Od vydania poslednej knihy Jána Lenča Hriech v Turecku uplynulo už päť rokov, čo je dosť dlhý čas u autora, ktorý bol v ostatných desaťročiach mimoriadne plodný. Navyše dokázal upútať aj kritiku hlavne svojou prózovou mnohostrannosťou, kde sa striedala legenda s mýtom, realita s výmyslom, sci-fi s fantasy, horor s absurdnosťou, groteska s nevinnou humoreskou.
Sám zdôraznil, že u neho je možné všetko nemožné („v mojich príbehoch je možné všetko, aj to najnemožnejšie, teda aj to, že Čas plynie opačným smerom").
Táto voľnosť vo výbere žánrov sa naplno prejavila i v jeho knihe Posledný anjel (Knižné centrum, Žilina 2009), ktorá obsahuje 65 poviedok či krátkych próz, alebo až glos a podľa autorových slov: „Je mojím posledným dielom - kiežby som sa mýlil." Kiežby sa mýlil, dodávame aj my.
Nech sú tieto texty hocijako pestré, niekde i nesúvisiace a pochádzajúce z rozličných období, jedna téma v nich prevažuje: čas a priestor. Pisár Antaf z prvej prózy sa cíti cudzincom vo svete, v ktorom sa narodil a musel žiť; prosí preto Najvyššieho, aby mu poslal anjela, čo z neho urobí niekoho iného.
Až na tretí raz sa to podarí a Antaf, hoci v predkremačnom veku, prestane vnímať čas a pocíti slasť ako nikdy predtým. Motív času s dejovou obmenou sa objavuje aj v poslednej poviedke knihy, ibaže lokalizovaný do Egypta a manifestovaný na sfinge, ktorú ústredná postava vytesáva do kameňa.
Lenčove prózy sú tematicky náramne roztopašné a siahajú od vesmírnych nekonečností po obyčajnú krčmu, kde postava nemá čím zaplatiť, krčmár ju teda vyhodí. Lenže to akože iba na prvý pohľad. V onej krčme jedni opilci platia mincou z čias Alexandra Veľkého, chlap spiaci na stole gréckou drachmou, čím autor naznačuje, že návštevníci krčiem sú rovnakí, iba časy (a meny) sa menia.
Nie bohvieaký objav, ale Lenčo si niekde so záľubou zašpásuje, vyžíva sa v samotnom nápade, pričom čitateľovi môže naskakovať aj husia koža. Ako napríklad pri próze Odvoz zosnulých, kde za odvoz svojej mŕtvoly zaplatí nemalú sumu zákazník, ktorý sa po zaplatení zastrelí a to isté urobí aj šofér, keď zistí, že správca cintorína nemôže jeho zákazníka pochovať, lebo nemá úmrtný list.
Má to v sebe dosť morbidity, ktorú nájdeme aj inde, autor má však na ňu právo tým skôr, že sleduje ňou zároveň iné ciele.
Lenčo je vo svojom rozprávaní neobyčajne hýrivý, hoci neplytvá slovom a hoci fantázii sa tu medze nekladú. Výrazné je však jeho úsilie čitateľa šokovať, či už intelektuálnou výpoveďou, alebo príslušnou historkou.
Tieto kratučké prózy, ktoré vznikali v autorových rozličných tvorivých obdobiach, boli možno myslené ako budúce zárodky väčších rozprávačských celkov.
Lenčovi napokon vystačili ako archiválie, dosť bizarné na to, aby súčasníka ohromili a pripomenuli mu, že prozaik Lenčo má a stále ešte chce niečo povedať.
