Čo si povieme v poslednej chvíli

Čítanie o umierajúcej žene je zvláštne trúchlivé. Novela Nič netrvá večne je napísaná citlivo a bez citových výlevov.

S francúzskou prozaičkou Laurence Tardieu  sa stretávame  v slovenskom preklade po prvý raz. Jej novelu Nič netrvá večne  výborne preložila Vladimíra Komorovská. Je to krehký príbeh – krehký ako životné putá, krehký ako život sám.

Denník bez nárekov

Päťdesiatnička Genevieve vie, že umiera. Píše odkaz svojmu bývalému: „Príď ma pozrieť, príď za mnou naposledy, musím ťa vidieť, musím sa ťa dotknúť, musím ťa počuť, príď ku mne, Vincent, umieram.“

Novela je rozdelená na tri    časti – prvú vyrozpráva Vincent po tom, čo dostal tento odkaz. Druhá časť sú Genevievine denníkové zápisky spred pätnástich rokov, keď jej bez stopy na ceste zo školy zmizla jediná, vtedy osemročná dcéra Clara. Písala ich v Clarinej izbe, Vincent o tých chvíľkach ani netušil. Tretiu časť vypovedal opäť Vincent, v to júnové leto 2005, keď sa vybral za Genevieve na posledné hodiny jej života.
Po Clarinom zmiznutí Genevieve opustila Paríž a utiahla sa sama na vidiek. Aj Vincent sa utiahol do svojho mlčania, takže opustenie bolo vzájomné.

Zápisky Genevieve svedčia o silnej intuícii, o prijatí stavu, že o dcére roky nič nevie, ani či žije, alebo či má trúchliť nad jej stratou. Netrúchli. Len mlčí.

Vincent sa dokonca vcelku úspešne „odstrihol“ od minulosti s Genevieve, a teda aj od ich puta, ich dieťaťa. A kamsi odišla aj láska, ktorá bývala vrúcna, nepodmienená.

Čo bolo za pätnásť rokov?

Genevieve prišla aj o matku,  zomrela skôr, ako sa narodila Clara. Genevieve teraz chýba súcit mamy v deň, keď sa sama stala matkou a keď o dieťa prišla. Vincentove vzťahy s matkou boli skôr vlažné, súrodencov nemal, s obdivným odstupom voľakedy sledoval sesterské vzťahy svojej ženy.

Čo sa dialo za pätnásť rokov odlúčenia, za pätnásť rokov bez Clary? Pustota, úporná snaha nemyslieť na to, čo bolo, odovzdanosť obyčajnému chodu denných vecí?

Vincent pred dvoma rokmi zakotvil v spoločnej domácnosti s inou ženou. Vieme o nej málo. Len keď sa Vincent poberá na posledné stretnutie s Genevieve,  chladne mu hovorí: Nevieš, čo to znamená – chorá žena.  A Vincent zrazu zatúži, aby prišiel ešte včas, aby Genevieve ešte vydržala, hoci netuší, o čom sa chce rozprávať. Prečíta si Vincent jej zápisky?

Sme egoisti?

Ona v nich nefilozofuje, ona tušila hneď, že Clara sa nevráti ani živá, ani mŕtva. Pýta sa: „Sme príliš egoisti? Sme sebeckí zbabelci? Prirodzene. Prosím o odpustenie. Poblúdila som na ceste, ktorá vedie k spoločnosti, a vôbec ma to netrápi.“

A Vincent? Naznačí len, ako s nažitým naloží ďalej. A to ďalej je v nás, či si už príbeh prečítame, alebo nie. No je to zvláštne čítanie s vedomím od prvých riadkov, že Genevieve umiera.  Odhalenie životnej situácie, ktorú si nemožno naštudovať, len precítiť v dotyku s blízkym umierajúcim. Citlivé, citové bez výlevov a napriek tomu netrúchlivé čítanie.