„Apríl je najkrutejší mesiac, vyvoláva orgovány z mŕtvej zeme." Citát je začiatkom najslávnejšej básne minulého storočia Pustatiny T. S. Eliota, ktorému ako poctu venovala svoju novú zbierku Katarína Kucbelová.
Prečo nie, keď život a mesto sa stávajú pustatinou a autorka pocítila práve v Eliotovej básni silu jeho vizionárskych veršov a vo svojej básnickej skladbe, zloženej z 26 častí, časť Pustatiny dvakrát cituje - raz po anglicky a raz po slovensky.
„Deň je vždy v hraniciach fyzických možností," v presne vymedzených krátkych veršoch postupuje Kucbelovej poézia, vtláča do každého verša výroky o „našom" väzení, ktorým je telo, predkovia, naše danosti a možnosti, naše každodenné činnosti.
Istotou nie je nič, len deň, v ktorom práve žijeme, inak sa všetko v meste mení, udalosti, mená ulíc, byty, naše i požičané. Mestom prúdia davy a jedinci, obyvateľstvo je stále a zároveň sú v ňom návštevníci, ktorí „podľa štatistík zostávajú návštevníci v tomto meste priemerne jeden deň".
Je to nesporne Bratislava, ktorú zvykneme nazývať malým veľkým mestom, ale môže to byť hociktoré iné mesto: „Keď prechádzam inými mestami / je to akoby som prechádzala týmto mestom."
Autorka je veľmi presná až chladná analytička doby a času, v ktorom žijeme a kde sa spája bezhraničná rezignácia s nekonečnou toleranciou.
Alternatívne mapy, krásny výraz pre cestovanie vo fantázii a k tomu alternatívne povolanie: letuška. A už sme v symbolickej rovine lietania, snívania, predstáv. Fontána, existujúca len na alternatívnej mape. Ktorého mesta? „Napusť / do pohára vodu / a vylej ju do Dunaja." Rieka má meno, mesto nie. Rieka je čas a život v básni trvá jeden deň, ale v ňom sa nachádza niekoľko smrtí.
Keď sa dostávame k bodu, kde by mal nastať zlom, do niečoho, čo by sme smeli nazvať súkromím, tam hermetická Kucbelová použije, veľmi vhodne, text gýčového šlágra, ktorý by si jej generácia nemala už ani pamätať, a tak sa k asi jedinému, čo naznačuje aj niečo hlboko súkromné, dostaneme len vo veršoch: „Zostaň so mnou / ešte / jeden deň / budem ti čítať / básne letušky."
Je to veľmi stručné, ale vyjadruje to v jadre túžbu každého, nech žije kdekoľvek, kedykoľvek: túžbu nebyť sama / sám. Pravda, nebola by to celkom Kucbelová, keby aj toto naznačené osobné hneď nepriviedla na „správnu mieru" a dodá, že mu, ak zostane, bude čítať básne letušky, ktorá je tiež len alternatívou.
Novým, po dvoch predchádzajúcich zbierkach (Duály a Šport), je presah do spirituality a viery, tiež pomocou „cudzieho" textu-modlitby a, samozrejme, už spomenutej veľmi tvorivo rozvinutej afinity k Pustatine T. S. Eliota, o ktorého spiritualite nikto nepochybuje.
V predposlednej kapitole je náznak tragického príbehu, myslím, že je to veľmi presný šíp do terča jej ďalšieho básnického smerovania. Je to otváranie sa ľudské i básnické, je to zaujímavé a udržuje napätie až po posledné verše skladby, ktoré sú poctou J. K. (verím, že to je Jiří Kolář, alebo Jiří Kovanda?, hádam z poznámok na konci knihy).
Tretia kniha výraznej a sugestívnej Kataríny Kucbelovej ukázala pramene, z ktorých sa sýti najtalentovanejšia poetka svojej generácie.
Autor: Mila Haugová
