Peter Krištúfek vstúpil do literatúry roku 2002 zbierkou poviedok Nepresné miesto, za ktorú dostal cenu Ivana Kraska. Odvtedy stihol napísať a vydať štyri ďalšie prozaické diela, vrátane toho najnovšieho Mimo času (Albert Marenčin PT, Bratislava 2009), ktoré obsahuje sedemnásť próz.
Upútal hneď svojou zvláštnou poetikou, úžasnou vynachádzavosťou, kde sa miešajú prvky reality a fantaskna do takej miery, že vyrozprávaný príbeh vnímame už ako čosi, čo sa nikdy nemohlo stať. Ale práve tým nás vťahuje do tohto čudesného sveta, v ktorom sa pohybujú postavy zväčša nenormálne, choré, psychicky narušené alebo obdarené schopnosťou konať, či správať sa inak ako doteraz.
V prvej poviedke Black-out to ešte vystupňoval tým, že vytvoril príbeh v príbehu. Najprv je tu postava knihomoľa, ktorý skupúva knihy, kde niektoré časti alebo strany chýbajú, no on si s veľkou záľubou príslušné texty domýšľa. A nasleduje napínavé rozprávanie, končiace sa vraždou. Vrážd, či smrtí je v Krištúfkových prózach nadostač na to, aby vyvolal u čitateľa zimomriavky, ale aj pri ich používaní vie pracovať decentne. Napríklad v poviedke Ruka sa protéza ženy stáva popri vražednej hrozbe prostriedkom silnej emócie.
Pre Krištúfkove krátke prózy je príznačná hravosť, s akou ich autor konštruuje. Priam asociatívne sa mu na seba vŕšia rozličné scény, pričom celok môže vyznievať komicky - napríklad v poviedke In vivo autor použil také obrazy, ktoré vyvolávajú satirický efekt a sú v konečnom dôsledku výsmechom reklamy.
Nedá mi neuviesť jeden detail: k firemnej recepcii patrí aj pečené prasa, no toto sa zdá nevypitvané, preto príde kuchár a keď mu rozreže brucho, z útrob sa vyvalia jaternice a klobásy. Pravda, v súlade s Krištúfkovou poetikou sa v závere musí vyskytnúť mŕtvola. Výbornou karikatúrou je aj poviedka Tisíc izieb, kde sa stal predmetom výsmechu obchodný dom a satirický osteň takisto vytŕča z poviedky Nula nula.
Krištúfek sa nikde neopakuje, prichádza s novým a novým nápadom, ktorý mu dodáva nevyčerpateľný fantazijný fond. A hoci východisková situácia býva celkom banálna, jeho poviedky ohromujú rôznorodosťou a neošúchanosťou záberu. Vidno, že ich písal filmár, rafinovaný výmyselník.
