Nie náhodou sa stala víťazkou literárnej súťaže Poviedka 2008 Ivana Dobrakovová, mladá autorka, ktorej poviedkový debut Prvá smrť v rodine nedávno vyšiel (Marenčin PT, Bratislava 2009) a potvrdil, že je to neodškriepiteľný talent. Priam s prekvapujúcou ľahkosťou píše Dobrakovová o veciach neobyčajne ťažkých a komplikovaných, počnúc mileneckými vzťahmi so všetkým, čo s nimi súvisí, cez zvláštne rodinné väzby až po základný postoj k životu.
Autorka nestavia svoje texty na príbehových komplexoch, v popredí sú skôr kontakty medzi postavami, ich vznik, priebeh alebo zánik, pričom všade vládne dezilúzia, či sklamanie. Ba ak by som mal charakterizovať celkový tón jej knihy, autorka tu až programovo pestuje akúsi antiestetiku, vrhá pochmúrny pohľad na veci a ľudí okolo a na svet vôbec.
Niekde to má humorné ladenie, napríklad v prvej poviedke hovorí mladé dievča svojmu oveľa staršiemu milencovi oci, inde, povedzme v Liečebných kúrach, zachádza takéto videnie až do morbídnosti, keď nejakí ľudia liečia pacienta bez diagnózy, kým sa pred ich očami „záhadne" neutopí vo vani s horúcou vodou.
V Dobrakovovej poviedkach sa postavy z ničoho netešia, len si užívajú, čo je zvlášť nápadné v prózach situovaných do cudziny, do študentských prostredí. Ani medzinárodný tábor vo Francúzsku, ani ten v Ľubľane nie je miestom, kde by mladí ľudia hľadali alebo nachádzali splnenie svojich prípadných snov - hádam okrem Rusky Ľudmily, ktorá by sa veľmi rada vydala do cudziny ako jej sestra. Autorka zato naplno púšťa uzdu sexuálnym úletom.
Napriek tomu, že v týchto poviedkach sa takmer všetko povie, podstata ostáva zahalená, takže vzniká neuveriteľné napätie, prekvapenia, nečakané pointy. Ani motívy skoku z balkóna nie sú u Dobrakovovej samoúčelné, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Zapadajú do filozofie jej próz a v náznakoch sa vyskytujú ako otázky životu.
Je dôležité uvedomiť si, že napriek hravosti, či pohrávaniu sa s tými najdesivejšími motívmi nejde u Dobrakovovej o účelovú iritáciu čitateľa, ale o skutočne existenčný problém hlavnej postavy, s ktorou sa stretávame v pozmenenej podobe takmer vo všetkých poviedkach.
Začína sa to nepríjemným pocitom z vlastného tela (cíti sa „príliš telesná"), intenzívnym odporom k zmrzačeným telám na vozíčkoch (Bellevue-Marseille) a končí sa v záverečnej poviedke Tik, kde je postava už bližšie k smrti ako k životu. Neviditeľná niť, ktorá spája Dobrakovovej prózy, hoci niekedy ju treba hľadať, patrí k rafinovanostiam úspešnej debutantky.
