„Pravá dáma nevysvetľuje a neospravedlňuje sa, ak si myslí, že konala podľa svojho najlepšieho svedomia," hovorievala Mery jej stará matka. „Aj tak by ju nepochopili a bez zbytočných rečí sa to rýchlejšie vstrebe. Načo sú slová? Iba aby sa blato nedorozumenia rozmazalo po kobercoch malomesta." Stará matka bola prvá žena z okresu, ktorá si za prvej republiky obliekla nohavice a posledná, ktorá videla Štefánika živého, aspoň sa tradovalo, že ako dieťa najhlasnejšie plakala, keď sa jeho lietadlo vo Vajnoroch rútilo k zemi.
Mery bola úplne nahá vo vani plnej chladnúcej vody. Na hladine neplávala už ani bublinka peny, všetka sa rozplynula a klesla ku dnu spolu s čiastočkami telového pílingu z broskyňových jadierok. Uterák v škatuli od banánov za dverami. Po ruke nič iné, iba zvyšok vína v pohári od horčice. A na chodbe hrmotné mužské kroky. Jedny. Dvoje. Štrkot kľúčov. Buchnutie o stenu. Pravá dáma nevysvetľuje a neospravedlňuje sa. Pravá dáma dopíja víno a čaká, ako si s tou situáciou poradia ostatní.
Dvere sa rozleteli a tam stál v prvej línii Meryn manžel Jozef. V safari košeli, ktorú mu Mery už dvakrát vyhodila a on si ju dvakrát vybral z kontajnera. Boli zobratí už pätnásť rokov a jej už aspoň dva roky neliezol na nervy. Už dva roky ho nenávidela tak veľmi, že ju vyčerpávalo aj pozerať sa naňho. Zaváhal len na okamih. Potom nahodil bodrý tón, aký používal v komunikácii s predavačkami a automechanikmi:
„Takže tu je tá kúpeľňa a tu je moja žena. Všetko by bolo treba zrekonštruovať."
Mery to zvládla prepočuť a vychutnať si rozpaky pána Sabadoša, ktorého hlava sa objavila za Jozefovým ramenom.
„Pardón, mladá pani," povedal pán Sabadoš a obliala ho červeň. Za tie roky, čo im pán Sabadoš chodil opravovať vodovodné batérie, splachovače a pokazené zámky, sa u Mery vypracoval do kategórie Muž, ktorý má vo všetkom jasno. Že ho nejaká situácia môže zaskočiť, to sa zdalo takmer nepredstaviteľné.
„Poďme pozrieť zatiaľ tie výklenky," zavelil Jozef a pratal sa aj s pánom Sabadošom z dverí.
A potom sa za ich chrbtami mihol niekto tretí, takmer ako sen, vysoký mladý muž s koženou kabelou plnou náradia. Na tvári mal oceňujúci úsmev, celkom iný úsmev, než aký mávajú ľudia, čo práve prekvapili cudziu ženu vo vani. Muž kývol hlavou na pozdrav a stratil sa v šere chodby.
Mery našla teplákovú súpravu, v ktorej bola naposledy na joge pred desiatimi rokmi, tak si ju obliekla, že si tým snáď navodí zenový pokoj. A aj preto, že nič iné vhodnejšie po ruke nebolo. Je to asi nejaká zákonitosť, že pri sťahovaní sú vždy najpoužívanejšie veci niekde naspodku, najďalej alebo jednoducho zmiznú a útroby obydlí vyvrhnú rôzne artefakty, o ktorých buď už ani neviete, že ich máte, alebo to z celých síl nechcete vedieť.
Mery vošla v teplákovej súprave do kuchyne dúfajúc, že nájde manikúrové nožničky. Neboli v škatuli s nápisom KÚPEĽŇA, ani v škatuli HYGIENA, ani MOJE VECI, ani v tej, čo sa hrdila nápisom RÔZNE, už jej zostávalo len hľadať na miestach, ktoré neprichádzali do úvahy, a teda poskytovali istú nádej. Začne mrazničkou a potom sa uvidí.
Za stolom medzi škatuľami sedel Jozef a jedol kolieska salámy priamo z vákuového obalu.
„Prečo si sa nezamkla?" spýtal sa.
„Prečo si mi nepovedal, že prídeš?" povedala Mery.
„Nemôžeš mi odpovedať inak ako otázkou?" povedal medzi dvomi sústami. Znelo to mastne.
„Nemôžeš sa pýtať logickejšie?" povedala, ani naňho nepozrela. Zatvorila mrazničku a pohla sa z kuchyne. Svojich dvadsať slov manželskej konverzácie práve vyčerpali. Denná kvóta splnená. Môže naštartovať auto a ísť si kúpiť nové nožničky.
Večer vyberala z modrých tašiek z IKEA šatstvo, snažila sa ho povešať na vešiaky a vsugerovať mu, že sa vystrie aj bez žehlenia. Len tak, pôsobením vlhkosti a sviežeho dedinského povetria. Zistila, že má kopu pekných vecí, ktoré nemala celé mesiace na sebe. Sexy šaty, úzke sukne, tričká s výstrihmi. Všetko, čo sa môže prať len na 30. Kedy sa to stalo, že začala nosiť praktické veci, čo sa môžu žmýkať na tisícdvesto otáčok, prať aj na 60, bieliť savom a v závere ich kariéry použiť ako prachovka?
Obliekla si modré úpletové šaty a postavila sa v nich pred zrkadlo. Zdvihla sa na špičky, lebo sa jej nechcelo hľadať topánky na podpätkoch. Vyzerala ako niekto iný. Ako niekto, kto ešte nerezignoval. Musím nosiť veci, čo sa dajú prať len na 30, povedala si. Aby ma raz nemrzelo, že som to neurobila.
Zrazu cítila, že ju toto vybaľovanie príliš vyčerpáva. Ľahla si v tých modrých šatách do postele a spomenula si na depku, ktorá spôsobila, že si ich kedysi kúpila. Ležala na matracoch ešte zabalených v ochrannej fólii a myslela na to, čo sa jej spýtala kamarátka vo chvíli pravdy: „Prečo si kupuješ dom s mužom, ktorého nemáš rada?" „Lebo na rozvádzanie nemám dosť energie," povedala jej na to. „Ako môžeš takto žiť?" spýtala sa tá kamarátka a Mery odpovedala: „Zo zotrvačnosti. Zotrvačnosť je mocná sila, nepamätáš si z fyziky?" „No ale bez lásky? Tak si nájdi aspoň milenca!" „To by bola moja prehra." Ležala, prepadala sa pod zažatou žiarovkou do spánku a myslela na svoje víťazstvo. Keby to tak nebolelo. V celom tele, v celej duši.
Chlapi prišli ráno o siedmej aj so zbíjačkami a hneď sa pustili do práce. Mery ich zahliadla len ako hlučné tiene za igelitovou zástenou, prebehla domom v rekordnom čase a vynechajúc raňajky aj mejkap opustila bojisko. Namaľuje sa v rannej zápche smerom do Bratislavy a naje sa cez prestávku. Nejakých keksov, ktoré má v šuplíku, presne ako v tých reklamách na vystresované ženy.
Odučila svoje štyri hodiny, oddozorovala jedáleň, porozprávala niečo o krvných doštičkách desiatim snaživým deťom na zdravotníckom krúžku a na porade sústredene už milióntykrát študovala puklinu na stene v zborovni. Čím by ste chceli byť, keby ste neboli učiteľkou? Veveričkou, čo behá v kolese, až kým z toho celkom nezošalie.
Keď prišla domov, robotníci tam už neboli. Bol tam len ten mladík zo včera. Vynášal vo vedrách murivo a plnil ním hrubé vrecia. Kývol jej na pozdrav.
„To vás tu nechali samého, aby ste to odvláčili?" povedala Mery a prekročila tehlu.
V podstate ju nezaujímalo, či ho tam nechali samého alebo nie. Celá tá otázka bola všetko, len nie duchaplná. Ale chcelo sa jej s ním nadviazať rozhovor. Zo zvedavosti, ako to vyzerá, keď hýbe ústami.
Mladík zastal. Usmial sa. A mlčal.
Bolo to čudné, to mlčanie. Kým sa to zvrtlo na úplný trapas, Mery nadhodila vetu, ktorá jej pomáhala pri problematických rozhovoroch s rodičmi v kabinete:
„Nedáte si kávu? Idem variť aj sebe."
„Izviníte, ja nepanimáju, ja negavarjú na slaváckam jiziké," povedal ten človek. Prepáčte, nerozumiem, nehovorím po slovensky.
„Atkúda vy?" spýtala sa Mery. Odkiaľ ste?
„Ukrajina," povedal. „Vy gavaríte pa rúsky?"
Samozrejme, že hovorí. Z ruštiny dokonca maturovala. Ak hovoríte po rusky, pretože ste sa to učili v škole, je jasné, že ste už starí. Mladí ľudia zo školy ruštinu nevedia. Povedala mu, že trochu hovorí, že bola dokonca na výmennom pobyte v Kyjeve, keď mala štrnásť, či si nedá tú kávu a opýtala sa ho na meno.
„Vasil," povedal Vasil. „A vas kak zavút?"
„Mery," povedala Mery.
„Mery?"
„Mery," povedala Mery. Teda vlastne Mária, ale Mária je najnemožnejšie meno na svete. Keď sa voláte Mária a hovoria vám Mária, musíte byť takmer svätá, veľmi čistá, trochu nudná, trochu tragická. S Máriou nie je sranda. Ak vám hovoria Marika, sranda s vami je, smejete sa, veľa jete, trieskate dverami, ale nikto vás neberie vážne. Ak ste Majka, musíte byť zodpovedná, pracovitá, starať sa o druhých a používať hydratačný krém. Potom je tu Marienka, u tej je jasné, že vaším údelom musí byť zablúdiť v lese, olupovať medovník, zatvorená v chlieviku priberať a potom tepelne upravovať starú ježibabu, nič pre modernú ženu, ktorá si chce užívať život. Ak vás volajú Maňa, je veľmi pravdepodobné, že ste sa narodili ešte za spoločného štátu s Čechmi a že vás odvodili od nejakej Máne, keď ste tvrdošijne odmietali Máriu, Mariku, Marienku aj Majku. A nakoniec je tu Mariša a keď vás tak niekto osloví, je jasné, že to s vami nemyslí dobre a vy máte nutkanie ponúknuť mu super kávu, aby ste ukončili jeho trápenie. Takže ja som Mery, lebo moja stará matka chcela, aby som bola ako Mery Poppins, mala všetkých na háku a odišla, keď zaveje severný vietor. Toto všetko by mu povedala, keby na to mala slovnú zásobu. Ale nemala, tak povedala len:
„Da. Mery. Nenráviťsja?" Nepáči sa?
„Vy prekrásnaja, imja, i vsjo," ste prekrásna, meno, aj všetko - povedal a zase sa usmial. Pil kávu po stojačky takmer na prahu. Mal na sebe špinavé biele tričko s ukrajinskými nápismi, samé i s dvomi bodkami. Už nič nehovoril, len tam bol. Tá chvíľa bola dokonalá taká, aká bola. Nič jej nechýbalo. Ani slovo navyše, ani pohyb, ani gram inej hmoty než ich dve telá vzdialené od seba. Prečo tak preceňujeme slová? Veď sa stačí len usmievať.
„Baľšóje spasíba," poďakoval Vasil, položil hrnček na stôl a išiel napĺňať vrecia.
Mery zostala opretá o linku a premýšľala nad svojimi perspektívami. Má ísť vybaľovať poháre a starnúť pritom alebo variť večeru a starnúť pritom alebo si otvorí fľašu vína a nebude myslieť na starnutie? Rozhodla sa variť, otvoriť si víno a myslieť na Voloďu, ktorý ju v roku 1986 pobozkal v Kyjeve na ústa a bol to prvý naozajstný bozk v živote.
Potom jej zavolal syn.
„Tak už sme presťahovaní?" spýtal sa jej.
„Jasné, prišiel si o fantastické zážitky," povedala Mery.
„Veď ja som vám nekázal sťahovať sa práve vtedy, keď som na sústredení. Zbalila si mi aj péespéčko?" spýtal sa.
„Jasné, že zbalila," povedala Mery.
„A kde je?"
„V tvojej izbe na stolíku hneď vedľa imaginárnej skrine," povedala mu Mery, prešla do synovej izby a začala sa horúčkovito hrabať v igelitkách.
„Vidíš ho?" spýtal sa syn.
„Jasné, Jakubko, vidím ho. Tvoje péespéčko. Tvoja závislosť so škrabancom. Držím ho v ruke," povedala Mery a bola presvedčená, že sa jej ani hlas nezachvel. Netušila, kde je péespéčko, kde by ho v najhoršom prípade mohla narýchlo kúpiť, ako vyrobiť škrabanec a či sú v tom originálnom péespéčku aj nejaké hry, čo sa nedajú zohnať.
„Bol by som nerád, keby sa stratilo," povedal Jakub. „Fakt ho držíš v ruke?"
„Veď som ti to už povedala."
„Mami, ja ho držím v ruke," povedal Jakub. „Som v Poprade a držím v ruke niečo, čo aj ty držíš v ruke. Myslím, že máme problém."
„Som na konci s nervami," priznala sa mu Mery.
„Vidno," povedal jej ten štrnásťročný inkvizítor. „Prečo ma klameš?"
„Ježišmárja, lebo som ťa nechcela rozrušovať, keď máš podávať športový výkon! Kým by si prišiel, ja by som to péespéčko našla!" povedala Mery.
„Ako by si ho našla, keď ho mám so sebou?" vypenil on a zložil.
Do večera sa Mery stihla pohádať aj s Jozefom na tému stratenej nabíjačky na mobil. Celé sa to začalo otázkou „nevidela si moju nabíjačku?" a skončilo sa to tým, že Jozef povedal svojej žene, že je sprostá krava a ona po ňom hodila práve dopečené kuracie stehno. Keď večer ležala v posteli a premietala si ten skurvený deň znovu, čudovala sa, že jej manžel ešte nikdy nevrazil, lebo to, čím ju častoval verbálne, malo už náboj vraždy. A čudovala sa aj, že tentoraz odolala nutkaniu vrátiť mu tú slovnú hrubosť v rovnakej tonáži. Drž už hubu, ty krava sprostá. Ty drž hubu, smradľavý debil. Nedokázala si spomenúť, kedy sa prvýkrát dotkla dna, kedy ju to zasiahlo, to hnusné slovo vyšteknuté s nefalšovanou nenávisťou a nedokázala ani povedať, kedy prišiel ten okamih, že sa nerozplakala, ale vrátila úder rovnako. A nevedela ani, prečo sa ešte nezbalila a neodišla, prečo neskočila z okna, ani svojho muža nezastrelila, ale žila s ním ďalej medzi plnými práčkami, slepačími polievkami, príležitostným sexom, zdaním normálnosti a stále sa stupňujúcim znechutením z tejto formy vzťahu aj komunikácie. Je ťažké žiť šťastný život a nemať pritom rada samu seba. Je ťažké mať rada seba samu, keď opovrhujete spôsobom partnerského spolužitia, ktorého ste súčasťou. Je zničujúce žiť život, o akom sme boli presvedčení, že by nás mal vyjadrovať a máčať sa pritom v hnoji vulgarizmov, niesť bremeno opovrhnutia a neúcty, ktoré dobrovoľne znášame ako obeť, spoluvinník, spolupáchateľ..
Ráno sa cítila tak pod psa, že keď zavolala do školy a povedala, že nepríde, lebo od polnoci vracia, nebola ďaleko od pravdy. Nevracala, ale chcelo sa jej. Pre lepšiu náladu jej z polovice domu oddelenej igelitovou zástenou vyhrávali zbíjačky. Mery si obliekla prvé, čo bolo po ruke a perie sa na 60, a vybrala sa hľadať nejaké tabletky na hlavu.
V kuchyni narazila na Vasila. Umýval si v dreze krvavú ruku.
ery pozrela na ranu. Nebola hlboká, ale krvácala ako o život. Vydezinfikovať a zalepiť. Lenže papierová páska s nápisom LEKÁRNIČKA sa váľala na zemi v chodbe, presne tam, kde sa odlepila z niektorej z milióna škatúľ, ktoré sťahováci bleskovo navláčili do domu pred tromi dňami. Pravá dáma nevysvetľuje a neospravedlňuje sa, pravá dáma koná. Ruku mu obliala zvyškom limetovej vodky objavenej v chladničke a potom mu ju obviazala rozkošnou šatôčkou prateľnou na 30, ktorú Mery nikdy nemala na krku. Vasil najskôr nechcel, ale potom len stál, držal a osemkrát povedal spasíba.
Keď zmizol za igelitovou zástenou, Mery najvyššou rýchlosťou vyrazila do Hornbachu. Nie kupovať leukoplasty, ale postaviť sa do oddelenia železiarstva. Umiestniť sa medzi klince, čo sa kupujú na váhu, medzi drôty, čo sa kupujú na metre, medzi skrutky, vodováhy, gumáky, medzi kliešte na telefónne káble, medzi všetky tie veci, ktoré potrebujú chlapi v montérkach a v tričkách s ukrajinskými nápismi. Potrebovala ich vidieť viac. Nakloniť sa ponad nich pri regáloch, pozorovať ich, ako sa pýtajú na brúsne kotúče a príklepové vŕtačky, koaxiálne káble a krížové šróbováky. Potrebovala zistiť, či pri nich pri všetkých dostane triašku. Či jej budú voňať prachom, potom, kovom, drevom. Či sa úplne zbláznila v klimakterickom nápore emócií alebo len konečne objavila cestu von z tej hrobky, ktorú považovala za svoj život.
Pozerali po nej. Tak inak ako muži na ulici. Inak ako rozvedení oteckovia na individuálnych konzultáciách. Inak ako kolega telocvikár. Tak priamo a pritom s ostychom. Nebola od cementu, kovu, potu, dreva. Mala šaty na 30 a v očiach akúsi dychtivosť po odpovediach.
„Hľadáte niečo?" spýtal sa jej predavač. Vyzeral tak trochu ako jeho zákazníci, možno je to obchodná stratégia a možno kto poslúcha a pekne muruje, dajú ho za predavača. Mery naňho hľadela a premýšľala, či jej pripadá sexy.
„Môžete sa ma to spýtať po rusky, prosím?" spýtala sa.
„Robíte si srandu?" spýtal sa.
„Nerobím," povedala Mery.
„Načo to potrebujete?"
„Je to životne dôležité."
„Ja neviem po rusky."
„Tak ja vám to poviem a vy to iba zopakujete, dobre?" povedala Mery.
„Na takéto veci nemám čas," povedal predavač.
„Prosím. Ja si potom niečo kúpim, aby ste sa so mnou akože nerozprávali nadarmo," povedala Mery, naklonila hlavu nabok a usmiala sa naňho. Predavač si vzdychol a Mery vedela, že už jej neodmietne nič, ani keby ho požiadala, že sa má vystreliť na Mesiac. Prečo toto funguje len na cudzích mužov a po tom vlastnom to skĺzne ako po teflone?
„Tak dobre," povedal.
„Izvinite, iskajete što nibuď?" povedala Mery.
„Izvinite, iskajete što nibuď?" povedal chlapík.
„Spasíba, mne ničevo nenáda," povedala Mery.
Funguje to, ale celkom nepatrne.
„Stačilo?" spýtal sa predavač.
„Áno, ďakujem, veľmi ste mi pomohli," povedala Mery, „dajte mi niečo a ja idem k pokladni."
„A čo chcete?"
„To tu nedostať."
„Tak čo vám mám dať?"
„Niečo, čo potrebujem."
Predavač opäť unavene vzdychol a zavesil pohľad niekam medzi naskladaný tovar. Natiahol ruku, zobral francúzsky kľúč a podal ho Mery.
„Môže byť?" spýtal sa.
„Môže," povedala Mery. Síce to nechcela, ale asi to potrebovala. Zenové nakupovanie v praxi.
Dvere na dome boli otvorené a tragicky asexuálna dvojica tvorená pánom Sabadošom a akýmsi šľachovitým chlapíkom v maskáčoch vynášala von vo vedrách odpad.
Mery vystúpila z auta, vybrala kabelku a francúzsky kľúč. Držala sa ho ako kotvy.
„Kde je Vasil?" spýtala sa.
„Jaj Vasil," povedal pán Sabadoš a ležérne sa oprel o veraje, zjavne chcel využiť príležitosť uliať sa z vláčenia tehál a mať na to objektívny dôvod.
„Vasilovi prišla manželka, tak ju išiel čakať na stanicu. Viete, oni mali nejakú krízu alebo čo, manželskú, veď viete, ako to chodí, manželstvo je o kompromisoch, ale viete jakú cenu majú kompromisy, niekedy sa človeku tú cenu nechce platiť, ale majú decko, tuším nejakú Lenočku, tak to nejako prekonali a teraz ona akože prišla a on nechce spraviť chybu, ja neviem, ja myslím, že sa tam s ňou vráti, domov k nim a zase pôjde robiť do továrne, či čo to robil, lebo život neni sranda a nikto vám nezaručí, že budete šťastní, to je len jako bonus, keď je vám chvílu dobre."
Mery na to nemala čo povedať. Ani len Nedáte si kávu, aj ja si idem urobiť, ani na to sa nezmohla. Niečo v nej puklo. Nejaký kus ľadu praskol a začal sa topiť. Cítila tú vodu, ako sa tlačí von. Vošla do domu a potom priamo po cestičke pomedzi banánové škatule do záhrady.
Za týždeň, čo sa na ňu nepozerala, v nej rozkvitli pivónie. Skláňali svoje ťažké madžentové hlavy k zemi, až tam, kam vzápätí padla Mery, aby plakala, plakala, plakala, zúfalo plakala, nie nad Vasilom, nie nad sebou, nie nad Jozefom, plakala preto, že jej počítadlo sa práve zastavilo. Lebo každý človek má v sebe počítadlo, ktoré zaznamenáva každé odpustenie, ktoré urobí. Iným, aj sebe. A raz sa to počítadlo zastaví, pretože všetky odpustenia sa už minuli a potom ten človek už neodpustí nič nikomu, nemôže už pokračovať. Potom už len odíde alebo zostane a robí strašné veci.
„Nepotrebuješ doktora alebo niečo také?" ozval sa nad ňou hlas. Napriek tomu, že patril Jozefovi, nebol v ňom výsmech ani chlad.
„Mery, neblbni," povedal ešte. „Neblbni."
Ona však neblbla. Len ležala a plakala. Nedokázala prestať.
Zostal tam, až kým sa jej neminuli všetky slzy a ona vyčerpaná a vysušená stíchla. Potom sa spýtal, či môže pre ňu niečo urobiť.
„Skaží mne što nibúď ľubéznoje," povedala Mery zastretým hlasom. Povedz mi niečo milé.
A Jozef, o tri mesiace mladší než Mery, ale patriaci k tomu istému školskému ročníku, povedal: „Ja uže mnógo zabyl, no ja chaču skazať izvini mne, pažálsta. Prepáč mi. Na viac mi nestačí slovná zásoba."
„Nam náda óčiň málo slov dľa ščaslívoj žízni," povedala Mery.
„Da," povedal Jozef.
Mery naňho pozerala. Viete, ako to je, to sú tie kompromisy a viete, ako to je, ich cena je nechutne vysoká. Pozerala sa na Jozefa, nepatrne mu tá čudesná ruština v jej očiach pomáhala. Treba menej hovoriť a viac používať francúzske kľúče. Mery cítila v ruke jeho kovový chlad. Skutočné dámy nevysvetľujú a neospravedlňujú sa a odchádzajú so severným vetrom. Kým príde tá chvíľa, skúsi ešte natrhať do vázy nejaké pivónie.
Autor: Maxim E. Matkin
