuditeľské myšlienky sa stotožňovali s tézami Jána Kollára či Pavla Jozefa Šafárika.
Navyše, jeho bohaté dielo obdivovali aj o generáciu mladší štúrovci. Keď sa v roku 1843 usilovali o uzákonenie spisovnej slovenčiny, požiadali o symbolické požehnanie práve žijúcu legendu z Dobrej Vody.
Začiatky v latinčine
Ján Hollý sa narodil 24. marca 1785 v Borskom sv. Mikuláši v rodine roľníka. Po gymnaziálnych štúdiách v Skalici a Bratislave, vyštudoval v Trnave filozofiu a teológiu. Práve tam sa dostal do kontaktu s poéziou starých Rimanov, ale aj s obrodeneckým cítením.
Už ako dvadsaťročný napísal dve štýlovo kultivované básne v latinčine. Pri ich tvorbe si osvojil nezameniteľný, takpovediac „antický“ svetonázor a princípy časomernej prozódie.
Časomieru, estetický ideál klasicistického obdobia, túžil všemožne uplatniť aj vo svojom rodnom jazyku.
Ešte predtým, ako započal všeobecne známu líniu svojej tvorby, pohrúžil sa Hollý do prekladov antickej poézie. V roku 1824 publikuje súbor prekladov Rozličné básňe hrďinské, elegiacké a lirické z Vergília, Teokrita, Homéra, Ovídia, Tirtea a Horácia. O štyri roky neskôr prekladá aj Vergíliov epos Eneida.
Ján Hollý bol zvláštny človek. Traduje sa, že bol natoľko oddaný vykonávaniu národných povinností, že zanedbával svoje zdravie. Neraz sa stalo, že po tom, čo vyviedol zblúdeného koňa z veľkej vody, slúžil omšu v premočených šatách.
Popri estetických rozmeroch svojho diela rozvíjal už ako farár v Maduniciach (slúžil tam od roku 1814) aj tie myšlienkové. Na Hollého výrazne zapôsobili tézy historiografa Juraja Papánka, ktorý pokladal Slovensko za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy.
Svatopluk a iné eposy
Hollého myšlienky dozreli v pôvodnej tvorbe z 30. rokoch 19. storočia. V roku 1833 vydáva v náklade ostrihomského kanonika a svojho mecéna Jura Palkoviča hrdinský epos Svatopluk, v ktorom vykresľuje osudy veľkomoravského panovníka v priamej konfrontácii s nemeckými nepriateľmi.
Skladba poznamenaná obrodeneckým historizmom, ale aj antickými eposmi sa končí idealizujúco: pri nerozhodnom boji vyzve Svätopluk vodcu Nemcov Britvalda na súboj, aby v ňom napokon zvíťazil.
Cirillo-Metodiada
Najstarším dejinám národa sa Hollý venuje i v druhom veľkom epickom diele – duchovnom epose Cirillo-Metodiada. V centre jeho diania však nie je príbeh, ale skôr duchovný rozmer misie solúnskych vierozvestov. V ďalšom diele, fiktívnom epose Sláv, opäť heroizuje, tentoraz panovníka mierumilovného národa „Tatrancov“.
Súbežne s monumentálnymi eposmi vytvára Hollý aj 21 idylických básní – selaniek.
V pokorne poukladaných riadkoch, v ktorých možno zacítiť kraj západného Slovenska, sa napája na Rousseauov ideál prírodného človeka. Okrem Selaniek vychádzali v almanachu Zora aj Hollého Žalospevi (smútok nad osudom Slovanov) a Ódi (oslavuje národ a jeho osobnosti). Na sklonku života priviedol na svet aj Katolíckí spevňík.
Dňa 3. mája 1843, keď pri požiari Maduníc zhorela aj fara s kostolom, sa od základu zmenil život Jána Hollého. Oslepol, prišiel o celé osobné vlastníctvo a požiadal cirkev o penzionovanie. Posledných šesť rokov dožil v Dobrej Vode.
