Čo spôsobilo, že vyštudovaná kunsthistorička sa po viacročnej praxi vo svojom odbore zrazu začne venovať len literárnej činnosti? Alebo to nebolo tak celkom zrazu?
„Bolo i nebolo. Pred takmer štvrťstoročím došlo k zlomu v mojom privátnom živote. Mala som pocit, že som dotlačená k oddeleniu sa od sveta. Pritom som nechcela byť nečinná. A tak som naraz našla i samotu, i prácu. Začala som s nasadením písať. Ale ako kunsthistorička som tiež mala určitú cennú skúsenosť s písaním. Aj keď literatúra sa mi videla oveľa menej zväzujúca ako potreba dopátrať sa určitej objektivity, ktorá bola nutná v odborných textoch."
Paralelne píšete prózu, poéziu, knihy pre deti či dramatické texty pre divadlo, rozhlas a televíziu. Pracujete naraz na niekoľkých textoch, alebo pristupujete k novej veci až po dokončení predošlej?
„To je rôzne. V poslednom čase už menej, ale stávalo sa, že som paralelne robila na textoch pre dospelých a pre deti. To je podľa mňa veľmi vhodná kombinácia. Dobrý kontrast pre pružnosť mysle. Je to, ako keď máte pocit tiahy a vzápätí pocit ľahkosti balónika."
V histórii je dosť príkladov, a vy ste jedným z nich, keď sa v jednom umelcovi spája literatúra a výtvarné umenie. Čím sa tak priťahujú?
„Možno sa priťahujú všetky druhy umenia. Ale ja výtvarné umenie len pozorujem. Nerobím ho. Je zvláštne, že umenia majú akési spoločné senzory pre spoločenský čas i citlivosť jednotlivca. Preto existujú umelci s nadaním pre rôzne druhy umenia. V jadre sa totiž vyjadrujú k čomusi spoločnému."
Máte radi slovenskú literatúru? Hlasujte v Cene čitateľov Anasoft litera za najlepšiu knihu uplynulého roka. - Kliknite
Venujete sa aj video performanciám. Nestačí vám literatúra?
„Videá robím iba sporadicky. Podľa mňa nie sú nejako extrémne vzdialené literatúre, lebo sú čímsi ako básne bez slov. Niekedy som dokonca k video záznamom performancií dodala spätne texty s veršami. Keď robí performanciu tanečník, tak má charakter tanca, keď hudobník, tak hudby, keď výtvarník, tak výtvarného umenia. Keď ju robí človek od literatúry, zákonite má čosi z nej."
Autobiografia je podľa vás pohybom medzi túžbou hovoriť o sebe a túžbou nechať niečo zatajené. Ktorá túžba vo vašej knihe prevažuje?
„Takmer neviditeľnú som nepísala ako 'rýdzu' autobiografiu. Fantázia sa nedala sputnať. Autobiografia sa tak presúva do fiktívnej autobiografie a vo vložených 'minirománoch' do čistej fikcie. Takže to, čo bolo vypovedané, je i o skutočnom, i o zatajenom, i o vymyslenom. Pre mňa nástojčivom. A nie vždy len osobne intímnom."
Viacerí ľudia sa uchyľujú k písaniu (aj) preto, že sa cítia osamelí, vy naopak považujete písanie za osamelosť, hoci bezpečnú a vrúcnu. Vyhľadávate často takúto osamelosť, píšete pravidelne, takpovediac plánovane s nejakou dennou normou?
„Aj to, aj to. V podstate som sa naučila byť samotárka. Necítim sa zle v samote, ale ani medzi ľuďmi, ktorí sú 'bezpeční a vrúcni'. Nepíšem pravidelne. Teraz skoro vôbec. Som v stave akéhosi vnútorného ladenia sa. To však neznamená, že v bezprostrednom okolí sa nič nedeje. Naopak, žijem v turbulenciách. Dennú normu som nikdy nemala, hoci patrím k ľuďom, ktorí dávajú prednosť určitému systému pred neustálymi zmenami. Ten viac chráni koncentráciu, vnútorný pokoj."
Vaša kniha je chválou pomalosti, v ktorej môže „vstúpiť do mysle objav alebo aspoň prekvapenie". Je to skôr odkaz čitateľovi, alebo ste tento pocit zažívali aj pri písaní?
„Kniha ako celok ani tak nie je chválou pomalosti, pretože už v princípe je iná. Ako saltá sa v nej striedajú časy, spomienky, minulé a súčasné príbehy, reflexie, lebo tak sa správa i naša myseľ. Ak nie je cvičená napríklad meditáciou alebo inými spôsobmi. Princíp mysle je stavebným prvkom tejto knihy. V priebehu pár minút máme v mysli nesmierne rýchle, časovo vzdialené a často i nesúrodé prestrihy. Klipový svet vonku to ešte umocňuje. Kto si vie uchovať myseľ pokojnú, kto ju vie spomaliť, nájde zvláštne veci. Skôr na toto som v istých pasážach narážala."
Čím sme si s Jankou podobní
Jeseň a zima v roku 2001. Padli Dvojičky. Feldafing - Willa Waldberta, lesopark, Alpy v pozadí. Tu som so svojou ženou Janou Bodnárovou trávil pármesačný tvorivý pobyt, ktorý umožňuje výtvarníkom, spisovateľom, básnikom a filmárom mníchovská radnica. Ďaleko od všetkých problémov a starostí, akým sme vystavení doma.
Janka v tomto pre nás skutočne ojedinelom pokoji napísala knižku pre deti Čo som videla pri jazere a knihu pre dospelých Insomnia. Ja som tam začal so sériou Stíšených gest, uskutočnil výstavu, aj som ilustroval spomínanú detskú knižku.
Konečne sme mohli naplno robiť len to, po čom každý tvorivý človek túži, a tým je iba vlastná práca. Vo vile sme sa zoznámili s významným ukrajinským spisovateľom Jurijom Andruchovyčom a básnikom-mystikom z Brazílie Waldom Mottom. Jurij nám daroval svoju knižku Rekreácie, ktorá nás oboch nadchla.
Spoluúčasť na manželovej performancii Vírenie stíšených gest vo fabrike Baťových závodov v Zlíne.
Po návrate sa Jana s celou silou vrhla do ďalšej z jej aktivít. Vydala v slovenčine Rekreácie, spolupodieľala sa na preklade básní Walda Mottu. S ním ju dodnes spája hlboké kamarátstvo cez internet. Vďaka Jurijovi sa zoznámila so skvelým poľským spisovateľom Stasiukom, vydala jeho knižku Dukla a ešte pár kníh iných zahraničných autorov.
Pritom si vo vydavateľstve robila úplne všetko sama. Je to celá ona. Vie sa oduševniť a ponoriť do práce. Pritom je samotárska, plachá, krehká. Neznáša falošnosť, lož a klebety, tým je niekedy až neprístupná. Je skôr utiahnutá pozorovateľka. Vo svojej práci však vie prejaviť slobodu a odvahu. V literatúre i inom. Snímal som kamerou jej performancie, niečo ako baladické básne v obrazoch. Vždy ma prekvapila, ako cieľavedome išla za svojimi víziami, bez ohľadu na konvencie a prijatie. Tým sme si podobní.
Juraj Bartusz, výtvarník
