V marci tohto roka prišla za nami historička umenia Beáta Jablonská. Práve vrcholili prípravy výstavy s názvom Osemdesiate, ktorej je kurátorkou. Rozprávali sme sa o tom, čím sú osemdesiate roky dnes v našom výtvarnom umení zaujímavé.
Výstava Osemdesiate sa otvárala začiatkom apríla. Už vernisáž nasvedčovala tomu, že podujatie sa vymkýna norme. Esterházyho palác nestačil pojať húfy umeleckých teoretikov a praktikov, výtvarníkov, architektov a mnohých ďalších, ktorí si chceli užiť pocit potreby byť tu a teraz. Pred budovou našej najväčšej štátnej výtvarnej inštitúcie zaparkovalo v ten deň čierne nákladné auto. Bola to Space Gallery. Meno jej majiteľa, kurátora Juraja Čarného, sa však v žiadnom z bulletinov Slovenskej národnej galérie neobjavilo. Jeho potulná galéria, ktorá si hovorí parazitujúca, funguje ako súčasť iných rešpektovaných kultúrnych projektov doma i v zahraničí. Juraj Čarný v nej v deň vernisáže vystavil tvorbu troch autorov - Michala Kerna, Petra Kalmusa a Igora Kalného. Na výstave v SNG nie sú zaradení, hoci tá predstavuje diela takmer deväťdesiatich maliarov, sochárov, vizuálnych umelcov, architektov a fotografov, a to aj zo staršej generácie. Podľa Juraja Čarného na výstave chýbajú viacerí autori. „Keby som mal väčšie priestory, vystavím ich," povedal nám. „Rozhodol som sa však dopovedať svoj príbeh a predstaviť osobnosti, ktoré pre mňa, ale určite aj pre vývin obdobia osemdesiatych rokov, vytvorili mimoriadne dôležité diela."
Výstavu pripravovala pre Slovenskú národnú galériu, kde už prebehli dve podobné - o šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Osemdesiate však hneď po vernisáži vyvolali znepokojenie. Stretli sa s nepochopením odborníkov, laikov aj umelcov.
Kurátorka sa rozhodla ohraničiť svoj koncept rokmi 1985 až 1992. Chtiac-nechtiac tým upozornila na skutočnosť, že história v praxi nemá časové hranice. Sú pre nás spätne potrebné, ale slúžia len ako orientačná pomôcka.
Toto narušenie nás teraz núti rozmýšľať o tom, do akej miery mohli umelci v osemdesiatych rokoch ovplyvniť dianie v našej spoločnosti. Preto sme pri tejto príležitosti navštívili výtvarníkov, s ktorými nás spojil čas a našla sa chuť diskutovať.
Husté. Často dnes takto nazývame osemdesiate roky dvadsiateho storočia. Upozorňujú na seba zvláštnym rebelantstvom. Vtedajší životný štýl dnes vzbudzuje úsmevy, hoci mnohí z nás sme zažívali divokú módu na vlastnej koži. Nosili sa divoké účesy a šaty, vyznávali sa hudobné idoly, ktorých piesne dnes znejú skôr z recesie či nostalgie.
Boli to roky plné tých predchádzajúcich. Spôsob života mladých však sprevádzala túžba byť bohatším o slobodné zážitky, nasávať informácie, prúdiace zo západného sveta všetkými možnými kanálmi. Ako sa v bublajúcom kotle revolučných rokov cítili mladí výtvarníci?
V závanoch slobody
Pod pancierom prežívajúcej totality bolo už v tom čase rušno. Každého, kto mal tvorivú ambíciu, to priťahovalo k slobodnému vyjadrovaniu. Kontakt nachádzal v neoficiálnych kruhoch, kde udávala smer staršia generácia.
V kaviarňach to vrelo, a hoci výstupy nemuseli byť vždy kreatívne, ľudia sa mohli v závanoch slobody aspoň premieľať. Uprostred tejto atmosféry sa na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení stretla skupina výtvarníkov. Prežívali svoje obdobie ako každý ich rovesník - nerozmýšľali nad ním, jednoducho, boli po uši v mladosti. Život v sivých panelákoch nemali mať prečo radi.
Napriek ohlasovaniu gorbačovovskej perestrojky žili s vedomím, že socialistického nánosu sa nedá nijako zbaviť. Tento pocit však v sebe nepotláčali. Chceli ho dostať zo seba von, či sa to niekomu páčilo, alebo nie.
Nech sa robí, čo chce
„Moja revolta sa začala tak, že som sa jedného dňa pustil do maľovania na našu škaredú tapetu v obývačke a potom som to vyrezal," spomína jeden z predstaviteľov mladej výtvarnej generácie osemdesiatych rokov Jozef Šramka.
S rovesníkom Danielom Brunovským krátko po skončení štúdia usporiadali štrkoveckú výstavu Exteriér, ktorá sa spätne stala jednou z dôležitých akcií vo vývoji slovenského výtvarného umenia. Nápad im vnukla výstava pod názvom Salón mladých, usporiadaná v tých časoch (1987) v bratislavskom Dome techniky.
„Neriadili sme sa zákazmi ani príkazmi, povedali sme si, nech sa robí, čo chce, musíme niečo urobiť," hovorí Šramka. Vedeli, že cesta do oficiálnych galérií viedla cez husté poradovníky. Preto boli pripravení vystavovať svoje veci aj na nezvyčajných miestach. To chcelo nápad, guráž a možnosť, ako sa to dá. „Napadlo mi urobiť výstavu u mojej mamy, vtedy pracovala na minigolfovom ihrisku v štrkoveckom areáli. Všetkým, ktorých sme stretli, sme povedali, aby prišli. Už vtedy bolo vidno, kto sa bojí a kto nie. Zostali ľudia, s ktorými sme si boli blízki."
Udavač na balkóne
Výstava Exteriér mala úspech, po nej prišla druhá, ktorú zorganizoval Daniel Brunovský v Čadci-Oščadnici. Na Prešparty v Prešove skupina výtvarníkov prišla dokonca na pozvanie tamojšieho riaditeľa kultúrneho domu. „Kultúrni pracovníci bývali väčšinou straníci. My sme chceli ukázať náš pohľad čo najširšiemu publiku, neriešili sme, či bol človek taký alebo onaký, dôležitejšie bolo, čo umožnil. Niektorí ľudia nám preto vyčítali spoluprácu s režimom," hovorí Brunovský.
Partiu v tom čase intenzívne spájal nielen vek, ale aj skupinová radosť z tvorby a vôľa presadiť sa. Bola taká posmelená, že sa vraj chystala založiť aj akýsi spolok pozitívneho myslenia, dokonca ho dala na papier pod názvom Okrášľovací spolok Labuť (podľa názvu štrkoveckej reštaurácie) a získala pečiatku miestneho národného výboru. „Nikto nám nepovedal nie, ale nikto nás ani nikde nevítal. Diváci však za nami prišli, lebo sme ponúkali niečo iné, nové," hovorí Brunovský.
Hoci postihy za takzvanú protištátnu činnosť už neboli také vážne ako v sedemdesiatych rokoch, pokusy otvorene sa prejavovať museli byť stále pod kontrolou. „Chodili za nami príslušníci bezpečnosti. Prišli, aj keď som usporiadal Výtvarné hody v mojom rozostavanom dome v Čunove.
Vtedy tam boli aj študenti herectva, jeden z nich recitoval báseň o Ježišovi, bolo to dosť provokatívne, takže žiadna veľká pohoda. Na našom rozostavanom balkóne spievali chlapci z kapely Bez ladu svojho Udavača. Stretla sa tam vtedy kopa ľudí. To už normálne malo gule," spomína Jožo Šramka. Situácie bývali vyhrotené, no keďže sa vždy nejako podarilo zaštítiť akciu oficiálnou pečiatkou, problém napokon nehrozil.
S Tvrdohlavými a bez nich
Ak sa niečo v československom výtvarnom dianí v polovici osemdesiatych rokov pohlo, tak určite nielen na Slovensku. Približne v rovnakom čase vznikla v Česku umelecká skupina, ktorá si začala hovoriť Tvrdohlaví. Mladí slovenskí a českí výtvarníci medzi sebou začali udržovať kontakty - z Čiech prišli do Čunova, zo Slovenska zase na pražský Střelecký ostrov.
„Z času načas sme sa stretli, ale každá skupina fungovala sama osebe. Pražská scéna držala viac pokope, bola homogénnejšia, aj výtvarníci voči sebe, aj tvaroslovím. Vôľa byť skupinou bola u nich omnoho silnejšia," hovorí Daniel Brunovský. „Mám pocit, že na Slovensku chcel byť každý z nás nejako viac sám za seba. Mali sme veľké ambície, pôsobili medzi nami odstredivé sily."
V každom prípade, onedlho sa začalo hovoriť o tom, že na československú výtvarnú scénu vstúpila postmoderna. Skupinu našich výtvarníkov nazvali odborníci transavantgardisti, podľa rozvíjajúceho sa umeleckého hnutia v Európe, čomu sa oni nebránili.
Ľudia už nechceli byť blbí
Osemdesiate roky boli mladým umelcom naklonené. Aj pre nich bola oknom do sveta hlavne rakúska televízia, ktorá dôsledne prinášala nielen politické správy, ale aj informácie o umení. Ich pocity pomáhal definovať akýsi proces kultúrneho zahusťovania. Vládla snaha vedieť, poznať, vyrovnať sa.
„Mali sme naozaj dobré zdroje. A ovládali sme jazyky," hovorí maliar a hudobník Ivan Csudai. Na osemdesiate roky spomína ako na pionierske obdobie. „Otváralo sa čosi ako tolerovaná zóna. Tá asi patrí ku každej premene."
Jeho generácia do svojich prejavov postupne vpletala myšlienky, ktoré boli pre predošlé obdobie neprijateľné. Ale spoločnosť, ktorá mala už svojich triednych nepriateľov dávno označených, akoby nemala chuť všímať si ich. „Chceli sme vystavovať, no pokúšať sa o to v štátnych galériách bolo na dlhé lakte. A tak sme to robili takpovediac na vlastnú päsť," vraví.
Rôzne ústupky, ktoré sa dali robiť v spomínaných, šeďou opradených oblastných kultúrnych zariadeniach, organizovali väčšinou mestské výbory Socialistického zväzu mládeže a občas akciu aj finančne podporili. Ich pracovníci už jednoducho nechceli byť blbí, navyše, aj tu sa prejavil nástup mladej generácie. „Ľudia prišli na vernisáž bez toho, že by sme robili veľké haló. Informovali sme sa buď medzi sebou v kaviarni, alebo cez pozvánky.
Obrazy sme si vozievali sami, vtedy som ešte mal auto, starého žiguláka. Ani záhradku som nemal, priviazal som veci priamo k streche auta, a išlo sa," spomína Csudai, ktorý dnes vedie svoj ateliér na VŠVU. „Výstava trvala zvyčajne pár dní, potom sme všetko odinštalovali. Ale napríklad v Sade Janka Kráľa to za nás urobili petržalskí divosi. Srdce vo veľkosti človeka, ktoré som tam vystavil, doslova rozmetali."
Osobné mýty
V tom čase si mladí výtvarníci neuvedomovali, či to, čo robia, je osožné. Išlo im o uvoľnený dialóg. Celkom prirodzene sa prikláňali k novému romantizmu a k mýtom tak, ako ich spoznávali u nemeckých či talianskych spolupútnikov.
„Pýtali sme sa, prečo sa táto téma, ktorá sa nám páči, netvorí aj u nás, veď môže byť súca na maľovanie. A snažili sme sa ju využiť v tvorbe ako poučenie," vysvetľuje Csudai. Dobe poplatným výtvarníkom išlo vraj v tom období už len o peniaze, o pozície, o získanie dobrej štátnej zákazky. „Boli stotožnení s myšlienkou, že robia pre pohlavárov. Museli sme pri nich pôsobiť veľmi naivne. Reprezentovali sme viac bohémsky život."
Intelektuálne slušne vybavená mladá generácia výtvarníkov mala stále mizernú šancu dostať sa za hranice. O to subjektívnejšie prežíval každý z nich dotyk s novými podnetmi. „Oslobodzovalo nás to nielen od ťarchy spoločenskej štruktúry, ale aj od celkového umeleckého poriadku sedemdesiatych rokov. V ňom sa neustále zdôrazňovali koncept a hĺbka.
My sme sa z tej hĺbky vynorili na povrch," prízvukuje Csudai. Bola to prirodzená potreba nájsť si na umeleckej pôde vlastnú pozíciu. Inak ostávala iba možnosť prispôsobiť sa vo svojich dielach tomu, čo tu bolo - či už na poli angažovaných, alebo zakázaných autorov staršej generácie.
Jeho spolužiak Milan Pagáč, dnes riaditeľ Školy úžitkového výtvarníctva v Bratislave, však upozorňuje, že neoficiálnu scénu, ktorá tu v tom období fungovala, tvorili aj mnohé ďalšie skupiny výtvarníkov a majú za sebou viacero pozoruhodných akcií. „Veľký úspech mala výstava Suterén, ktorú sme usporiadali v apríli 1989 v pivnici na Konventnej ulici v Bratislave," hovorí. „Trvala dva týždne, tešila sa širokému záujmu, ale, samozrejme, aktívnu pozornosť jej venovali aj páni z ŠtB. Podozrievavé otázky ich rýchlo odhalili. Nemohli nám však výstavu zakázať."
Doba umelcom nie vždy praje
Simona Bubánová z postmodernej výtvarníckej partie aj s odstupom času vníma osemdesiate roky ako veľmi silné. „Niekde vnútri sme asi čakali na zmenu, a tak sme sa aj správali. Našu zostavičku dali dokopy skôr okolnosti, za ktorých sme tvorili, než spoločný program.
Bolo to dynamické, energiou nabité obdobie, a tak vyzerali aj naše výstupy," hovorí. „Jasné, že sme sa pokúšali vedieť, čo robia naši kolegovia v Berlíne alebo v Benátkach, chceli sme mať prehľad, čo dodnes pokladám za normálne. Ale to, že vytvárame postmodernu, som nevnímala."
V tých časoch sa im vraj tvorilo dobre, lebo ešte stále bol dostatok tém na programový odpor voči tomu, do čoho režim oficiálne ľudí nútil. „Keď sme urobili výstavu, od rektora sme dostali výstražné listy, že školu nebudeme môcť dokončiť. Po výstave v Čunove nás zase navštívil nejaký prapodivný poručík. Ale boli to len veľmi povrchné dotyky režimu, pôsobili skôr ako adrenalín, povzbudzovali nás," hovorí.
Obdobie osemdesiatych rokov považuje za úžasné tým skôr, že po roku 1989 dostala možnosť predstaviť svoje diela z tohto obdobia na viacerých výstavách v najslávnejších múzeách a galériách sveta. „V chicagskej galérii moderného umenia sme mali panelové diskusie s mladými umelcami. Trochu na nás aj žiarlili, že nám doba tak pomáhala."
Krízové deväťdesiate
V deväťdesiatych rokoch odišlo z aktívneho umeleckého prostredia viacero výtvarníkov. Keď do sféry výtvarného umenia prenikol trh, ukázalo sa, že problémov je oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdalo. A, ako to už časom býva, vyprchalo i mladícke nadšenie. Mnohí si založili rodiny a museli sa začať viac zaoberať otázkou, z čoho vyžiť. Niektorí sa umeniu prestali venovať úplne a pustili sa jednoducho do biznisu.
„Išlo o krízu v myslení, ktorá sa možno predĺžila až dodnes," uvažuje Simona Bubánová, ktorá sa v roku 1995 rozhodla ísť do reklamy. „Nedokázala som tvoriť v atmosfére, v ktorej výtvarné umenie prestalo byť zaujímavé. Na Slovensku ostalo zaviate prachom depresie. Povedala som si, že mi to za to nestojí. A potrebovala som aj z niečoho žiť. Tak som sa posunula ďalej. Oblasť komunikácie a reklamy je predsa jeden veľký koncept."
Osemdesiate - roky plné rokov
Do konceptu výstavy Osemdesiate sa dostali aj vybrané diela Daniela Fischera. Patrí do staršej generácie výtvarníkov, ktorí už ako dospelí zažili okupáciu v roku 1968 a začali tvoriť v tvrdých sedemdesiatych rokoch.
„To, o čo nám išlo, vychádzalo z čistej vnútornej potreby: tvoriť bez akýchkoľvek vedľajších zámerov. No i napriek tomu, ako aj vzhľadom na naše aktivity - najmä výstavné, no nielen tie - sme sa časom ocitli v situácii takmer každodenného konfliktu s režimom. A s nami i naše rodiny.
Nútilo nás to klásť si otázky na úrovni zmyslu a podstaty umenia, jeho funkcie, miesta v živote a tak. Bolo to niečo, čo považujem za akýsi katalyzátor v osobnom dozrievaní, v kvalitatívnej premene vedomia," hovorí. Dnes pedagóg na VŠVU by túto skúsenosť doprial aspoň na chvíľu každému, kto sa usiluje o umenie.
Spolu s viacerými spolupútnikmi si vedome zvolil cestu učiteľovania v ľudovej škole umenia, kde zotrval až do roku 1989. Osemdesiate roky sa podľa neho nedajú vnímať bez kontinuity s rokmi predchádzajúcimi. „Potreba stretávať sa v tom období vznikla veľmi prirodzene.
Bolo pre nás nesmierne dôležité a hodnotné vytvoriť komunitu ľudí blízkej krvnej skupiny, a to nielen čisto výtvarníckej. Stretávali sme sa aj s hudobníkmi, literátmi, divadelníkmi, filmármi či s ľuďmi z iných profesií," hovorí. „Išlo o veľmi intenzívny život, vymieňali sa podstatné informácie, takpovediac vždy o niečo šlo. Dodnes to beriem tak, že žiť autenticky bolo a je našou potrebou a prirodzenou snahou."
Nomádov vpád
