BRATISLAVA. Genius loci sa nedá vytvoriť umelo. A len tažko sa dá preniesť. Slovenskí hudobníci sa zhodujú, že s rizikom zbúrania Parku kultúry a oddychu (PKO) hrozí aj riziko, že hlavné mesto príde o najlepší koncertný priestor .
Domov džezu aj bigbítu
Peter Lipa tvrdí, že každá krajina má jednu kľúčovú koncertnú sálu. New York Madison Square Garden, Londýn Royal Albert Hall, Praha Lucernu. A Bratislava PKO. „Odkedy sa v Bratislave začali robiť veľké koncerty, hrať tam bolo pre hudobníkov najvyššou métou. Pre organizátora je zase táto hala fantastickým architektonickým priestorom, pretože má dve sály a vstupnú halu. Je to unikát," vysvetľuje.
V PKO zažil mnoho skvelých koncertov. „Boli tam najlepšie Bratislavské lýry, keď prišla Julie Driscoll, The Beach Boys alebo Shadows. Okrem toho má ten priestor za sebou aj 34 ročníkov džezových dní," dodáva spevák a organizátor populárneho festivalu. Predstavitelia mesta ho uistili, že jarné džezáky, ktoré sú naplánované na budúci týždeň, budú určite v PKO, aj keď v stenách zostane pár hrozivých dier.
Podobné spomienky na sálu pri Dunaji má aj gitarista Andrej Šeban: „Bol som tam na prvom koncerte, na ktorý som si ako dvanásťročný sám kúpil lístky. Bol to Jiří Schelinger. Ďalej to už išlo hlava-nehlava, chodil som takmer na všetko," spomína.
Práve v PKO prežil so skupinou Demikát prvú veľkú slávu. „Nemyslím si, že ten priestor dokáže niečo len tak nahradiť a len žasnem, že dvadsať rokov po revolúcii sú možné takéto veci," komentuje súčasnú kauzu známy hudobník.
Ide len o genia loci?
Sálu veľmi dobre pozná aj bývalý minister kultúry Ladislav Snopko. V 80. rokoch tu zorganizoval niekoľko koncertov hudobníkov, ktorí mali problémy s režimom: „Robil som Gitariádu, Folkfórum, Slovrock a Blues na Dunaji. Boli to krycie názvy pre akcie, kde mohli účinkovať polozakázané skupiny ako Pražský výběr, Marsyas, ETC, folkeri zo Šafránu a Slnovratu, Dežo Ursiny, Bez ladu a skladu či Zóna A."
Snopko však odmieta porovnávanie s pražskou Lucernou: „Akoby sme len chceli chrániť svoju mladosť. Včera som bol na Nohavicovi v Lucerne. To je ako porovnávať našu galériu s parížskym Louvrom. Barak je dreková účelová architektúra bez veľkej ceny, cenný je len interiér a história. Žiaľ, spoločenskú halu už zničili, dnes vyzerá ako veľká telocvičňa. PKO je už len polovicou z toho, čo kedysi."
Slávnu éru priestoru na pódiu stihli zažiť aj mladšie generácie muzikantov. „V roku 1992 sme tam mali prvý vlastný koncert, ktorý bol vypredaný. Bolo to niečo úžasné, boli sme mladá kapela, ktorá vyšla z garáže a zrazu sme stáli pred toľkými ľuďmi. Keď ho zbúrajú, akoby zobrali aj niečo zo mňa," hovorí Yxo zo skupiny Hex, podľa ktorého tento priestor netreba zbúrať, len mierne zrekonštruovať.
Basgitarista Hexu súhlasí, že PKO vyzerá zvnútra zastarano, no pripomína, že takto vyzerajú mnohé slávne haly v zahraničí. „PKO by som porovnal s londýnskou Brixton Academy, kde hrávajú slávne kapely a neprekáža im, že nehrajú v niečom modernejšom. Ak zbúrajú PKO, potom pokojne môžu zbúrať aj Bratislavský hrad!"
Okrem Demikátu, Tublatanky či Hexu jeden z prvých veľkých koncertov v bratislavskom Parku kultúry a oddychu odohrala aj legendárna alternatívna skupina Bez ladu a skladu. Jej líder Michal Kaščák má však na túto sálu aj trpké spomienky.
„Hrali sme tam v rámci ackie Slovrock. Keď sme tam neskôr mali vystúpiť na spoločnom koncerte s Pražským výběrom, vtedajší riaditeľ PKO pán Alexander Gerič, ktorého všetci poznáme ako Kúzelníka Alexandra, nás nechal vyhodiť ochrankou. Zamkol za nami dvere a zakázal nám vrátiť sa. Vtedy sme sa ako kapela dostali na čiernu listinu. Spomínam si, ako sa tej situácii veľmi čudoval Michael Kocáb z Pražského výběru. Čakal totiž skôr, že zakážu ich, ale nie nás,“ hovorí hudobník a organizátor festivalu Bažant Pohoda.
Na dnešnú kauzu PKO má názor, že ide o trápnu situáciu, za ktorú je zodpovedné predovšetkým mesto. „Kroky developera sú samozrejme prejavom absolútnej arogancie, ale spôsobilo to samo mesto. Dobrovoľne sa rozhodlo zbaviť sa priestoru, aký Bratislava nemá. PKO má silný genius loci, podobne ako kedysi Stoka. Tú zbúrali tiež,“ pripomína Michal Kaščák osud kultového bratislavského divadla.
