BRATISLAVA. Pred piatimi rokmi, keď sa Artforum rozhodlo knihy nielen predávať, ale aj vydávať, zaznelo meno Dominika Tatarku medzi prvými. „Niekoľkokrát sme sa o neho pokúsili, no až teraz sa to zrazu podarilo,“ hovorí šéf Artfora Vladimír Michal. „Ako prvé vydáme Prútené kreslá a do konca roka ešte Démona súhlasu a Pannu zázračnicu.“
Viac legenda ako čítaný autor
Čerstvá dohoda s držiteľmi autorských práv je nielen úspechom Artfora, ale nevyčísliteľným prínosom pre celú slovenskú kultúru. Vydavateľský dlh voči tomuto „vzbúrenému spisovateľovi“, jednému z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry a kultúry 20. storočia, je totiž obrovský.
To, že za svoj jasne a doslova na ulici deklarovaný protest proti augustovej okupácii v roku 1968 a neskôr okamžitý podpis pod Chartu 77 bol nekompromisne vyradený z oficiálneho literárneho života, sa v normalizačnom dvadsaťročnom marazme dalo „chápať“. Menej už však to, že i po zmene režimu zostával aj pre ďalšie generácie viac legendou, ako čítaným autorom.
Hneď po revolúcii mu in memoriam udelili vysoké štátne vyznamenania a o pár rokov jeho priatelia pomenovali po ňom prestížnu literárnu cenu. Tá sa udeľuje za výnimočné dielo, napĺňajúce humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na jeho duchovný odkaz, ten však akoby zatieňoval jeho odkaz literárny.
Nečudo, keď na zrátanie ponovembrových vydaní kníh najdôležitejšieho slovenského disidentského spisovateľa a prvého laureáta Ceny Jaroslava Seiferta stačí pár prstov, a aj z nich je jeden český – Písačky pre milovanú Lutéciu vydal v slovenčine pražský Labyrint.
Preto možno nadchádzajúce vydanie troch Tatarkových kníh vnímať ako prelomový čin, ktorý je v istom zmysle zavŕšením úsilia všetkých, ktorí sa doteraz márne snažili dôstojne ho vrátiť do slovenskej literatúry.
O tom, že pri výbere padla voľba na spomínané knihy, do značnej miery rozhodol čas ich vzniku. „Považujem ich za veľmi ucelené texty, písané v čase, keď Tatarka mohol publikovať. Nie sú zaťažené enormným tlakom štátnej moci a jej tajnej polície, ktorý v 70. a 80. rokoch urobil z Tatarku štvanca,“ hovorí Vladimír Michal.
Kde je lepšie ako v prútených kreslách
Prútené kreslá, ktoré vyjdú už v najbližších týždňoch, vznikli na základe Tatarkovho štúdia na parížskej Sorbonne koncom 30. rokov. Sú príbehom nenaplnenej lásky slovenského intelektuála, ktorého vlasť stojí na prahu straty slobody („Môžete ma nazývať pánom z Československa, to dnes znie krásne, hoci zúfalo romanticky ako pán zo Stratenej“), a jeho mladej francúzskej kolegyne Daniely.
Karpatský búrlivák v platonickom vzťahu objavuje lásku ako vzťah, ktorý má byť vedome budovaný na porozumení, sympatii a vzájomnej úcte. „Láska nie je očarením dvoch pekných alebo vášnivých ľudí, ale rozhodnutím, prácou, dielom,“ spomína Bartolomej Slzička na chvíle s Danielou.
Tie najkrajšie prežívali v prútených kreslách na terase kaviarne („Nevedeli sme si spomenúť, kde by nám mohlo byť lepšie ako práve tu“).
Kniha vyšla prvýkrát v roku 1963 a bola preložená do viacerých jazykov. „V Prútených kreslách sú prítomné všetky základné hodnoty predchádzajúceho aj nasledujúceho Tatarkovho diela,“ hovorí literárny kritik Milan Hamada, inak prvý laureát Ceny Dominika Tatarku.
