Nad Tatrou sa už asi naozaj blýska. Po rokoch neistoty je konečne opäť na svete film o Jánošíkovi. Chce porozprávať jeho pravdivú históriu, nielen oslavovať prázdnu legendu o zbojníkovi, čo vraj bohatým bral a chudobným dával. Nadnárodnú mierku dodáva tejto novej filmovej hviezde AGNIESZKA HOLLAND. Režisérka židovského pôvodu, pochádzajúca z Poľska a študujúca v Československu, si to v rozhodujúcom období svojho života namierila za filmom do Francúzska a napokon priamo do Hollywoodu. Vie, čo je svetové remeslo, ale doma si stále cení hlavne ľudský prístup. S napätím očakáva, ako v septembri prijmeme svojho hrdinu v kinách.
Prečo ste to práve vy, kto nakrúcal Jánošíka?
Je to zhoda okolností, priniesli to rôzne náhody v mojom živote. Musím začať od toho, že som hneď po strednej škole išla študovať filmovú réžiu do Prahy. Ocitla som sa v ročníku s istým slovenským študentom Lacom Adamíkom, spriatelili sme sa a potom sme sa aj zobrali. Takže už v prvom ročníku som pričuchla k slovenčine. Tak nejako zo vzduchu.
Ako vám ju budúci manžel priblížil?
On bol ten, kto mi takpovediac otvoril slovenskú kultúru. Zvlášť tá ľudová je veľmi zaujímavá, originálna a ako sa to povie? Powerful. Ale medzi sebou sme sa nerozprávali po slovensky. Nechcel ma pliesť, aby som sa riadne naučila po česky. Nebol z tých slovenských nacionalistov. Popritom som však veľa čítala v slovenčine, počúvala som pesničky, a tak sa to na mňa prilepilo.
Čo sa vám vtedy páčilo?
Veľmi rada som mala slovenské ľudové balady. V tom období vyšla platňa aj kniha. Brala som to ako výnimočne originálny a zaujímavý prejav ľudovej tvorby. To vo mne určite zostalo. Práve tie balady som použila ako pesničky vo filme Jánošík.
Majú kruté, surrealistické, veľmi odvážne texty, je v nich skrytá neobyčajná predstavivosť. Myslím si, že aj autorka scenára - Eva Borušovičová - bola inšpirovaná podobným folklórom. Keď som ho čítala, našla som v ňom to potrebné: zmes politického, násilného a veľmi surreálneho.
Kde si vás našiel producent Rudolf Bierman?
Kedysi som robila v Amerike film Tretí zázrak. Časť filmu sa odohráva v retrospektíve, ako spomienka na vojnové udalosti. Tie som prepísala na slovenské reálie a prišla som film na Slovensko aj nakrúcať. Vtedy som spoznala pána Biermana, ktorý robil producenta.
Spriatelili sme sa a on mi po nejakom čase šupol scenár Jánošíka. Prečítala som si ho a konzultovala som ho s mojou dcérou Kasiou. Ona bola vychovaná na poľskom Jánošíkovi a mala ho veľmi rada. Tak sme sa dohodli, že ten slovenský zbojnícky koncept urobíme spolu.
Režisérkami filmu ste obe. Spolupracovalo sa vám dobre?
Výborne. Kasia skončila výtvarnú školu a špecializovala sa na komiksy, robila storyboardy. 
Spočiatku sa réžii bránila, ale potom urobila samostatný nezávislý film v USA, veľmi pekný, a neskôr aj jeden v Poľsku. Jánošík bol pre ňu veľkou výzvou.
Kedysi dávno ste spolupracovali aj s manželom - v divadle. Nechystáte sa na niečo spoločné aj s ním?
Už spolu nežijeme, takže skôr nie, i keď sme veľmi spriatelení. Jeho doménou je opera. A to je na mňa príliš.
Ako si spomínate na roky, ktoré ste spolu strávili?
Keď sme skončili FAMU, Laco išiel na vojnu a potom sa prisťahoval do Poľska. V Československu to vtedy bolo veľmi zlé. Mňa medzitým odsúdili za politické protesty v študentskom hnutí a bola som istý čas aj v base. Písal sa vtedy rok 1971, začala sa normalizácia. Bolo jasné, že bývať v Československu bude pre nás nemožné. Ani v Poľsku to nebolo ružové.
Vám sa počas ďalších rokov podarilo nakrútiť vysoko oceňované filmy. Čo váš manžel?
Robil v televízii aj vo filme, režíroval veľmi pekné, originálne televízne inscenácie. Nakrútil vlastne len jeden celovečerný, myslím, že na toto trochu nemal trpezlivosť. Ale vždy ho zaujímala opera. Tú robí dodnes. Je jedným z najznámejších operných režisérov v Poľsku.
Asi pred dvoma rokmi sa stal hlavným režisérom krakovskej opery a režíroval v nej súčasného poľského skladateľa Krzysztofa Pendereckého. Na Slovensku spolupracoval s operou v Banskej Bystrici a vraj niečo chystá aj v Bratislave. To preňho bude určite príjemné, vrátiť sa do svojej krajiny.
Pohybovali ste sa v prostredí českého filmu, neskôr ste asistovali slávnym poľským režisérom. Ako ste vnímali rozdielne tvorivé prístupy?
Česká kultúra ma ovplyvnila ako celok. Páčilo sa mi, že je taká plebejská. Bolo v nej viac humoru a odstupu v porovnaní s Poliakmi. Tí boli romantickejší a takí kŕčovitejší. Čechov viac zaujíma realita obyčajného človeka.
Necítim však v sebe iba český vplyv, určite je vo mne aj poľský prvok, aj francúzsky, keďže som dosť dlho žila vo Francúzsku. Navyše, otec bol Žid - komunista. Takže čerpám z rôznych prameňov a som otvorená rôznym vplyvom.
Nakoniec si vás získal aj Hollywood. Aká je cesta od avantgardy k diváckym masám?
To je ťažké. To je tretia cesta filmu, niečo, čo má zložitý obsah a hovorí o vážnych veciach, ale zároveň sa to deje prístupným spôsobom. Táto cesta ma zaujíma, ale dnes je akoby uzavretá. Kino tohto druhu bolo populárne v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, no teraz fungujú buď menšinové filmy, skutočne pre pár divákov, alebo potom populárne, ktoré sú väčšinou dosť ploché.
Moju predstavu teraz trochu spĺňa televízia v Amerike - HBO a Showtime. Tam sa hľadajú nové, štylisticky vynaliezavé formy výpovede, a zároveň je rozprávanie remeselne perfektne riešené a divácky veľmi prístupné. To ma priťahuje, ale nemyslím si, že je to ľahké dosiahnuť.
Akú budúcnosť veštíte svojmu Jánošíkovi? 
Nemám tušenia, len dúfam, že bude divácky atraktívny. Snažili sme sa, aby boli herci výborní, aby snímka mala svoju filmársku krásu a veľkoleposť. Či a ako ho diváci prijmú alebo neprijmú, je pre mňa tajomstvo, zvlášť vo filmárskom teritóriu, ktoré nepoznám.
Ani v Poľsku som dosť dlho nič nenakrúcala. Až v posledných dvoch-troch rokoch som sa angažovala a žasnem, čo sa u divákov chytá. Najväčšie blbosti. Nejde o to, či sú to komerčné veci, ale že sú vyložene primitívne urobené, nudné. A predsa majú úspech.
Do akej miery závisí úspech Jánošíka v zahraničí od toho, ako ho prijmeme doma?
Najdôležitejšie je, aby ho prijalo slovenské publikum, pre ktoré bol film predovšetkým robený. Veď sú v ňom zaangažovaní hlavne slovenskí tvorcovia, filmári. Či si ho pôjdu diváci pozrieť, neviem. Majú možnosť voľby.
Ja som sa snažila o kvalitu. A distribútor musí presvedčiť ľudí, že film bude vzrušujúci, aby naň išli. Otázka je, či budú zvedaví a môj film si vyberú. Veď si vybrali aj Fica a Mečiara. A tých by som si ja nevybrala.
Váš film vznikal sedem rokov. Môže táto skutočnosť negatívne ovplyvniť jeho prijatie medzi divákmi? 
Prečo? Hádam preto ľudia neprestali byť naň zvedaví. Mohli by sme sa staviť, ale nechcem. Pre mňa je dôležité, že film existuje a je krásny. Stálo nás to veľa úsilia, museli sme podstúpiť veľké tlaky, aby mal istú remeselnú kvalitu, keďže sa situácie často museli riešiť poloamatérsky. Je ako malé dieťa. Môže byť podarené, ale ako bude komunikovať s okolím, ešte len uvidíme.
Film bude mať tri jazykové verzie. Prečo?
Je to vyslovene distribučná záležitosť. Každá jazyková verzia má svoju výhodu a nevýhodu. Ale snažíme sa, aby všetky - česká, poľská aj slovenská - boli na slušnej úrovni. Keby nebola do filmu vstúpila poľská distribúcia, poľskú jazykovú verziu by som ani nerobila. Slovenská je však od začiatku ako hlavná.
Nie je to príliš komplikované?
Je to taký perfekcionizmus. Najradšej by som urobila ešte štvrtú verziu, ako som chcela od začiatku, ale na to už nie sú peniaze. Nechala by som hercov, nech hovorí každý vo svojej reči. To by bola najlepšia, herecky najbližšia verzia, a bola by aj medzinárodná. Angličanom či Nemcom by to bolo jedno, tí rozdiely medzi našimi jazykmi necítia ani nepočujú. A v dobe Jánošíka hovoril každý vo svojej reči. Jeho zbojníci pochádzali z rôznych krajín.
Čo znamená toľko jazykov z hľadiska výpovede?
Samozrejme, každý dáva filmu iný pocit, mení sa expresia. Ale v podstate ide o dosť príbuzné jazyky, takže to nie je až taký rozdiel. Občas je mi ľúto, keď má herec výborný hlas, a treba ho predabovať. Poľská verzia je už hotová, polovica hercov hrá za seba a polovica je dabovaná.
V českej verzii napríklad pán Labuda nahovoril sám seba v češtine a Táňa Pauhofová tiež. A iba v českej verzii nahovoril Jánošíka sám predstaviteľ Václav Jiráček. V slovenčine mu dal hlas Robo Roth, pre ten český prízvuk. Myslím, že dabing je výborný. Slovenská verzia bude naozaj pekná.
Kým je vlastne váš filmový hrdina?
Je to súčasný, obyčajný chlapec. Má svoje túžby, potrebuje slobodu, chce sa nejako prejaviť a myslí si, že prerúbať sa životom je hračka. Neskôr uvidí, že to tak nejde. Dostihne ho zodpovednosť a absurdita života. Zároveň je to však veľmi šikovný človek.
Na scenári Evy Borušovičovej sa mi páčilo práve to, že Jánošík nie je morálny hrdina, hoci v jeho postave je zakódované všetko, čo legenda obsahovala aj predtým. Legenda tu však nie je najdôležitejšia.
Takže hrdinom bude len obyčajný zbojník, ako Jánošíka dnes často vnímame?
Je to naozaj trochu tak, že každý národ má takých hrdinov, ako žije. Jánošík sa podľa mňa na národného hrdinu nikdy príliš nehodil. Napríklad ani Robin Hood nie je anglický národný hrdina, ale je populárny. Je hrdinom pre tých ľudí, ktorí sa cítia v spoločnosti nespokojní a chcú sa prejavovať takpovediac nie vždy v súlade so zákonom.
Takýchto ľudových, suverénnych hrdinov má asi každá krajina, zvlášť tie chudobné, v ktorých biednejšie vrstvy boli potláčané. Vieme si ich predstaviť aj medzi teroristami, na Blízkom východe či v Palestíne, alebo dokonca ako cigánskeho hrdinu v Česku.
Takáto postava môže mať aj politický význam. Ale u Jánošíka ide viac o existenciálne črty jeho postavy. On nebojuje za ľudské práva vo svete, ako napríklad poľský Tadeusz Kościuszko. Jednoducho prepadáva kupcov.
Jánošíka majú Poliaci tiež za svojho.
Áno, lenže nie ako hrdinu, len ako legendu. Ale viete, ja mám rada anarchistov, takže mne sa taký zbojník páči.
Film o Jánošíkovi ste pôvodne robiť nechceli, presvedčil vás až scenár. Prečo?
Nápad urobiť Jánošíka naozaj neprišiel sám od seba. Nezaujali ma ani doterajšie jeho spracovania, zdali sa mi trochu detinské. Ale aj spomínaný Robin Hood mal veľa spracovaní, a až to posledné považujem za pekné.
Je veľký rozdiel pracovať na filme v Amerike a v strednej Európe?
Lepšie sa pracuje v Amerike alebo vo Francúzsku. Štáby sú profesionálnejšie a organizácia práce je lepšia. Za desaťročia si tam filmári vytvorili istú rutinu. Prácu robia ľahšie, lepšie. Ale tu, v strednej Európe, zase objavujete kopu talentovaných ľudí s veľkým entuziazmom.
To je taký ľudský prvok, a tiež cítim blízkosť svojich. Niečo za niečo. Ale na Západe som oveľa menej unavená z práce než tu. Musím povedať, že v poslednom období som absolvovala tri poľské nakrúcania vrátane televízneho seriálu a mám z toho žalúdočné vredy. V Amerike je to oveľa viac v pohode. Môžete sa sústrediť len na svoju robotu a nemusíte myslieť na všetko.
Čo vás držalo pri myšlienke dokončiť tento film napriek nepriazni finančnej situácie?
Asi to, že keď niečo začnem, tak to aj dokončím. Ide o pocit určitej vernosti, záväzku voči ľuďom, s ktorými som do toho išla. A voči látke, ktorú spracúvam. Takú tvrdohlavosť asi ženy majú v sebe. Je to, ako keď otehotniete a musíte čakať, kým sa to narodí. To by chlap nevydržal. (Smiech.)
Agnieszka Holland (1948)
Narodila sa vo Varšave. Považuje sa za jednu z najuznávanejších poľských režisérok a významných predstaviteliek poľskej novej vlny. Vyštudovala réžiu na pražskej FAMU. Svoju kariéru začala ako asistentka známych osobností poľskej kinematografie Krzystofa Zanussiho a Andrzeja Wajdu.V roku 1978 nakrútila svoj prvý samostatný film Provinční herci o zložitých vzťahoch v zákulisí divadla. Film získal v roku 1980 v Cannes Medzinárodnú cenu poroty. V Poľsku nakrútila ešte filmy Horúčka a Osamelá žena a krátko pred vyhlásením výnimočného stavu v Poľsku emigrovala do Francúzska.
V roku 1985 získala nomináciu na Oscara za najlepší zahraničný film Bittere Ernte o osudoch židovských žien počas 2. svetovej vojny. Za jej najlepší film sa považuje Európa Európa z roku 1991, nakrútený podľa životopisu Solomona Perela, židovského mladíka.
Film získal Zlatý glóbus a tiež oscarovú nomináciu. Po tomto úspechu odišla do USA, kde nakrútila film Úplné zatmenie so začínajúcim Leonardom DiCapriom. Je aj autorkou filmu Tretí zázrak z roku 1999, ktorý sa nakrúcal na Slovensku.
Ako scenáristka sa podieľala na filme Krzystofa Kieslowského Tri farby: modrá. V roku 2002 začala nakrúcať film Jánošík podľa scenára Evy Borušovičovej, ktorý dokončila tento rok. Medzitým zrežírovala hudobnú drámu V tieni Beethovena v hlavnej úlohe s Edom Harrisom.
Sporadicky režíruje televízne filmy či seriály. S Ladislavom Adamíkom, operným režisérom v Poľsku, majú dcéru Kasiu Adamik, ktorá je spolurežisérkou Jánošíka. Agnieszka Holland žije striedavo v Los Angeles a v Bretónsku, ako filmárka pôsobí pri fakulte Mestskej univerzity v New Yorku.
