Ak je niekto odborníkom na klasickú nemeckú filozofiu, očakávame, že to bude vážny až zamračený človek, žijúci vo svojom svete Kanta a spol. OLIVER BAKOŠ takýmto odborníkom je, ale akademickú vážnosť od neho nečakajte, naopak. Pri stretnutí sa výdatne zabavíte na jeho vtipných poznámkach. Aj keď je hlavnou témou taká vznešená vec, ako je krása. Na krásu je totiž odborník, keďže vedie Katedru estetiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.
Hovorí sa, že krásu strácame. Zovšadiaľ na nás útočí brak, konzum. Umenie už nestíha byť pionierom nových myšlienok. Je to naozaj také zlé?
To, že strácame krásu, sa určite nedá zovšeobecniť, ale faktom je, že do popredia sa dostal zábavný priemysel, ktorý akoby rozdrvil všetko iné, čo často vedie ľudí k povrchnému pohľadu nielen na okolie, ale aj na seba samých. Ľudia venujú príliš veľa času telenovelám a podobným veciam a prestanú sa starať o seba, o svojich blízkych. V konečnom dôsledku to vedie k tomu, že mladí ľudia prestávajú rozlišovať medzi kvalitou a nekvalitou. Aj keď sa stretnú s hodnotou, nevnímajú ju ako hodnotu.
Akým spôsobom sa stráca zmysel pre rozlíšenie kvality?
Mladý človek síce napríklad odmietne oné telenovely, lebo sa mu nepáčia, no na základe nich si už vytvoril averziu k divadlu či filmu. Nepomáha teda ani zaradiť takzvané vysoké umenie medzi komerčný prúd s tým, že na mladých sa to nejako nalepí. Oboje sa totiž už stretáva s rovnakou ľahostajnosťou a odporom. Ale hodnoty majú napriek tomu „nepríjemnú“ vlastnosť - že vo fyzickom zmysle síce nejestvujú, ale napriek tomu platia.
Spisovateľ Miro Čársky, ktorý žije na lazoch, kde manuálne pracuje, tvrdí, že umelci sú mimo reality, nadutí, preceňovaní a v podstate nepotrební pre spoločnosť. Čo si myslíte o takýchto názoroch?
V dedinskej krčme asi s inými názormi ťažko prerazíte. Ide o naivné zovšeobecnenie pohľadu z minulých desaťročí - že iba materiálne produkty sú potrebné pre spoločnosť. To, že robotník urobí niečo užitočné na rozdiel od umelca, je iba veľmi hlúpa a napokon i príznačne boľševická fikcia. Spoločnosť je organizmus. A k tomu, aby ten organizmus mohol žiť ľudsky prijateľným spôsobom, potrebuje nielen stravu, oči a uši, ale tiež rozum a srdce - to sa však často nedoceňuje.
Nie je umenie v dnešnom svete menej nápadné preto, že zmizli mecenáši? Bohatí ľudia dnes nepodporujú umelcov, radšej si kúpia ďalšie auto za niekoľko miliónov.
Francúzsky filozof Baudrillard hovorí, že sa už pokazili aj snobi. Kedysi smerovali k hodnotám, aj keď nemuseli odrážať ich názory, ale boli v móde. Dnes to už neplatí a s rovnakou vášňou ako kedysi podporovali nejaké hodnotné počiny, vyhľadávajú nevkus. A to sa týka mecenášov aj divákov. Radšej idú na voľbu missiek. Nevravím, že všetci majú húfne chodiť na operu a denne čítať knihy. Ale každý z nás má sklony k nejakému špecifickému umeniu a vie ho vnímať. Ak je však niekto v kŕči a odmieta umenie ako také, je to ťažké. Zvyčajne sa potom stáva obeťou toho najhoršieho.
Už pekných pár desaťročí nie je hanba hlásiť sa aj k „nižšiemu umeniu“. Aké sú vaše obľúbené poklesnuté žánre?
Asi od 70. rokov začala estetika odmietať pojem nižších či poklesnutých žánrov. Sleduje ich viac ľudí ako „vysoké umenie“, preto sú vraj minimálne rovnako významné. Dnes už sa toto hľadisko začína opäť považovať za pomerne neproduktívne. Hranica je však často veľmi hmlistá. Niektorí autori detektívok, napríklad Chandler, písali úžasné veci, hodné „veľkej“ literatúry. V dobrej detektívke môže byť napríklad veľa humoru, dokonca i viac slobody. Obľúbil som si napríklad seriál Vraždy v Midsummeri.
V jednom rapovom texte je intelektuálka definovaná tak, že chodí len do filmových klubov a v televízii pozerá len filmy, čo majú titulky. Viete si niečo nájsť aj vo vysokorozpočtovej hollywoodskej produkcii?
Samozrejme, aj ja sa rád zabavím. Často i sklamem, ale to k tomu patrí. Ak chcem o tom hovoriť so študentmi, musím si to odtrpieť. V niektorých filmoch, ktoré na to vôbec nevyzerajú, sa však môžu nenápadne riešiť dôležité veci - strihom, obrazom.
Hodnoty majú „nepríjemnú“ vlastnosť - vo fyzickom zmysle síce nejestvujú, ale napriek tomu platia.
Napríklad, že robiť dobro sa oplatí, že rodina a priateľstvo sú dôležité a láska existuje? Z toho by sme si nemali robiť žarty, nie?
To je pravda, ale často to prerastie do gýča. Akoby nestačil záver filmu, kde sa dvaja objímajú, musia sa prísť objať ešte aj babička a deduško, pribehnúť z dvora psík a z lesíka srnka a babičke pristane na pleci kanárik. To je potom ten správny záver.
Ako by ste definovali gýč?
Stará nemecká metafora je, že gýč je kvet, ktorý nevydá plod. Gýč má v sebe veľa šarmu a príťažlivosti, ale v miestach, kde by mal ísť do hĺbky, sa zastaví a človeka necháva v plačlivej či radostnej ilúzii. Gýč sa môže aj nemusí tváriť ako vysoké umenie, ale spoznateľný je práve podľa toho, že zotrváva na povrchu. Navyše často len kopíruje osvedčené a dávno prežité postupy.
Estetika je veda o kráse, čo je veľmi subjektívny a relatívny pojem. Aké sú vlastne pevné body vašej profesie? Čo je vlastne krása?
Sú dve ponímania krásy. Pri jednom sa naozaj pýtame na to, či je to krásne: obraz, žena, kvetina. Druhá vec sú estetické súvislosti, potom je „krása“ pojmom, nástrojom myslenia. Napríklad každé z umení sleduje špeciálna umenoveda. Estetika sleduje aj širšie súvislosti, na ktoré umenovedy nemôžu odpovedať: mimoumelecké krásno, príroda, vkus, zážitok.
Ako ste sa vlastne dostali k filozofii a estetike?
V období detstva a dospievania som sa intenzívne zaujímal o chémiu, ale rodičia mali veľmi dobrú knižnicu, v ktorej bola poézia, próza aj filozofické diela. Tie texty ma pohltili. Keď som mal štrnásť rokov, uchvátil ma Wittgenstein, ale, samozrejme, som ho nečítal ako knižku analytickej filozofie, ale ako nádhernú poéziu. Filozofiu a umenie som vnímal ako prepojený celok. Nemyslím si, že filozofia je niečo vyššie alebo nižšie ako umenie. Keď človek niečo robí poriadne, potom je to rovnako ťažké, či už ide o filozofickú štúdiu alebo román.
Ľudia majú možno o umelcoch predstavu, že sú to spontánni tvorcovia, ktorí, keď na nich skočí múza, niečo vytvoria. Pritom dobré dielo chce pekelné sústredenie.
Inšpirácia príde, keď je človek na ňu pripravený. Nestáva sa, že by normálny človek šiel po ulici a začal náhle maľovať alebo písať román. Inšpirácia môže byť len nejaký spínač, ale potom musí človeka pohltiť samotná práca.
Filozofia bola až do minulého storočia niečo ako manuál na vnímanie sveta. Ale potom ním prestala byť. Nebola zrazu jedna pravda, všetko sa stalo relatívnym. Čím je filozofia dnes?
Myslím, že filozofia sa až tak nezmenila. Zmenilo sa naše vnímanie sveta. Ak mám použiť príklad zo sféry výtvarného umenia, môžeme mať hladkú olejomaľbu, kde obraz tvorí jednoliaty systém alebo byzantskú mozaiku, kde je obraz vyskladaný z kamienkov. Dnešný svet je bližší tej mozaike. Každý z nás si môže nájsť kamienky - myšlienkové bunky a z nich si vybuduje svoj vlastný obraz sveta.
Neprispieva k tomuto sveta vnímaniu aj fenomén internetu, ktorý nie je ucelený, nemá jeden tvar, začiatok a koniec a je to len bludisko odkazov?
Na internete, ako sa hovorí, si človek môže nájsť všetko, ale tragické je, že väčšinou nevie, čo má hľadať. Internet poskytuje len informácie, nie hodnoty, a výber je na človeku. Internet je úplne v poriadku, ale bude potrebné prehodnotiť úlohu vzdelania, ktorá už vyzerala byť vyriešená. Mysleli sme si, že si nemusíme nič pamätať a nič vedieť, lebo všetko si nájdeme na webe. Problémom však zostáva, čo hľadať.
Nemyslím si, že filozofia je niečo vyššie alebo nižšie ako umenie.
Ste pedagógom, ako vnímate problémy vysokého školstva?
Bolestne, veď sa k tomu často vyjadrujem. Napríklad poslucháči, ktorí prichádzajú zo stredných škôl, nie sú primerane pripravení. Preto sa vysoké školy musia sústreďovať na to, že doberajú stredoškolskú látku a plnia tak iné úlohy. Nechcem byť surový, ale dá sa povedať, že onen vysokoškolský stupeň prichádza dnes až v doktorandskom štúdiu. Je desivé, ak stredoškolák, ktorý sa hlási na literárny odbor, nevie, ako zomrela madam Bovaryová.
Takže problémy sú v stredných školách?
To som nechcel povedať. Hovorí sa, že žiaci by sa mali učiť tvorivému mysleniu, nachádzaniu súvislostí medzi vecami, ale neviem, kto im to môže poskytnúť, keď ich je v triede štyridsať. Znižovanie ich počtu môže pomôcť, ale sú tu aj iné veci - predovšetkým ohodnotenie učiteľov, ich zaťažovanie administratívou, vybavenie škôl.
Je pravda, že hlúpneme?
(Veľký smiech.) To je veľmi ťažká otázka. Asi nie. Myslím, že ľudia riešia stále rovnako veľa problémov, ale mnohé z nich nie sú také dôležité, ako ich vnímame. Vrážame veľa energie do predstieraných hodnôt a potom trpí práca na sebe samom, zvyšovanie kultivovanosti, zlepšovanie vzťahu k ľuďom.
Ste autorom knihy Katedra Paupológie, kde opisujete tragikomické pomery na fiktívnej univerzite s tým, že „ak sa náhodou nejaká skutočnosť zhoduje s touto knihou, tak je to poľutovaniahodné“. Prezraďte, je niekde takáto podobná katedra?
Keď kniha vyšla, ozývali sa známi aj neznámi z celého Slovenska. Vyzerá to tak, že v nej našli nie niekoľko, ale niekoľko desiatok pracovísk na Slovensku. Dá sa chápať aj ako metafora moci - mnohí sa chcú dostať na vedúce miesto a dirigovať bez schopností a vedomostí, čo je síce nepríjemná, no ľudská vlastnosť.
Tínedžeri nehovoria, že je niečo krásne, ale používajú výrazy ako cool, perfektné, fasa a podobne. Nie je to symbolické?
Ja by som to tak nebral. My sme tiež používali výrazy ako hovadské či betálne. Myslím, že je to len prejav veku, a vnímanie krásy môže byť podobné. Čítal som príbeh o dvoch chlapoch, ktorí prvýkrát uzreli majestátny Grand Canyon. Jeden začal nahlas nadávať a druhý zostúpil z osla, kľakol si a začal sa potichu modliť. Autor, americký básnik Carl Sandburg tvrdí, že napriek tomu boli ich pocity úplne rovnaké.
Mám pocit, že si rozhodne nemyslíte, že tomuto svetu niet pomoci, či nie?
Svet zostáva príťažlivý, zaujímavý a krásny. Iný ani nemáme. Je to s ním ako v príbehu z Dickensovho klubu Pickwikovcov. Keď sa Pickwikovci rozhodli spoznať krajinu, nejaký domáci sprievodca ich celý deň vodil po okolitých trasoviskách a močiaroch. Všade hmla, blato, pršalo. Večer prišli domov, dostali večeru, a pri nej im chlapík stále nadšene rozprával o týchto močariskách, pričom splodil nesmrteľnú vetu: „Prepáčte, pán Pickwick, že stále hovorím o týchto miestach, ale mám ich veľmi rád a iné nepoznám.“
Čím je pre vás humor?
Niekedy tým najdôležitejším. Prispieva k odkrývaniu sveta, odhaľuje, čo
je v ňom dôležité a pevné, preklenuje, čo je nesúrodé a neisté. Preráža sivú hmlu našich životov, no ten žiarivý kotúč na konci nie je slnko, lež iba obyčajné ľudské srdce. Preto premieňa svet - vlastne podobne ako láska.
