Soňa Horňáková: Nepoznám muzikanta, v ktorom nešije čert

S muzikou je spätá od úplného malička, hoci do hudobnej školy nikdy nechodila a gitaru si musela od rodičov vymodlikať. Jej meno sa vynorí vždy, keď sa spomenie slovenský folk. Speváčka, hudobníčka a textárka SOŇA HORŇÁKOVÁ je čerstvou päťdesiatničkou a má rešpekt. Spojenie s hudbou vraj prežíva aj dnes rovnako ako kedysi. Miluje ju.

Chystáte nový album. Vraj to bude čosi iné ako doteraz?

Prvý raz nepracujem tak, že si sadnem s kapelou a spoločne sa venujeme pesničkám. Mám ich hotové už dva roky, majú text, melódiu, dokonca ich aj hrávam v klube, ale chcela som si ich zaranžovať sama a nahrať ich trochu voľnejšie v domácom štúdiu.

A mala som chuť okrem klasickej gitary vyskúšať si sama aj iné nástroje - basovú gitaru, perkusie, bicie. Preto príprava trvá trochu dlhšie. Je to komornejšie ladený experiment. Verím, že v septembri bude album hotový.

Čím ste sa inšpirovali v textoch?

Texty sú typicky moje. Ťažko sa vysvetľujú. Keď poviem, že sú abstraktné, tak pre mňa také vôbec nie sú. Sú to otvorené témy, lyrickejšie ladené myšlienky, ktoré mi putujú mysľou a ja sa nimi zaoberám, sú to isté odpovede na to, čo zažívam, čo sledujú moje oči a čo potom spracúva môj mozog.

Niektoré témy sa naozaj objavia, ani sama neviem prečo. Aj po mnohých rokoch vyskočia, v jednom okamihu zrazu prebleskne spomienka. Niekedy stačí vôňa niečoho a objaví sa, často úplne nečakane, ani neviem, kde sa vzala. Niektoré zážitky si počkajú aj desiatky rokov. A potom sa ocitnú v pesničkách.

Vynára sa vám text naraz s hudbou?

Je to rôzne. Nejde to na objednávku. Skôr to spočíva v istom vnútornom nepokoji. Nepoznám muzikanta, v ktorom nešije čert. A my, gitaristi sme takí, že keď je v dosahu gitara, vždy sa poprechádzame po hmatníku. Niekedy si len tak brnkáme a vzniknú zaujímavé harmónie, ktoré privedú k nejakej myšlienke.

Vtedy sa už začínam zaujímať o to, že sa mi nejaký akord, melódia zapáčili a to ma vedie ďalej. Niekedy mi zároveň naskočia aj nejaké slová. Je to skôr výnimočné, ale už sa mi to stalo. Mám pesničky, v ktorých hudba a text vznikli naraz.

S cudzími textami nemáte chuť pracovať?

Momentálne nie, mám dosť svojich a chcem byť s nimi. Vlastne sú to už desiatky rokov, čo po cudzích textoch nesiaham. Ale kedysi začiatkom osemdesiatych rokov, keď som začala nahrávať v štúdiách, boli básnici, ktorí mi boli blízki.

Ako ste sa dostávali k hudbe, s ktorou sa dalo stotožniť?

Lepilo sa to na mňa v šesťdesiatych rokoch, ešte na základnej škole, cez moje tri sestry.

Dávali vám lekcie?

Vtedy sa pred novou hudbou nedalo ujsť. Hlavný prúd, to všetko bola nová hudba, či už blues, alebo folková vlna, ktorá ma priťahovala, alebo Bob Dylan a podobní blázni, ale takisto džez, rock, Jimi Hendrix, Janis Joplin, Joni Mitchell, Donovan a kopa ďalších. To sú moji obľúbenci.A ich hudba sa dostávala aj do rádií.

Jediným poriadnym zdrojom bolo síce len rádio Luxemburg, ale štátny rozhlas tiež nebol úplne nula bodov. Tam som mala možnosť počuť napríklad džez alebo blues. Arethu Franklin alebo Armstronga som spoznala práve takto. A potom som si to svoje hľadala aj na slovenskej scéne. Veľmi ma očaril Dežo Ursiny a zamilovala som si Prúdy a Paľa Hammela.

Ten sa stal neskôr vaším švagrom. Čo pre vašu hudbu znamenal?

Mala som nejakých pätnásť, keď sa u nás prvý raz objavil, a skoro som odpadla. Bol to absolútny šok. Vtedy som hrala na gitaru len zhruba pol roka. On a Prúdy pre mňa zo slovenskej scény predstavovali to, čo zo zahraničnej Donovan, Dylan, Joni Mitchel, Simon & Garfunkel, Janis Joplin.

Neskôr začal byť na moje veci aj zvedavý. Raz mi povedal, že keď budem mať trpezlivosť a nevzdám to, budem slávnejšia ako on. Samozrejme, o tom hudba nie je.

Potom, keď sme sa začali stretávať nezávisle aj na pódiách, mi pri jednej z prvých príležitostí povedal, že mi nebude nikdy pomáhať, lebo som silná a idem svojou cestou.A ja som povedala, že to ani nikdy nebudem chcieť. Ak sme niečo spolu nahrali, tak preto, že mi jeho hudba sedela. Jednoducho, staré Prúdy boli zdrojom inšpirácie bez ohľadu na to, či sme rodina.

Ako ste pre seba objavili gitaru?

Vždy sa mi ako nástroj páčila. Snažila som sa k nej dlho dopracovať, no u nás v rodine môj záujem nebol veľmi podporený.

Prečo?

Neboli sme zvlášť muzikantská ani umelecky zameraná rodina. Žili sme obyčajne, otec bol právnik. Gitara bola dosť nedostupná záležitosť. Pílila som rodičom uši dlho. Nakoniec sa nado mnou zľutovali v pätnástich. Dovtedy som to skúšala na husliach a na mandolíne.

Tá bola dostupnejšia ako gitara?

Raz ju odniekiaľ doniesol ocko, tuším ju vyhral v stávke. Okamžite som sa na ňu vrhla a začala som na nej hrať.

Boli ste samouk?

Môj záujem o hudbu bol vnímaný skôr ako záležitosť, s ktorou som sa mala vyrovnať sama. To som aj urobila. Deťom, ktoré chodili do ľudovej školy umenia, som aj trochu závidela. Alebo skôr mi nešlo do hlavy, že chodili poza školu, hoci im hru na nástroj rodičia platili. Škola stála neďaleko nášho domu, pamätám sa, ako som popod oknami zvykla špehovať.

A čo spev?

Spievala som v školskom zbore aj ako sólový hlas. A keď som už mala mandolínu, hocikedy som si otvorila doma okno, bajočkom sledovala, kedy sa niekto zjaví na ceste a začala som vyspevovať všelijaké melódie od výmyslu sveta. Nikdy som sa nad spevom nezamýšľala, skrátka mi to bolo úplne prirodzené, odmala.
Nakoniec ste vyštudovali hudobnú výchovu na učiteľstve. Čo ste si od toho sľubovali?

Mala som hudobnú výchovu v kombinácii s predmetmi na prvom stupni základnej školy. Moja diplomovka sa nakoniec ukázala ako potrebná, lebo som v nej robila prieskum medzi deťmi o ich znalosti rôznych hudobných žánrov. Veľmi ma mrzelo, že sa v škole nedozvedajú skoro nič o džeze, ktorý je základom všetkej modernej hudby.

Vraj ste využívali alternatívne spôsoby výučby. Ako to vyzeralo?

Neuvažovala som nad tým, či chcem niečo robiť alternatívne. Bolo mi proti vôli niečo papagájovať a unavovať deti vecami, ktoré unavovali aj mňa. Asi som mala šťastie, že som si pred katedrou vedela spomenúť na to, čo mi ako decku prekážalo, a práve to som sa nesnažila robiť.

Tak som im napríklad na matematike rozprávala príhody s číslami alebo sme si zobrali knihy a išli sme do Horského parku, ktorý sme mali nablízku. Takto sme absolvovali aj čítanie alebo iné predmety, samozrejme, aj hudobnú výchovu. Stálo to na kamarátskom prístupe a rešpekte. Brala som na vedomie, že deti môžu byť unavené, že sú hravé, úprimné a prejavia to celkom jednoznačne.

Hrávali ste im svoje pesničky?

Nie, hrávala som im Hutkove balady, tie mali veľmi rady.

Prečo ste skončili s učiteľstvom?

Po piatich rokoch som potrebovala zmenu. Deti a kolegovia na Dubovej ulici boli úžasní, ale už ma unavovali školské úrady, inšpektori, byrokratické hlúposti a skostnatené typy ľudí, ktorí len vymýšľali osnovy a nemali s praxou nič spoločné.

Ako ste v tom čase vnímali folkovú scénu?

Asi tak ako teraz. Nikdy som sa necítila byť jej priamou súčasťou. Niekedy mi bolo aj trochu ľúto, že folkeri mi vravia, že som rockerka, a rockeri zase, že som folkerka. Samozrejme, že som mala obľúbených ľudí, s ktorými som sa rada stýkala, poznala som folkáčov, ktorí sa stretávali v Bratislave v klube U Rolanda, mala som rada vtedy už známy a slávny Slnovrat.

Ale U Rolanda som vlastne nikdy nevystupovala, hoci som hrávala po rôznych kluboch v Bratislave aj mimo nej. Až raz, nejakou náhodou okolo roku 1987, keď už klub končil. V tom období ma to strašne bavilo s gitarou v kombinácii s klávesmi. Pamätám si, že istý človek vykrikoval, nech ma pošlú preč, lebo nie som poriadna folkerka. A po rokoch za mnou prišiel s tým, ako miluje moju pieseň Ulice Toleda.

Myslíte, že vás nebrali ako folkerku, lebo ste sa pohybovali na hraniciach žánrov? Alebo to bolo povahou?

Som samotár, ale to sme v istom zmysle všetci. Skôr to vidím tak, že v sedemdesiatych - osemdesiatych rokoch sa u nás uvažovalo tak, že za koho hráš, to si. Ja som vnímala muziku ako celok. Aj preto na albume Piesne z nevydaných albumov nájdete všeličo. Chcela som to skúsiť s elektrickými gitarami, s bicími, jednoducho vymýšľať.

Iritovali vaše pesničky ľudí v kultúrno-politických štruktúrach?

Napriek tomu, že som sa do politických tém nikdy nepúšťala a spievala som skôr lyriku, som medzičasom povedala niečo, čo sa niekomu nepáčilo. Napríklad keď sme vyšli s pesničkou Dve básne pána Hikmeta, bol problém, prečo pána. Keď som spievala s kapelou Stromy pod vedením Borisa Sodomu, to boli zase texty Jožka Štefánika.

Veľmi sa mi páčili, aj nás v roku 1983 vybrali na Lýru s pesničkou Mlčanie. Nahrali sme ju v Štúdiu hudby v Opuse a normálne sa púšťala aj do médií. A tesne predtým, ako sme mali ísť na súťaž, sme dostali správu, že náš pás zlikvidovali. Vraj, či si myslíme, že sú sprostí, že nevedia, čo sme chceli povedať tým, že

...sedíme ôsmi v dusnom kupé, zohnutí do seba, mlčíme práve vtedy, keď mlčať netreba, v rukách nám ležia knihy, oči nám spája med, aj nezáväzné slová vravieť sa bojíme, dosýta vymlčaní môžeme vystúpiť, spraviť si ďalšiu čiarku, nadviazať novú niť...

Či si fakt myslíme, že na to neprišli. Potom sa stratila aj nahrávka a našla sa až v roku dvetisíc, keď som zaraďovala pesničky na už spomínaný album nevydaných piesní.

Na festivale politickej piesne ste spievali pieseň s textom Miroslava Válka. Čo to znamenalo vo vašej tvorbe?

Festival politickej piesne dal možnosť predstaviť sa širokému publiku, to potvrdia všetci, čo na ňom hrali. Hrala som na ňom to svoje. To, čo mám rada a hrám dodnes. Válkove Nite, to je predsa úžasná báseň.

Za túto skladbu ste dostali aj cenu ministerstva kultúry. Miroslav Válek bol vtedy ministrom?

Bol. A asi preto mi cenu nikdy nikto neodovzdal. Ktovie, či práve on to nezatrhol. Nemám však skúsenosť s tým, že by mi pre texty zakázali vystupovať, ako sa to stalo viacerým českým folkovým spevákom.

Keď vám v osemdesiatych rokoch nechceli vydať album, pokúšali ste sa situáciu nejako ovplyvniť?

Nemám tú povahu. Nikdy sme s kapelou nevyvíjali nijaké úsilie, ale snažili sme sa pesničky aspoň nahrať v rozhlasovom štúdiu. Vždy ma potešilo, keď si niektorú z nich hudobný redaktor našiel sám. Alebo keď sa poslucháčom páčil Biely pavúk, napísali do redakcie, aby im to pustili.

Keď ste odišli zo školstva, živili ste sa len hudbou?

Robila som v závodnom klube voľakedajšej BEZ na Kominárskej ulici v Bratislave. Rozbehli sme tam bluesové večery a venovali sa rôznym alternatívnym žánrom, divadlu, poézii. Pre mojich kamošov, začínajúcich výtvarníkov alebo drevorezbárov - Vlado Plachý, Miro Valenta, Vanda Krivošová a mnohí ďalší - som začala usporadúvať výstavy.

Chcela som, aby sa tá úžasná sála na Kominárskej viac využívala. V tom čase som tam dotiahla aj Milana Markoviča s programom Nevyzúvajte sa, prosím. Robili sme všelijaké koncerty, organizovali jazykové kurzy, poetické večery, vytvorila sa celkom dobrá partia. Inak, vtedy prišli aj prvé počítače.

A čo s nimi?

Bola som zvedavá, čo ten výmysel dokáže, tak som zisťovala, kde by sa k nim dalo dostať. Existovali učebne Socialistického zväzu mládeže, kde ich mali a bolo možné ich využívať. Tak som zohnala lektora a vybavila pre partiu, aby sa na nich mohli učiť. Hovorili mi - veď poď aj ty, ale mne sa to zdalo zbytočné, vravela som si, veď to prehrmí a o chvíľu to nikoho nebude baviť.

Trochu som to neodhadla. Ale mňa vtedy bavilo skôr organizovať pre okolie akcie. Potom, jedného dňa v auguste 1989, ma stretol textár zo Stromu, ktorý robil v rozhlase, a povedal mi, že hľadajú hudobného redaktora. Tak som to skúsila.

Takže november 1989 ste prežili v médiách?

V úplnom epicentre. Diali sa tam vtedy zvláštne veci. Vyšetrovali nás policajti so psami, Ľudové milície nás zamykali v réžiách, kým nebolo jednoznačné, na ktorú stranu sme sa pridali. Prvé, čo sme v tom všeobecnom chaose s mojím kolegom Ferom Strempekom urobili, bolo, že sme zamierili do archívu a vybrali Karla Kryla. Aj sme si hovorili - uvedomuješ si, čo sa môže stať?

Áno, ale kedy inokedy, ak nie teraz? Robili sme jednu večernú reláciu, do ktorej sa zhodou okolností nejakými bočnými uličkami dostali lídri revolučného štábu. Keď sme pustili Salome, normálne zaplakali. Neviem, či existujú náhody, ale potom o rok-dva som mala tú česť stretnúť sa s Karlom Krylom ako redaktorka Rock FM rádia a dal mi vtedy do rúk svoje čerstvé nahrávky.

Po jeho smrti som potom hrala v jednom českom klube, kde prišiel za mnou akýsi vysoký pán a povedal mi: kdyby vás Karel slyšel, tak by se mu to moc líbilo. Bol to jeho brat Jan. Práve dnes mi volal, že hrá v Košiciach.

Hudobnou redaktorkou ste doteraz. Čím si vás táto práca získala?

Postupne som sa v nej našla. Oceňujem voľnosť, ktorú v nej dnes mám. Boli aj časy, keď som musela rázne obhajovať svoj výber. Dnes pociťujem rešpekt. Vysielam najnovšie veci z alternatívnej pesničkárskej scény.

Mali ste pri svojej tvorbe niekedy pocit, že ste nedocenená?

V osemdesiatych rokoch som nechápala, prečo ma niektorí ľudia potľapkávajú a zároveň mi hovoria, že to nejde. Neskôr sa ukázalo, že keď sa človek chcel zviditeľniť, musel robiť čudné kompromisy. Tak som prestala mať veľké ambície. A vôbec ma to netrápi. Veľmi sa teším z pozície, ktorú mám.

Ako hudobníčka ste na svojich fanúšikov zvedavá?

Som zvedavá hlavne na to, čo všetko sa dá v hudbe objaviť. Oddala som sa jej. Vždy som chcela robiť len muziku. Keď sa ma niekto spýta, čo nové, vždy som v rozpakoch, lebo fakticky od škôlky sa nič nemenilo. Zaoberám sa muzikou, čítam si, vymýšľam, hrám sa, hľadám, skúmam.

Keby ste si založili rodinu, vedeli by ste sa hudbe takto intenzívne venovať?

Určite nie. O ženách sa síce hovorí, že dokážu robiť veľa vecí naraz, ale v tomto som možno skôr chlap. Keď periem, posadím sa k práčke a čakám, kým vyperie. Raz som sa neposadila a vytopila som susedov. Ja a hudba, to je jasné od mojich štyroch rokov. A funguje to.