Boli by to vlastne obyčajné pesničky, nebyť toho krásneho hlasu. Kto ho raz počul, už si ho nepomýli - naliehavý, na muža nezvyčajne jemný.
Patrí do generácie mladých pesničkárov, ktorí dali prednosť akustickému zvuku pred počítačmi, ale zároveň je medzi nimi najvýraznejšie iný. Antony Hegarty urobil po dlhšej pauze nový album.
Závan starých čias„Naozaj ma zaujímajú starší ľudia, veľmi mi záleží na tom, aby počúvali moju hudbu," povedal v rozhovore pre časopis The Wire tridsiatnik, ktorého meno vo vzácnej zhode s úctou vyslovujú slávni muzikanti, svetové médiá aj publikum. Jeho romantické balady môžete pustiť aj rodičom či babičkám - len texty napovedajú, že táto hudba vznikla v 21. storočí.
Hegarty sa netají, že vychádza z minulosti: „Veľa z toho, čo mám v rukách, pochádza od čiernej Ameriky. Je to jej dedičstvo prefiltrované generáciami bielych popových hudobníkov."
Tých starších hrdinov má aj medzi žijúcimi hviezdami. Napríklad Leonarda Cohena a Lou Reeda, s ktorými si niekoľkokrát zaspieval a ktorí sú jeho veľkými fanúšikmi, ale aj Kazua Ohna. Práve tvár tohto umelca si dal na obal novej platne.
Svetlo, ktoré plačeThe Crying Light prináša jemnú obmenu toho, čo sa dalo počuť na I Am a Bird Now. Antony si stále pospevuje pri klavíri a do toho mu pradie jeho skupina The Johnsons.
Obal je opäť reprodukciou starej čiernobielej fotografie, posun od Warholovej transsexuálnej superstar k legendárnemu japonskému tanečníkovi však symbolizuje aj posun v textoch.
Už sa tu nespieva iba o pasciach nastražených citlivej duši uväznenej v mužskom tele: „Ako transrodová bytosť budem vždy vidieť veci týmto pohľadom, ale nové skladby viac skúmajú môj vzťah k okolitému svetu a k prírode," tvrdí Antony.
To ho zbližuje s generáciou neofolkových pesničkárov, ktorí ho zobrali medzi seba a v roku 2004 prvýkrát výraznejšie zviditeľnili na výberovke Golden Apples of the Sun. Kým ale Devendra Banhart, CocoRosie a ďalší sú však novodobí hipisáci s gitarami, on má skôr bližšie ku klavírnym šansoniérom.
Ak ešte zostaneme pri porovnávaní s druhým albumom I Am A Bird Now, namiesto známych spevákov si teraz Antony ako hostí pozval niekoľko inštrumentalistov. Aranžmány sú stále minimalistické, ale celkový zvuk je farebnejší a približuje sa komornej klasickej hudbe.
Kam za klasikomJe Angličan, no žil na rôznych miestach, až sa usadil v hektickom New Yorku. No jeho hudba je presným opakom hektického veľkomesta. Sníva o raji, lepšom svete a porozumení inakosti.
Pre niektorých je uplakaný, iní v ňom vidia novodobého klasika, speváka schopného zaujať miesto v sieni slávy vedľa Leonarda Cohena, Niny Simone, Otisa Reddinga či Billie Holiday.
Na nový album potreboval tri roky, sám hovorí, že lepšie sa cíti na pódiu než v štúdiu. Najbližší koncert má zajtra, na Donaufestivale v Rakúsku. Vypredal sa už pred niekoľkými mesiacmi, no Antony so skupinou cestuje Európou aj v lete. Na pár miestach si dokonca zahrá s veľkým orchestrom.
