TV Oko
Juraj Králik: Martina Navrátilová je moja pridaná hodnota

Vydané 16. 7. 2009 o 0:00 Autor: Eva Andrejčáková | FOTO - Silvia Slafkovská, TASR, ČTK, archív Juraja Králika

Je to už deväť rokov, čo sa výtvarník JURAJ KRÁLIK rozhodol spojiť športového ducha so svojím výtvarným cítením. Jeho umelecké a obchodné aktivity odvtedy obohatili desiatky plátien a obrazov, ktoré vytvoril v spolupráci so svetoznámou tenistkou Martinou Navrátilovou. Po rokoch sa ukázalo, že projekt Art Grand Slam je životaschopný - zarába, reprezentuje, robí charitu. Svojim tvorcom, aj napriek možným problémom v súkromí, stále prináša uspokojenie.

Študovali ste fotografiu v Prahe. Nechceli ste tam ostať natrvalo?

Počas štúdia som pravidelne chodil z Bratislavy do Prahy a späť. Potom som musel ísť na vojnu, ale už počas nej som sa začal rozhliadať po všetkom, čo sa na Slovensku vo výtvarnom umení dialo.

Bol som v podstate jediný, kto sa zo silnej slovenskej komunity fotografov v Prahe vrátil na Slovensko. Švolík, Župník, Prekop, Stano, Stanko - všetci tam ostali.

Nachádzali ste na Slovensku spriaznené osoby?

picture_04.jpgBol som v kontakte s výtvarníkmi ako Laco Teren či Dano Brunovský, ale aj s inými, staršími kolegami. V Prahe sme mali silnú spojku, ktorú dodnes stretávam a mám rád, a to je Katka Kissoczyová.

Bolo to úžasné obdobie. Keď sa dianie v roku 1989 začalo v Prahe hýbať, mal som pocit, že by to tak malo byť aj v Bratislave.

Ako ste vnímali situáciu?

Generácia výtvarníkov, v tom čase štyridsiatnikov, akoby čakala niekoho, kto príde, a tak trochu prevalcuje tých starších. Istým spôsobom sa totiž cítili byť utláčaní - všetko muselo prechádzať cez komisie, kde si starší držali to svoje a málokedy chceli pustiť medzi seba mladších.

Na jar 1989 sa konal Salón mladých, kde sa prvýkrát v rámci politického uvoľňovania mohol každý prezentovať, čím chcel. Vystavil som provokačné obrazy inšpirované vojenskou službou, ktoré iritovali ministra Koyša a asi ma chceli mať pod kontrolou, tak som sa ocitol v nominácii do komisie mladých, ktorá po novembri skrachovala.

Ale už som ostal v nejakom organizačnom a neskôr aj „funkcionárskom" kolotoči. Začalo sa obdobie, na ktoré po rokoch rád spomínam - stal som sa predsedom Združenia slovenských fotografov, členom Výtvarnej únie, vedenia stavovskej organizácie úžitkových výtvarníkov Forma, ale hlavne - spoznával som nových ľudí a učil som sa od nich.

Čo dobré prinieslo funkcionárčenie?
picture_03.jpg

S Pavlom Melušom sme dali dokopy výstavu absolventov FAMU zo Slovenska, ktorí dovtedy v Prahe študovali. Otvorenie bolo siedmeho novembra 1989 v galérii na Gorkého ulici a keďže to bola zväzová galéria, po novembrových udalostiach nám ostala v rukách.

A my sme v nej začali robiť fotografické výstavy. Prvá bola tá z čias revolúcie, po nej sme, tiež v spolupráci s českou agentúrou Radost, usporiadali výstavu fotiek z Námestia nebeského pokoja v Číne.

Onedlho, spolu s Pražanmi, sme spravili aj výstavu o nežnej revolúcii vo Viedni na radnici. Kľúčovou udalosťou bola pre mňa výstava fotografií Laca Bielika, ktorú sme usporiadali.

Prišlo na ňu dvadsaťtisíc ľudí a za vlastné peniaze sme vydali aj knihu s jeho snímkami August 1968 na Slovensku. Bola to prvá kniha tohto druhu u nás.

A pekná bola aj výstava z návštevy pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. Vtedy som sa dal vlastne dokopy s výtvarníkom Vladom Rostokom a všetci traja - on, ja a Paľo Meluš - sme začali spolu robiť.

Bolo to viac nadšenie než racionálny prístup?

Bolo to veľké obdobie entuziazmu. Nevedeli sme, čo bude ďalej, ale veľmi sa nám páčilo, čo robíme. Napríklad - kúpil som od robotníkov, ktorí pracovali na renovácii Hlavného námestia, vlnité plechy, ktoré boli oblepené plagátmi študentov VŠVU z novembra 1989 a na streche osobného auta som ich odviezol do Regensburgu, kde sme spolu s Borisom Ondrejičkom, Igorom Markom a Cyrilom Blažom, vtedy študentmi, pomaľovali celé múzeum.

Boli sme v pracovnom opojení a ošiali. Ale netrvalo dlho a ukázalo sa, že budúcnosť si predstavujeme rôzne. Najprv sme si založili agentúru, no ja s Vladom Rostokom sme si o tri roky neskôr založili vlastné grafické štúdio.

Zvíťazili peniaze?

Ale nie! Bolo to ako nešťastné manželstvo - žijete síce s peknou černoškou, ale túžite po modrookej Švédke. (Smiech.) Ak niečo nemá perspektívu, napriek tomu, že to funguje aj sedem rokov, jednoducho sa netreba báť a ísť od toho!

Nemali sme ambície byť reklamnou agentúrou, robili sme predovšetkým veci do kultúry - knižky, kalendáre, divadelné plagáty. Popritom sme si robili vlastné, voľné umenie. Maľoval som, kreslil, fotil.

Ale času bolo stále menej, keďže štúdio sa začalo rozmáhať. Prišli nové počítače, noví ľudia, točilo sa viac peňazí, bolo viac roboty, viac zodpovednosti.

A keď sa už štúdio stabilizovalo a myslel som si, že by to mohlo fungovať aj bezo mňa, dal som sa na projekt s Martinou.

Prečo práve ona?

picture_11.jpgAsi osud? Keď sa môj otec vrátil z Ameriky, kam vycestoval v roku 1975, rozprával, že nejaká mladá talentovaná tenistka emigrovala. Tiež som sa motal okolo športu, brat bol hokejista a mňa to bavilo tiež, akurát nie aktívne.

Nejako vo mne ten náboj zostal. Ten postoj, že niekto mladý, perspektívny sa vzbúril proti vtedajšiemu režimu. Medzitým sa Martina stala športovou ikonou.

Tenis som sledoval, cestoval po svete, videl som, čo sa v galériách vystavuje, že sa netreba báť realizovať aj tie najbláznivejšie myšlienky. A tak sa vo mne všetky tie kombinácie spojili.

Až po skutočnosť, že na antuke vidno odtlačky tenisovej lopty. Vyskúšal som, či sa dajú fixovať na plátno, zistil som, že to ide. A rozhodol som sa, že ju oslovím.

Že ju nebudem sekať do kameňa, ani maľovať na plátno - nech si svoj pomník postaví sama.

Stali ste sa autorskou dvojicou. Vaše obrazy vznikali zachytávaním momentu, keď tenisová loptička z jej rakety dopadá na podklad a zanecháva stopu. Čo všetko za takým momentom cítite?

Pôvodne rešpekt a zodpovednosť. Dnes radosť a spokojnosť. Uvedomte si, že som si z najlepšej tenistky histórie urobil pracovný nástroj. Ona iba vykonáva pokyny, ktoré jej dám.

To znamená, že vždy, keď do procesu vstúpila ona, musel som presne vedieť, ako to bude vyzerať. Nesmel som ani na sekundu ukázať, že nie som o výsledku presvedčený.

Samozrejme, je to tvorivý proces, takže veľa vecí sa nepodarilo na prvýkrát. Ale to jej môžem povedať až teraz, na začiatku som tvrdil, že tak, ako sa to podarilo, to malo aj byť. Aj to svedčí o posune v našom vzťahu.

Kde ste mali príležitosť stretnúť sa s ňou po prvý raz?picture_10.jpg

Bolo to pred deviatimi rokmi v New Yorku. Dohodli sme si stretnutie na pätnásť minút, že jej chcem niečo ukázať. Mal som pripravené portfólio a dal som jej e-mailovú adresu.

O dva týždne sa ozvala, že to môžeme vyskúšať. Povedali sme si teda, že to skúsime, keď príde domov, do Čiech. To bolo v roku 2001. Do Řevníc som vtedy dotiahol celé nákladné auto farieb a plátien.

Ako na vás vtedy zapôsobila?

Bolo to také vzájomné oťukávanie, ale získal som úžasný pocit, že to stretnutie má zmysel. Stihli sme vtedy urobiť niekoľko obrazov.

Všetko som nafotil, potom som jej to poslal e-mailom a navrhol som jej, či by sme to nemohli ešte skúsiť nielen s antukovým, ale aj s farebným podkladom. Povedala okej.

Dohodli sme sa, že prídem do New Yorku. Mal som tam jedného známeho galeristu, ktorý ma hneď podporil a povedal mi, že keď budeme chcieť, môžeme obrazy uňho v galérii vystaviť.

To ste zrejme neodmietli.

Odmietol. Na jednej strane som síce chcel, aby sa to nejako zverejnilo, ale na druhej som si vravel - nie sme s tým projektom tak ďaleko, aby sme ho ukazovali. Čo keď nám ho niekto ukradne?

Vtedy sme si povedali, že radšej nebudeme chodiť robiť obrazy na hlavné kurty a zbytočne sa ukazovať. Vedel som si predstaviť, že keby niekto do toho zapojil Steffi Grafovú alebo Agassiho, tak by na tom chceli vytrieskať čo najviac peňazí a dehonestovali projekt na úroveň reklamy.

A to som nechcel. Navyše, situácia sa vtedy skomplikovala aj pre iné okolnosti. Martina navrhovala robiť obrazy na súkromných kurtoch. Lenže to vyšlo akurát na 11. septembra, keď padli dvojičky.

Mali sme začať ráno, a napísala mi - nechoď do Down Townu, niečo sa tam deje. A žiaľ, mala pravdu. Tak sme celý projekt odložili.

Čo ste potom robili?

picture_02.jpgVeľa som rozmýšľal, ako našu tvorbu posúvať ďalej. Presne o rok, 11. septembra 2002, sme urobili jeden obraz práve blízko osudného miesta. A potom sa to už rozbehlo.

Išli sme do Austrálie, potom do Wimbledonu. Tam sme čakali týždeň, stále pršalo, tak sme sa k obrazom nedostali. Preto sme sa dohodli, že sa stretneme na Floride, kde Martina žije, že celú výbavu dotiahnem tam.

V čase, keď ešte hrala tenis, sa to dosť ťažko ladilo. Boli momenty, keď sme nič nerobili, lebo bola v nevhodnom rozpoložení - či už po výhre, či po prehre.

Na Slovensku ste svoje obrazy predstavili v roku 2005, v čunovskej galérii Danubiana. Aké boli reakcie?

Tu sme obrazy predstavili vôbec po prvý raz, o rok neskôr v Prahe, potom v Paríži na Roland Garros, kde výstavu dokonca predĺžili a za šesť mesiacov ju videlo 40 000 ľudí, takže sme brejkovali všetky divácke rekordy.

Mnohí, aj galeristi, nás však spočiatku brali so skepsou. Alebo si ľudia mysleli, že ide o program pre celebrity. Martina musela prízvukovať, že maľovať nikdy nezačala, že nie je umelec a stále robí to, čo robila, teda hrá tenis.

Že umelcom, tým výtvarným, som ja. Vďaka tomu sa aj kritiky začali k projektu stavať pozitívnejšie.

Z čoho ste projekt platili?

Samozrejme, zo svojho. Mohol som si kúpiť lepšie auto alebo nový dom, alebo si užiť dovolenku s rodinou. Namiesto toho som vždy zobral so sebou dvoch-troch kamarátov, neskôr svojich synov, ktorí so mnou cestovali a pomáhali mi.

Keďže Martina sa v roku 2000 vrátila na kurty, nemohlo to byť inak, len tak, že za ňou budem cestovať. Hrávala štvorhry, najdôležitejšie boli štyri grandslamové turnaje.

Preto som začal zachytávať všetky štyri povrchy, na ktorých sa hrá. A preto som aj projekt nakoniec nazval Art Grand Slam.

Ako ste vyriešili trávnikový povrch? To je predsa len živý materiál.picture_08.jpg

V Bratislave som našiel obchod, kde si zberatelia vláčikov kupujú všetky komponenty, aby mohli stavať železnice aj s prostredím.

Povedal som predavačke, nech objedná čo najviac umelej trávy, a všetku som ju vykúpil. Bolo to sto štvorcových metrov. Keď mi volali, že zásielka už dorazila, hneď som si ju prišiel vyzdvihnúť.

V obchode bol nejaký zákazník a hovorí mi - čakám tu na vás, ja viem, že ste kúpili veľa tej trávy. Mohol by som sa prísť k vám pozrieť, ako to máte urobené?

Musíte mať strašne veľký ten pľac so železnicou. Kde to máte uložené? Tak som sa smial a povedal som mu, že u mňa vláčiky nenájde, lebo ja kupujem len trávu.

V akom štádiu je váš projekt dnes?

Konečne sme začali diela aj predávať. Samozrejme, niektoré obrazy sú súčasťou charitatívnych projektov. Napríklad jeden obraz sme darovali na aukcii v Atlante, kam nás pozval Elton John, v Londýne sme zase vydražili jeden v rámci európskej ceny pre umenie.

V máji sme boli pozvaní aj do Hongkongu na veľtrh umenia, kde sa prezentujú kľúčové svetové galérie. Tu sa zatiaľ naša spolupráca skončila.

Ste s Martinou priatelia alebo skôr pracovní partneri?

picture_07.jpgSamozrejme, že keby tam neboli vzájomné sympatie, nemohlo by to fungovať. Napríklad, keď Martina vlani dostala ponuku ísť do britskej televíznej šou s niekým blízkym, pozvala si mňa.

Bola tri týždne zavretá v džungli spolu s ďalšími celebritami, ktoré postupne, podľa hlasovania divákov, vypadávali.

Bola to pre mňa pocta, urobila nášmu projektu i reklamu a ja som sa mohol stretnúť s mnohými zaujímavými ľuďmi.

Cez Martinu spoznávam svet celebrít, je to celkom zaujímavé, lebo zisťujem, že aj tak sme všetci len ľudia.

Čo vlastne okrem projektu Art Grand Slam robíte?

Musím sa priznať, naše grafické štúdio teraz beží na pol plynu. Jednak preto, že žijeme na Slovensku, kde úspech neznamená ďalší postup, ale naopak, viac závisti a dešpektu.

A jednak pre všeobecnú krízu je menej roboty. Popritom mám svoje výtvarné ambície, vraciam sa k maľbám a malým objektom, na ktorých som začal už v minulosti robiť. Koncom roka by som rád usporiadal výstavu.  

Aké sú chvíle, keď si sadnete a chcete niečo namaľovať?

Sú vynikajúce a oslobodzujúce, ale nevydržia dlho. Stále sú tu pragmatické veci, ktoré treba riešiť. Kedysi sme boli mnohí presvedčení, že budeme žiť z voľného umenia. Niektorí pri tom ostali, ale väčšinou nemajú rodiny, deti.

Odrážajú sa tie pauzy vo vašich dielach?picture_06.jpg

Odrážajú, niekedy aj pozitívne. Pauza je dobrá v tom, že si môžem pozrieť vec s odstupom času. Zaväzuje a inšpiruje ma to. Na druhej strane, keď sa dostanem na obrovský trh s umením, vravím si, čo tu vlastne robím. Pocit nespokojnosti je stále prítomný. Vlastne už od čias strednej školy.

Prečo?

Kým som sa dostal na šupku, prežil som u otca v ateliéri rok tvrdej driny. Keď na chvíľu odišiel, hneď som odkladal kreslenie a zdrhol som zahrať si futbal.

Pred prijímačkami - a to bolo obdobie, keď sa na tú školu hlásilo aj šesťsto ľudí - mi prízvukoval: nesmieš sa pozerať, čo bude robiť ten naľavo a čo ten napravo, aby si nemal pocit, že si horší alebo lepší.

Niečo si sa naučil, niečo vieš, rob si svoje a potom to zhodnotí niekto iný. Preto je umenie také, aké je, každému sa páči niečo iné. A aby človek neuveril tomu, že je najlepší, tak tam ten nepokoj vždy musí byť.

Ako vás otec nasmeroval?

picture_09.jpgV ateliéri som vyrástol. Predpokladalo sa, že by som sa výtvarnému umeniu mohol venovať. A tým, že som bol najstarší syn, som si to aj najviac odmakal. Vždy som voľačo musel pomáhať a neznášal som to.

Tak ako teraz neznášajú moje deti, keď mi majú pomáhať v mojom ateliéri. V každom prípade, otec mi popri upratovaní ateliéru dával robiť na skúšku aj nejaké výtvarné veci, a keď videl, že to nezničím, tak ma zamestnával ešte viac.

Neskôr som začal chápať, že je dôležité mať vedľa seba niekoho, kto vám pomôže. Aj dnes, keď otec dorába nejakú väčšiu vec, vie, že sa na mňa môže spoľahnúť.

Ovládam vlastne kompletne jeho technológiu, ktorú on sám tají. Nakoniec, aj sme spolu nejaké veci realizovali.

Aké je pri tvorbe vaše vnútorné presvedčenie? Robíte, čo chcete?

Nestratil by som sa vo výtvarných zručnostiach, keby som bol prinútený hocičo z nich robiť. Otec aj mal túžbu, aby sme v tvorbe pokračovali spolu, ale mňa to naozaj v roku 1989 ťahalo ísť robiť niečo iné, než robil on.

Navyše som mal už rodinu, dieťa. To, čo robím s Martinou Navrátilovou, je vlastne veľmi príjemná pridaná hodnota k tomu, čo som si dovolil a môžem si v živote dovoliť.

Veľmi veľa ľudí túži niečo v živote urobiť a nepodarí sa im to. A ja mám pocit, že som to šťastie mal.

Hovorili ste, že dôležitý je pocit nespokojnosti. Mali ste ho aj vtedy, keď ste Martinu presvedčili, aby do vášho projektu vstúpila?

picture_05.jpgÁno, lebo som nevedel, ako bude prijatý. A mám ho dodnes. Niekedy zažívam, že byť úspešný je príjemné, hoci slávny sa necítim.

Často, keď som z toho všetkého unavený, si hovorím, načo som do toho išiel. Človek musí byť veľmi silný, aby to všetko zvládol. Málokto ostane nepoznačený.

Niekto si odreže zo zúfalstva ucho, niekto nevie, čo od dobroty a skončí mumifikovaný vedľa svojho šimpanza. A niekto, ako Picasso, sa dožije deväťdesiatky vo svojom ateliéri, tvoriac až do konca života. To by sa mi celkom páčilo.

 

Juraj Králik (1963)
Narodil sa v Bratislave. V rokoch 1978 - 82 tu vyštudoval Školu umeleckého priemyslu, v roku 1988 dokončil štúdium fotografie na pražskej Akadémii múzických umení.

Istý čas bol fotografom na voľnej nohe, neskôr pôsobil na Slovensku v štruktúrach okolo výtvarného umenia. V roku 1990 spoluzakladal agentúru Oko, v roku 1993 grafické štúdio Rabbit&Solution.

Počas svojej výtvarnej činnosti usporiadal 14 samostatných výstav svojej tvorby a zúčastnil sa na vyše stovke spoločných výstav.

Od roku 2000 spolupracuje so svetoznámou tenistkou Martinou Navrátilovou na svojom výtvarnom projekte Art Grand Slam. Je synom sochára Dušana Králika, jeho sestra Barbora Šunová je architektka. Žije striedavo so svojimi deťmi v Bratislave a vo svete.

 

Súvisiace články:

Hlavné správy

KNIHA TÝŽDŇA

Spoplatnený obsahKrutý kontinent: Keď sa z obetí stali trýznitelia

Rôznymi spôsobmi, s rôznou intenzitou, ale prakticky celá bojujúca Európa túžila po druhej svetovej vojne revanšovať sa Nemecku, jeho kolaborantom a niekedy aj jeho obetiam.

KULTURA.SME.SK

Čo prekážalo komunistom na Pánovi prsteňov

Do Novembra 1989 mohla v Československu oficiálne vyjsť len jedna z Tolkienových kníh – Hobit.

TV.SME.SK

Riaditeľ divadla Romathan: Museli sme klamať, že na západe sa žije horšie

Pozrite si dokument o tom, čo zobral a čo priniesol November 89 Rómom.

TECH.SME.SK

Severná Kórea sa ďalej vyhráža USA: Spolupracujte, inak budú vážne následky

Severokórejská diktatúra tvrdí, že za útokom na Sony Pictures nie je.

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní