Robert Capa
Narodil sa 22. októbra 1913.
V roku 1947 spoluzaložil agentúru Magnum.
Zomrel 25. mája 1954, stúpil na mínu.
Horúce andalúzske slnko osvetľuje drastický okamih. Je 5. septembra 1936 a španielska občianska vojna si práve vyžiadala život ďalšieho z republikánskych vojakov. Zasiahnutý muž v bielej košeli sa rúti k zemi, zatiaľ čo prsty jeho natiahnutej ruky neochotne povoľujú hlaveň pušky.
V tom momente stisol Robert Capa spúšť svojej Leicy. Ešte netušil, že práve vznikla jedna z najznámejších fotografií dvadsiateho storočia.
Snímka bola publikovaná najskôr vo francúzskom časopise Vu, aby neskôr vyšla v prestížnom časopise Life pod titulkom „Smrť v Španielsku“. Jej na ten čas neuveriteľná autentickosť, presne zachycujúca okamih smrti, rozvírila nekončiaci kolotoč pochybností a dohadov.
Pravosť overoval lekárCapa by sa iste usmieval, keby videl hordy detektívov, novinárov i lekárov zbierajúcich dôkazy za a proti pravosti snímky. Zisťovalo sa presné miesto, čas smrti, i totožnosť obete. Našli sa spolubojovníci aj príbuzní zomierajúceho vojaka, pod lupou sa skúmala látka na nohaviciach i dĺžka tieňov na tráve pod jeho nohami.
V roku 2000 konečne umlčal pochybovačov prestížny súdny lekár z Memphisu. Detailným skúmaním prstov na ľavej ruke zistil, že posmrtný kŕč by Capovi zahral možno geniálny herec, ale nie prostý vojak s minimálnymi znalosťami medicíny. Všetko márne, o pár rokov neskôr vyšiel televízny dokument s novými dôkazmi proti Capovi.
Aj bez tejto snímky by však Robert Capa bezpečne trónil na vrchole elitnej skupiny vojnových fotografov. Jeho odvaha bola notoricky známa, a štýl práce kopírovaný stovkami horlivých nasledovníkov. Charakterizovalo ho motto, ktoré si sám vymyslel:
Slávna fotografia zo španielskej občianskej vojny.
„Keď tvoje fotky nie sú dosť dobré, znamená to, že si nebol dosť blízko.“ Blízko býval často – vylodenie v Normandii stihol dvakrát. Nastúpil v prvej vlne, aby zvládol „na otočku“ cestu do Anglicka a vyvolal negatívy.
Svojím búrliváckym životným štýlom vytvoril Capa ešte za života legendu, z ktorej vznikla stereotypná predstava o vojnových fotografoch.
Veľa pil, fajčil, priatelil sa so slávnymi spisovateľmi a spával s herečkami. Množstvo anekdot a historiek však zbytočne odpútava pozornosť od toho, v čom bol naozaj výnimočný: v zobrazovaní pravej tváre vojny.
Žralok nemal šťastie v láskeAndre Ernő Friedman sa narodil 22. októbra 1913 v židovskej rodine v Budapešti. V roku 1932 emigroval do Nemecka, len aby ho nacizmus vyhnal ďalej do Francúzska. Ako novinár na voľnej nohe nemal šancu preraziť. V snahe stať sa známejším si zmenil meno na Roberta Capu. Malo pripomínať populárneho amerického režiséra Capru, ale maďarský výraz cápa v sebe ukrýva aj označenie žraloka.
V Paríži stretol svoju životnú lásku, novinárku Gerdu Taro, ktorá bola tiež emigrantkou. V roku 1936 spolu odcestovali do Španielska dokumentovať zúriacu občiansku vojnu. Tesne pred odchodom Gerda odmietla Capovu ponuku na sobáš, netušiac, že ich manželstvo by malo krátke trvanie. Vzťah sa skončil dosť neromanticky, keď ju pri mestečku Brunete prešiel tank. Zdeptaný Capa sa pohrúžil do práce, ktorú striedal s alkoholickými žúrmi. Napriek mnohým milenkám sa nikdy neoženil.
Fotografia z vylodenia.
Nakoniec odcestoval do New Yorku, aby hľadal nejaké pokojnejšie zamestnanie. Tam ho zastihol začiatok 2. svetovej vojny. Rezignovane si to namieril do najbližšej redakcie, tušiac, aké úlohy mu zveria. Mal za sebou skúsenosti z dvoch vojen a reputáciu neohrozeného fotografa.
Podcenil VietnamCapa si získal uznanie na afrických a talianskych bojiskách, aby nakoniec nastúpil do vyloďovacieho člnu, smerujúceho na pláž Omaha. Neďaleko sedel jeho priateľ Ernst Hemingway. Žiaľ snímky z prvých momentov na najkrvavejšej pláži v Normandii zničil neopatrný technik londýnskeho laboratória. Tie, ktoré sa podarilo zachrániť, iba dávajú tušiť, aké peklo ukrýval zvyšok filmu.
Po vojne Capa spolupracoval na niekoľkých knihách známych spisovateľov ako John Steinbeck či Irwin Shaw. Odskočil si aj na nepokojný Blízky východ. Jeho život vyhasol vo Vietname, kam sa vybral napriek predsavzatiu skončiť s vojnovou žurnalistikou. 25. mája 1954 vyskočil z jeepu, aby urobil snímku francúzskej vojenskej kolóny. Po stisnutí spúšte stúpil priamo na mínu.
Capov odkaz je dodnes živý vďaka agentúre Magnum, ktorú spoluzaložil. Jej názov si vypožičal z fľaše francúzskeho vína. Odovzdáva sa aj cena s jeho menom. On sám pre ocenenia nemal veľké pochopenie. „To chce drink“, bola jeho obľúbená fráza po vyvolaní dobrej fotky.
