Šťastie Michaela Hanekeho nebude úplné, ak jeho film Biela stuha zostane nepochopený.
CANNES. BRATISLAVA. Pri prvých záberoch to na žiadne veľké kino nevyzeralo. Dedinské postavy sa ako bez duše pohybovali v strohých, čiernobielych obrazoch, každá jedna bez šmrncu. Hlas rozprávača neustále pridával nové informácie, akoby ich čítal z miestnej kroniky, ale zdalo sa, že nikam nepovedú.
Predstava, že tento film bude trvať dve a pol hodiny, nebola veru optimistická.
A predsa, čoskoro sa to suché rozprávanie zmenilo, zrazu bolo príťažlivé a sugestívne. Nechcelo pustiť. Kde sa v nás berie všetko to zlo? Opýtal sa rakúsky režisér Michael Haneke a za drámu Biela stuha nakoniec dostal Zlatú palmu.
Kam smerujú ideály
Je to príbeh z roku 1914. V nemeckej, protestantskej dedinke sa diali nepríjemné veci. Každú chvíľu zostal niekto zranený a zbitý, akurát nikto nevedel zistiť, kto by mohol byť vinníkom. Že by to boli kaplánove deti? Tie predsa dostali bezchybnú výchovu...
Haneke nezvykne detektívnu linku svojho filmu objasniť, rozprávanie nepotrebuje ani veľkolepo zakončiť. Ako rozuzlenie ponúka nepokoj. „Myslím si, že filmy sú ako skoky na lyžiach. Niekto vám pripraví sneh, ale skočiť už musíte vy, diváci," hovorí Haneke.
Sám vidí v Bielej stuhe metaforu, podobenstvo o tom, ako nenápadne vzniká zlo. Že sa už vlastne začína pri ušľachtilých ideáloch: „Z každej idey možno dospieť až k terorizmu, ak sa berie doslova a uplatňuje absolútne."
Čo vidia Nemci a čo my
Michael Haneke zopár cien z festivalu v Cannes už má. Pred štyrmi rokmi ho odmenili za réžiu filmu Ukrytý a v roku 2001 dostal za Pianistku cenu poroty. Napriek tomu vstupoval do tohtoročnej súťaže bez veľkého haló.
Nie preto, že by jeho film nikoho nelákal. Naopak, lákal, a veľmi. To len jeho vystupovanie je skôr nenápadné, aj úsmev má skôr decentný. Keď mu predsedníčka poroty Isabelle Huppertová podávala Zlatú palmu, vravel: „Manželka sa ma občas pýta takú typicky ženskú otázku, vraj, či som šťastný. Zvyknem jej odpovedať, že momenty šťastia sú veľmi vzácne. Táto chvíľa však rozhodne takou je."
To šťastie však tak trochu podmieňuje reakciou publika. Ak si budú Nemci myslieť, že Biela stuha je filmom o fašizme, bude spokojný. Ak si však to isté bude myslieť aj zvyšok sveta, to už spokojný nebude. „Je to film o všetkých druhoch terorizmu. Ak v ňom niekto uvidí len čisto nemecký problém, bude to znamenať, že sa chce pred jeho ťarchou skryť."
Christoph Waltz, odkiaľ sa ten vzal? Poznali ho hádam len tí, čo sledujú rakúsku televíziu. Cena pre najlepšieho herca z festivalu v Cannes však k nemu pasuje úplne prirodzene. Vo filme The Inglourious Basterds hrá súkromného detektíva, čo počas druhej svetovej vojny poskytol služby nacistom a vyhľadáva pre nich Židov. Na tú postavu bolo Waltza veľmi treba, najmä preto, že rozpráva po nemecky, anglicky, francúzsky aj po taliansky. Po ocenení hovoril, dojatý: „Za tento úspech dlhujem Quentinovi Tarantinovi, on túto geniálnu postavu vymyslel.“
Najlepšia herečka Charlotte Gainsbourgová je zas vďačná Larsovi von Trierovi. Dal jej ozaj veľkú úlohu. Ťažká nebola preto, že je v nej veľa sexuálnych scén, ale preto, že bolo treba uniesť veľa mimoriadne emocionálne vypätých scén. Ona a Willem Dafoe hrajú manželov, čo prídu o dieťa. „Viem, že také osobité a intenzívne nakrúcanie tak skoro nezažijem,“ hovorila. A platí to napriek tomu, že film Antichrist polovica publika vypískala.
