Kritika o ňom píše ako o tvorcovi priekopníckych metód a radí ho medzi najlepších slovenských režisérov. Filmy Boxer a smrť či Prípad Barnabáš Kos patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie a ani štyridsať rokov od ich vzniku im neubralo na pôsobivosti a sile posolstva. Režisér PETER SOLAN sa práve dožíva osemdesiatky a aj napriek tomu, že počas normalizácie mu komunisti zabránili v nakrúcaní ďalších celovečerných filmov, dnes patrí k žijúcim klasikom slovenského filmu.Strednú školu absolvoval v Banskej Bystrici, filmovú réžiu vyštudoval na FAMU v Prahe. Tu nakrútil svoj prvý krátkometrážny film pre deti Vianočný dar (1953). Nasledovali dokumentárny film Fraňo Kráľ (1954) a Trať voľná (1955). Krátko pracoval v bratislavskom Štúdiu dokumentárnych filmov a od roku 1956 pôsobil v štúdiu hraných filmov na Kolibe. Debutoval poviedkovým triptychom Čert nespí (1956), na ktorom sa podieľal s dramaturgom Františkom Žáčkom. Nasledovali detektívka Muž, ktorý sa nevrátil (1959) a film Boxer a smrť (1962), ktorý patrí k jeho najslávnejším dielam. Film v hlavnej úlohe so Štefanom Kvietikom získal zvláštnu cenu Carla Foremana na 7. MFF v San Franciscu. Podľa výborného scenára Tibora Vichtu nakrútil poviedkový film Tvár v okne (1963), v roku 1964 podľa poviedky Petra Karvaša film Prípad Barnabáš Kos s Josefom Kemrom v hlavnej úlohe. Podľa Vichtovho scenára vznikol v roku 1965 film Kým sa skončí táto noc. Skvelý bol dokumentárny film Burza (1968) o vášni filatelistov. Ďalším poviedkovým filmom je film Dialóg 20-40-60 (1968). V sedemdesiatych rokoch ho preložili do krátkeho filmu, kde vytvoril dve pozoruhodné snímky Nemecká (1974) a Len lístok poľnej pošty (1977). V rokoch 1990-1994 a 1998-2001 bol predsedom filmovej komisie pre kinematografiu a video fondu kultúry Pro Slovakia. V roku 1994 dostal štátnu cenu Igric za celoživotné dielo a prínos k filmu.
O niekoľko dní oslávite osemdesiat rokov. Ako sa cítite?
Ako sedemdesiatdeväť rokov a 361 dní starý človek.
Je to pre vás zadosťučinenie, keď si ľudia pripomínajú vašu prácu?
Slovo „zadosťučinenie" nie je celkom v poriadku. Beriem to ako autonómny život vecí, ktoré sa svojho času urobili. Priamo sa ma to už netýka.
Píše sa o vás ako o tvorcovi priekopníckych metód. Čo si o tom myslíte?
Pre mňa je to trochu úsmevné. Keď som robil film, absolútne som neuvažoval, aký bude čo do priekopníctva, ale čo do myšlienky, ktorú sa mi buď podarí, alebo menej podarí vyjadriť.
Aké boli päťdesiate a sedemdesiate roky pre filmárov a konkrétne pre vás?
O filmároch všeobecne by som sa neopovážil hovoriť. Ja som počas päťdesiatych rokov študoval na FAMU v Prahe, potom som sa rozbiehal tu v Bratislave, najprv v umelecko-dokumentárnom filme. Tam som nakrútil niekoľko filmov, ktoré v tom čase, myslím v päťdesiatych rokoch, toho veľa nepovedali, a nového už vôbec nie.
Potom, v päťdesiatom šiestom, sa mi pošťastilo spolurežírovať hraný film. Odvtedy som sa snažil robiť hrané filmy, keď bola tá záležitosť okolo Chruščovovej reči o Stalinovi a keď sa to tu trochu uvoľnilo, až do roku 1958.
Potom sa na aktíve komunistickej strany v Banskej Bystrici povedalo jednoznačne: Stop, toto takto nejde! Ja som bol v tom čase aktívny, mal som hotové tri scenáre. Dva mi stopli, tretí som nakrútil. Bola to detektívka Muž, ktorý sa nevrátil. Chcel som robiť ešte Boxera a smrť a Prípad Barnabáš Kos, ktoré boli takisto stopnuté. Boxer a smrť bol odhodený s odsúdením, že by to bol profašistický film.
Ale napokon sa nakrútil.
Napokon... Boli sme skupina mladých, ktorú rozpustili po banskobystrickom aktíve. Hoci, a to je paradox, nestihli sme nakrútiť ani jeden film. Ale pre istotu - keďže sme mali trochu iné myslenie, ako tí skutoční ‚bardi' slovenského filmu. A pokiaľ išlo o Boxera, situácia okolo neho bola smiešna. Najvyššie miesta boli proti. My sme sa ho so scenáristom Tiborom Vichtom snažili presadiť.
Jedného dňa ma zaviedli k riaditeľovi Československého filmu, ktorý mi povedal, že v noci nespal a čítal náš scenár. ‚To je docela dobrý, můžeš to dělat.' Skoro som odpadol. No keď už bol film vo výrobe, povedali mi: ‚Ale keď sa ti to nevydarí, tak letíš.' Čo ma, samozrejme, veľmi nepovzbudilo, ale nechcel som letieť, tak som sa snažil.
A podarilo sa.
No, viete - podarilo sa... To bolo tak. Keď bol film hotový, tak - musím pochváliť naše najvyššie vedenie, ÚV KSS, lebo kompletne, na čele s Bacílkom, sa prišli pozrieť hore na Kolibu. Bacílek sedel v prvom rade, boleli ho nohy, tak si dal doniesť ešte jedno sedadlo, aby si ich vyložil. A bol tam aj pán, vlastne súdruh Biľak - aby som ho nedehonestoval. A viacerí, ktorí povedali, že ten film bude profašistický.
Premietanie sa skončilo. Ja som tam bol tiež. A bola taká minúta smrteľného ticha, jedna z najdlhších v mojom živote. Potom Bacílek povedal: ‚Víte...' On hovoril tak česko-slovensky. ‚Víte, já sem v čase vojny byl v Čiernom Balogu a tam bol tiež jeden Nemec a hral veľmi pekne na klavíri. Ale bol tiež taká sviňa, ako tento v tomto filme.' Ten kameň, ktorý mi spadol zo srdca, nikto nepočul. Ale počul som všetkých ostatných, ako začali v tom duchu, ako pán Bacílek, film chváliť. Tak som si povedal: ‚Bože môj.'
Potom hneď za tým premietali Slnko v sieti od Štefana Uhra. A to absolútne odsúdili. Vraveli: ‚O čom to je? Však tá slepá matka, to je naša strana, ktorú oni, tie detičky, klamú.' Uher tam nebol. Ja som bol naivný, snažil som sa ešte niečo povedať a oni povedali: ‚Ale, prosím vás, to už nie je vaše, choďte von.' A tak som išiel von. Jednoducho, vznikol úplný paradox. Mne to prešlo ako po masle a vyzeralo to, že Uhrov film zakážu.
S Tiborom Vichtom ste tvorili autorskú dvojicu - on bol možno zase priekopníkom medzi scenáristami. Ako ste sa dali dokopy?
Veľmi jednoducho. On začínal na FAMU, keď som ja končil. Chodil do jedného ročníka s mojou manželkou, on na dramaturgiu, ona na réžiu. Neskôr hľadal niekoho, komu by dal svoj hotový scenár, volal sa Prv, než sa skončí tento deň. Scenár ponúkol mne. Veľmi sa mi páčil, ale potom, na schvaľovaní, umrel na krásu. Vichtovi vyčítali, že nepozná život a že je to pesimistické.
Na konci filmu mala svietiť jedna lampa v tme, a čo tým vraj chcel povedať? A potom tam bola taká perlička, že vlak, na ktorý nastúpi hlavná hrdinka, zastane v Trnave vtedy a vtedy, a ten vlak tam pritom v skutočnosti vôbec v tom čase nestojí - to teda znamená, že Vichta nepozná život. Asi tejto kvality boli ich výhrady. Scenár odmietli a potom sme sa už k nemu nevrátili.
V čom vám Tibor Vichta vyhovoval?
Doslova vo všetkom. Škoda, že už nežije, povedal by som mu to do očí. Jednoducho, to bol pán scenárista, pán človek a bol nesmierne tolerantný, keď s niekým robil. Mal svoje nápady, ale keď ste vy s niečím prišli, akceptoval to.
Za tie roky, čo sme spolu robili, som nemal šancu sa s ním pohádať. Nebol dôvod. Potom, keď nastali sedemdesiate roky, bol jedným z veľmi mála ľudí, čo bol naďalej môj kamarát a robil so mnou aj na scenároch, o ktorých vedel, že nemajú šancu dostať sa do kín. Lebo keď ma preložili do krátkeho filmu, tam bolo na dekréte, ktorý som dostal, napísané, že mám robiť v krátkom filme a šéfdramaturg mi ukázal, čo tam bolo pripísané rukou: ‚Nesmie robiť pre film a televíziu.' Čo je zaujímavé.
Ja som sa opýtal, pre koho mám robiť. Vraj pre zdravotníkov a pre školstvo, ale nesmie to ísť do kín. Povedal som to Tiborovi a on povedal: ‚Ku každému filmu, ktorý budeš robiť, som ochotný napísať scenár.' Išli sme robiť Nemeckú. Dovolili nám, aby sme sa tam spolu išli pozrieť. A kým sme prišli autom do Bystrice - kde žila vtedy ešte moja mamka - už jej telefonovali, aby sme sa okamžite vrátili, lebo my dvaja spolu robiť nemôžeme.
To už niekto vrchnosti hlásil. Počuli ste niekedy meno Podhradský? To bol ten, ktorý v sedemdesiatom prvom napísal Slovo do vlastných radov - pre vás, novinárov, zaujímavé čítanie. Mamka nám však o telefonáte zabudla povedať, tak sme išli do Nemeckej a Tibor napísal scenár, veľmi zaujímavý.
Fašisti tam zabili dokázateľne skoro tisíc ľudí. Ľudia boli spálení, zostalo tam len pár kostičiek, nejaký obhorený kľúč a inak nič. Urobiť z toho film nie je ľahké. Tak sme to urobili, ale potom nám nedovolili, aby bol Tibor v titulkoch. Povedal som, že v tom prípade tam nebudem ani ja.
Ako ste to niesli, keď vás v sedemdesiatych rokoch odstavili od hraného filmu?
V sedemdesiatom prvom som ešte nakrútil pre televíziu film Slávny pes. Hneď za tým som mal nakrúcať Mumu od Turgeneva a zrazu telefonoval Bahna, riaditeľ hraného filmu, a povedal mi: ‚Mám tu jeden list z televízie, prosím vás, príďte si ho prečítať. Ale musím vám povedať, že zaduli silné studené vetry.
Povedali mi, že z veľmi vážnych ideových dôvodov žiadajú preobsadiť režiséra filmu Mumu.' A tým pre mňa zhasla fajka. Niežeby som nedostával ponuky, ale bol som vylučovaný z najbežnejších vecí. Chodievali sme napríklad na premietania, mali sme na to poukážky, a naraz ja som nedostal.
Informoval som sa a vtedajší šéf filmového ústavu mi povedal: Petrík, ty nemôžeš dostať, mám na to príkaz." A potom kričal na chodbe tak, aby som to počul až dole: ‚Už mi sem toho Solana neposielajte, ja nemám na také blbosti čas!' No nič, tak som nerobil. Iste, najlepšie roky som stratil. Ale možno som získal zdravie, alebo čo ja viem?
Bavilo vás robiť dokumentárne filmy?
Mne vždy viac chutil hraný film, ale určité ‚niveau' si človek zachová. Keď ste na to profesionálne prichystaný - tak aj keď robíte film, ktorý nemáte priamo v srdci pichnutý, snažíte sa ho urobiť čo najlepšie. Lebo nepoznám takého blba, ktorý by chcel robiť zlý film.
No po istom čase vám opäť dovolili robiť hrané filmy.
To bolo také milé, že som mohol zase robiť hraný film, ale nesmel som byť zamestnaný v hranom filme. Plat som dostával z krátkeho filmu. Jeden súdruh, ktorý ešte žije a má sa dobre, povedal: ‚Kým som ja na Kolibe, tak Solan tu nebude.' Fakt je ten, že naraz ste mali menej známych a veľmi málo priateľov. Na to som si zvykol.
Niektorí ľudia sa od vás odvrátili?
Jajajáj! Nebudem vám o tom rozprávať. Žiaľbohu, aj ľudia, o ktorých by som si to nebol myslel. Jeden z mála, ktorí so mnou boli v dobrom aj v zlom, bol Tibor Vichta. Ale viete, to zlo je relatívne. No a čo? Tak sa nenakrútili nejaké filmy. Máme tu dodnes scenáre, škoda ich.
Aj dnes máte ľudí, mladých, šikovných, ktorí túžia robiť filmy, a nemajú peniaze. My sme mali iné problémy. Režisér Stanislav Barabáš raz na jednom aktíve v päťdesiatych rokoch povedal historickú vetu: ‚Prepáčte, súdruhovia, ale my nie sme takí hlúpi, aké hlúpe sú naše filmy.'
K hranej tvorbe ste sa vrátili filmom A pobežím až na kraj sveta. Istý pán sa vraj vyjadril, že by ste ten film mali spáliť. Ako to bolo?
Sedeli sme v krátkom filme s Mariánom Urbanom a s Ursínym...
S Dežom Ursínym?
Áno, on tam bol dramaturg. Prišiel som k nim dnu, kecali sme. Dežo povedal, aby som si sadol.
No a ten dotyčný môj film strašne zvozil. Vraj ho treba spáliť. Výrazy boli veľmi tvrdé a ja som tam tak sedel a počúval som, Dežo tiež sedel a usmieval sa. A keď ten ich známy všetko vyložil, Dežo povedal: Ja som vás ešte nepredstavil.
Predstavili nás a zrazu dotyčnému všetko došlo. Hneď začal: ‚Viete, ja som to tak nemyslel..' Vravím: ‚Ale mysleli ste, čoby nie. Však možno, že máte aj pravdu, to sa časom ukáže.' Je to dnes významný slovenský kritik. Ja som proti páleniu aj zlých filmov, aj dobrých filmov, vôbec som proti páleniu - kníh, ľudí a všetkého. Netreba páliť.
Do hlavnej úlohy vo filme Prípad Barnabáš Kos, do úlohy trianglistu, ktorý sa stane šéfom orchestra a pocíti, ako chutí moc, ste obsadili českého herca Josefa Kemra. Ako ste naňho prišli?
Kemr tam bol svojím spôsobom ako náhradník, mal to hrať iný, ktorý však nemohol. Najprv som myslel na Jozefa Kronera, ale on by to zahral ináč, dnes by to vyzeralo, že tú postavu karikuje. No ja som nechcel karikatúru.
Tento film je dodnes výnimočný svojou filmovou rečou a je neuveriteľné, že v tom období vôbec niečo také, kritické k spoločnosti, mohlo vzniknúť.
Keď mladí ľudia na škole vidia Barnabáša Kosa alebo Kým sa skončí táto noc, vravia: ‚No tak za toho komunizmu sa mohlo všeličo.' Lenže nevedia, ako to bolo, že to bolo zastavené a nakrútilo sa to po ďalších siedmich rokoch.
Aký ste mali vzťah k detektívkam?
Vidíte? Tu, v mojej knižnici, sú samé detektívky. Odmalička som ich rád čítal. A keď som dostal možnosť jednu nakrútiť, bol som veľmi rád. Potom sa to premietalo, pravdaže, zase pre Ústredný výbor strany. Musím povedať, že ich film zaujímal - nie ako umenie, ale akože‚ pozor, pozor'! A vedľa mňa sedel pán Biľak, teda súdruh Biľak.
V polovici sa ku mne obrátil a hovorí: ‚Však je vrah ten a ten?' A bol. Ja som si povedal: Ježiš, to je zlé. Keď už aj ten Biľak na to príde v polovici, tak niečo nesedí. Potom mi to však došlo: Biľak čítal scenár. Asi. Už keď sa malo nakrúcať, povedali mi, že tomu chýba ideovosť, že je to len detektívka. Potom tam pridali Jano Mináč a Jozef Tallo s mojím neveľkým súhlasom, že hrdinu zavraždia aj preto, že je komunista. To bolo dôležité.
Ale neskôr mi vyčítali: Ty si vlastne dal návod, že treba vraždiť komunistov. Pritom, ja som to tam vôbec nechcel. Potom sme už dávali do filmu takzvaných bielych psíkov. Poznáte ten terminus technicus? V každom filme sme niečo problémové nechali. Vedeli sme, že na to skočia a že to budeme musieť vystrihnúť.
V roku 1963 ste nakrútili skvelý poviedkový film Tvár v okne. V poviedke o sudcovi ste k Ladislavovi Peškovi do roly starnúcej manželky obsadili bývalú českú divu filmov z prvej republiky Vlastu Matulovú. Prečo ju?
To bola osudová žena, femme fatale. Uvažoval som, koho dať k tomu sudcovi, aby bola jeho žena od neho mladšia, ale aby bola uveriteľná. Dohodol som telefonicky, že pani Matulovej pošleme scenár a ona si ho prečíta. Potom produkcii volala, že by sa chcela so mnou osobne stretnúť. Išiel som do Prahy a zažil som krásnu scénu, ako vymodelovanú.
Zazvonil som, niekto otvoril, vošiel som dnu a ona sedela v kresle, prikrytá plédom - privítala ma kráľovná. ‚Vítejte, pane režisére, moc jsem o vás slyšela.' Hovorím: ‚Ja som vás moc videl.' A tak sme si hádzali navzájom pochvaly, až povedala: ‚Víte, já nevím, jestli bych to měla dělat, protože to už se zaradím jenom na jiný role.'
Tým plédom zakrývala, že je moletná. Už mala viac rokov, ako v tých filmoch predvojnových a tesne povojnových. V niektorých bola taká, že sa človek na ňu len díval... Bola krásna. Tak som ju prehovoril a obsadil. Veľa tam pre ňu nebolo čo hrať, ale čo zahrala, zahrala. Keď som to dnes videl, vravel som si, že ešte neboli s Peškom ani takí starí, hoci vtedy sa mi takí zdali.
To je tá relativita. Bol to jediný slovenský film v roku 1963, ktorý dostal cenu, zatiaľ čo rok predtým dostalo cenu zo šiestich prihlásených filmov päť slovenských a český jeden. Česi nám vraveli: Hoši, co to děláte tam u vás? Ale potom to buchlo, začala robiť Chytilová, Forman, aj Evald Schorm - môj veľký kamarát. To bol nielen režisér, on bol taký boží človek, ako sa hovorí. Rozprávať sa s ním bola slasť.
Jeho filmy boli také úzkostné, ako on - vo veľkosti sveta a v malosti seba samého. V tom sa mýlil. Boli sme na jednom festivale v Taliansku, a bol tam Truffaut. Keď bola práve prestávka, okolo Truffauta bolo tridsať ľudí a okolo Schorma dvadsaťosem. On mal charizmu. Pritom bol nesmierne nieže slušný, ale až bojazlivý. Ale žiarilo z neho fluidum.
Nemali ste po revolúcii nutkanie nakrútiť film?
Úprimne povedané, ani nie. Tibor zomrel, veľmi skoro, veľmi nešťastne. S Karvašom som už nespolupracoval. Jednoducho, zázemie sa mi zúžilo aj duša. Lebo ako som relatívne dobre prelietol cez tie sedemdesiate roky a trochu osemdesiatych, tak potom už som nemal ani chuť. A myslím ani síl.
Máte nejaké želanie k osemdesiatke?
Každý vám povie, že chce zdravie, šťastie. Nie, nemám žiadne želanie. Azda iba to, že keď príde môj čas, aby prišiel ľahko a rýchlo. Aj to je dobré želanie, nie? Ale minule som čítal, že len štyrom percentám ľudí to vyjde, teda že večer si ľahnú a ráno už nevstanú. Ale chce sa mi veriť, že budem každé ráno vstávať ešte dlhý čas.
Peter Solan (1929)
