BRATISLAVA. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej kultúry druhej polovice 20. storočia, najvýraznejšia spisovateľská disidentská osobnosť na Slovensku v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, spisovateľ Dominik Tatarka zomrel pred 20 rokmi, 10. mája 1989.
Prozaik, esejista, scenárista, publicista a prekladateľ Dominik Tatarka absolvoval štúdium slovenčiny, češtiny a francúzštiny na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (1934-1938), potom (1938-1939) študoval na parížskej Sorbone. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a v Martine. Zúčastnil sa na Slovenskom národnom povstaní a po vojne bol redaktorom Národnej obrody a Pravdy.
FOTO - MARTIN MARENČIN.
Bol vedúcim výtvarnej redakcie vydavateľstva Tatran a rok dramaturgom v Československom filme v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov, od roku 1964 bol spisovateľom z povolania.
V roku 1968 sa stal šéfredaktorom týždenníka Literárny život. K okupácii Československa spojeneckými vojskami v roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo ho vylúčili z KSČ, na 20 rokov prakticky vyradili z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 bol pomocným robotníkom v lesnom závode, potom žil ako dôchodca. Bol signatárom Charty 77.
Dominik Tatarka prešiel zložitým názorovým vývojom, od predstavy sociálne spravodlivej, slobodnej a humánnej spoločnosti po roku 1945 (v súvislosti s jeho účasťou v SNP a vstupu do KSČ) cez konflikty so štátnou mocou až po disent.
Jeho prvotnú tvorbu charakterizuje úzkosť voči násiliu druhej svetovej vojny a pokus prozaicky nastoliť víziu sociálne spravodlivého sveta. Po vytriezvení dochádza Tatarka k presvedčeniu, že len slobodní jednotlivci môžu utvoriť slobodnú pospolitosť.
Tatarka vstúpil do literárnej tvorby v roku 1933, keď vyšli jeho prvotiny - poviedka Cesta a novela Záchvevy duše. Po nich nasledovali knižné vydania V úzkosti hľadania (1942), Panna zázračnica (1944), Farská republika (1948), Družné letá (1954), Rozhovory bez konca (1959), Démon súhlasu a Prútené kreslá (1963). Po roku 1976 ako jeden z prvých podpísal Chartu 77.
V 70. rokoch ostal na protisocialistických pozíciách, čím sa dostal do protikladu s ideovo pokrokovým zmyslom svojej tvorby zo 40. a prvej polovice 50. rokov. Publikoval len v samizdate a exile (Písačky, Sám proti noci, Listy do večnosti, Navrávačky). Základ vo všetkých jeho tvorivých fázach tvoril vzťah muža a ženy vo všetkých podobách.
Dominik Tatarka sa zaoberal aj moderným slovenským výtvarným umením, v ktorom videl spojenie umeleckej slobody a pôvodného mýtu. Jeho úvahy o kultúre a duchovnom rozmere človeka majú v slovenskej kultúre kľúčový význam.
Tatarkovou ideou bola spoločnosť založená na vzájomnej úcte a dôstojnosti, na nespochybniteľných právach každého jedinca. Typická na ňom bola jeho bytostná demokratickosť, schopnosť viesť dialóg, pevnosť charakteru a nezlomná viera v pravdu a slobodu človeka.
Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
V roku 1986 mu Nadácia Charty 77 udelila Cenu Jaroslava Seiferta za trilógiu Písačky, v roku 1999 získal Národnú cenu Slovenskej republiky a Rad Tomáša Garriquea Masaryka I. triedy, posledné dve in memoriam.
Na jeho počesť sa od roku 1994 udeľuje Cena Dominika Tatarku ako výročná literárna cena za dielo, ktoré vyšlo v predchádzajúcom roku. Ocenenie sa udeľuje za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Prvým laureátom Ceny Dominika Tatarku (za rok 1994) sa stal literárny a kultúrny historik Milan Hamada, literárno-kritická osobnosť šesťdesiatych rokov, potom na dvadsať normalizačných rokov umlčaný. V ďalších rokoch Cenu Dominika Tatarku získali spisovateľ a esejista Ivan Kadlečík, prozaici Pavel Vilikovský, Pavel Hrúz, Dušan Dušek, Ján Johanides a mnohí iní.
