BRATISLAVA. „Už dvanásť rokov mi nič nevydali. Tí, ktorí majú dnes menej ako tridsať rokov, moje knihy nepoznajú," povedal Dominik Tatarka francúzskemu spisovateľovi Bernardovi Noelovi začiatkom roku 1980. Len s malým zveličením možno konštatovať, že tieto slová sú aktuálne aj dnes. Pravda, až na tie počty rokov, ktoré za ten čas postupne narástli do priam obludných čísel.
Prelomiť absurdnú situáciu, keď aj po páde komunizmu zostal Tatarka stále takmer neprítomný v slovenskej literatúre, sa začína dariť až teraz. V Artfore vyšli pred pár dňami Prútené kreslá (a do konca roku k nim pribudnú ešte Démon súhlasu a Panna zázračnica) a takmer súčasne sa po pätnástich rokoch zjavil aj reprint knihy Ešte s vami pobudnúť.
S postavou drevorubača a inteligenciou trpiaceho
„Kniha, inšpirovaná spomienkovým večerom v máji 1994 k piatemu výročiu Tatarkovho úmrtia, obsahuje príspevky zúčastnených priateľov a literárnych vedcov, ako aj tých, ktorí na neho spomínali na diaľku," hovorí vydavateľ Albert Marenčin mladší. „Oslovili ma zostavovateľky Petra Bombíková a Ingrid Antalová, ony zozbierali mnoho cenných textov, ku ktorým sme pridali jeho portréty od viacerých fotografov."
Knihu tvorí takmer dvadsiatka textov, ktorú uzatvára práve (na Slovensku vtedy prvý raz publikovaný) preklad pôsobivej Noelovej spomienky na bratislavskú návštevu u Tatarku, u „muža s postavou drevorubača a inteligenciou trpiaceho človeka". Noel spoznáva spisovateľa, ktorý podľa vlastných slov už neexistuje pre svojich čitateľov, ale len pre políciu.
Stačila „len" sebakritika
Zakázaný spisovateľ, žijúci pod neustálym dohľadom ŠtB, nemal vtedy už ani najmenšie ilúzie, že sa v normalizačných československých rokoch niečo s vydávaním jeho kníh zlepší, hoci niekedy stačilo „len" málo, napríklad napísať ku knihe sebakritický predslov.
Medzi nezabudnuteľnými večermi s Tatarkom však Noel absolvoval stretnutie aj s iným spisovateľom. „Keď raz Tatarka nechce publikovať, nemôžeme ho k tomu nútiť," povedal minister Miroslav Válek francúzskemu kolegovi. Ten si vtedy spomenul na vetu jedného pražského disidenta, že stupeň boľševizácie človeka zistíte podľa toho, aké veľké nehoráznosti vám dokáže povedať do očí.
Čas biografických žánrov
Prelom 60. a 70. rokov, ktorým sa začal zákaz vydávania Tatarkovho diela, však znamenal aj autorov príklon či presun k biografickým žánrom, o ktorých si časť odbornej kritiky myslí, že sa nevyrovnajú jeho predošlej tvorbe. Peter Zajac v tejto súvislosti poukazuje na fakt, že denníky, listy či pamäti, teda žánre pôvodne vecné, boli trochu mimo centra pozornosti aj preto, že slovenská literatúra až priveľmi túžila po veľkom epickom tvare.
„Lepšiemu porozumeniu a zhodnoteniu Tatarkových textov pomáha ich zaradenie do veľkej európskej tradície biografickej literatúry," hovorí Zajac, ktorý svoj príspevok nazval aj istým predporozumením pre autorovu prózu 70. a 80. rokov. Jeho nevyhnutným predpokladom je však predovšetkým dostupnosť tej tvorby, čo rovnako platí pre celé Tatarkovo dielo.
„Bol by som veľmi rád, keby sa vydávaniu jeho diela nestavali do cesty malichernosti. Z ľudského, humanitného a celonárodného princípu si zasluhuje úctu a pokoru," zdôrazňuje v knihe Ján Mlynárik, ktorého Tatarka ešte v roku 1978 ustanovil za editora svojho diela pre domáce i zahraničné nakladateľstvá.
„Tatarkova charizma sa nevyužila, ale našťastie ani nezneužila," dodáva s nádejou vydavateľ Marenčin.
