Martin Solotruk si od svojej prvej zbierky kladie na svoje písanie - a na nás pri čítaní tie najvyššie nároky. Celkom málinko, ale nie veľmi je voľnejšia jeho ars poetica v Lovestory: Agens a paciens. Zdanlivo pomôžu názvy básní, ale zase sa celkom tak netešme ľahkému dešifrovaniu pomocou kľúča nadpisu: znovu je to akosi inak.
Štekanie na škvrnu je síce jednoznačné pri štekaní (môže to byť aj vytie, povedal by Ginsberg), ale trochu problematické je - na škvrnu neurčitej farby a neurčiteľného pôvodu, čo iba šteká a sála silou svetla a potom sa spustí vodopád básne, ktorý znova vyžaduje naše úplné sústredenie a nadobro nás ovládne výrazmi ako vulkanická miecha, žiabrie vstupy a výstupy, úsečné píšťaly, neurónové moduly, postavia sa pred nás vzduchochrámy, stavba, ktorá už krásne drží čistou akustikou.
Ako to všetko odkódovať, dešifrovať? Možno je v nasledujúcich riadkoch odpoveď (alebo nie?): Míňame všetko rozptýlené, aby zostalo čo najviac sústredenia uvoľnene rozloženého ponad všetko v našej moci ako hmatateľný prísľub dažďa na výsostiach.
Čo tu ešte zostáva? Hláskanie: odoberme jedno písmeno a máme láskanie - definíciu množiny tela uprostred tiel. „Čo nás tu okrem toho zachraňuje, dáva pocit, že ešte sme? Čo tu ešte pre nás existuje okrem citeľného prísľubu naozajstného dotyku?"
Solotruk kladie základné existenciálne otázky, už svoje premyslené a zrelé, s láskavým pritakávaním Hughsa, Ashberyho, Heaneyho, a tak konečne etabluje po Buzássym a Štrpkovi status intelektuálneho básnika svojej generácie.
„Že ešte stále cítime, že niečo potichu vystupuje zo stien?" Až veľké „sťahovanie citu" umožní uvedomiť si potrebu aj toho, čo je pocítiteľné len najstaršími časťami mozgu: obaja, muž a žena osobitne a neodročiteľne spolu. A potom sa môžeme so Solotrukom opýtať: „Tak čo? Môže cit vystúpiť z tela?" Dajte si na to odpoveď sami, vy (možno) budúci čitatelia jeho textov.
Objaviť „kozmické možnosti intímneho sveta" a pritom neprestať rozmýšľať, starať sa aj o rozumom neovládateľné veci. Ležať si navzájom chrbtom, chúliť sa do svojej predstavy o sebe: Solotruk i v najintímnejšie znejúcich textoch zostáva verný svojej poetike mletia, pohlcovania: dve fázy striedavého prúdu, málokto nazval tak výstižne krásne dotyk dvoch tiel.
Napriek zažitému šťastiu sa autor mračí: no on len pri tom pobehuje v duchu medzi všetkým tým, čo zažil, lebo stále vie, „že plynieme tak prudko, až začíname cítiť svoj polčas."
Nechajte sa týmto autorom zatiahnuť do jeho tém a nekonečného programu sveta. Solotruk je básnik s dlhými prestávkami v publikovaní, ale potom pre nás vychrlí vždy nové zaujímavé texty ako práve tento.
Recenzia / kniha
Martin Solotruk:
Lovestory: Agens a paciens
Vyd. Ars Poetica
Autor: Mila Haugová
