Poviedku Uršule Kovalyk "Marhuľka" si môžete v interpretácii Dagmar Sanitrovej vypočuť na vysielacom okruhu Rádio Slovensko v sobotu 25.7.2009 o 12.30. Rozhovor s autorkou si môžete vypočuť na tom istom okruhu o 9.00
Žltáčik roztopašne poletoval nad červenou stuhou stratenou v jej sivých vlasoch. Pani Priska vzala z mojich rúk vedierko a kávovú usadeninu vyliala k stromu. Chvíľu som sledovala ako sa zbytky ranných turkov vstrebávajú do zeme. Motýľ elegantne pristál na zemi a ochutnal mokrú hlinu s príchuťou kávy.
„Len aby z toho nedostala infarkt" povedala som, ale pani len mávla rukou a hadicou poliala poskrúcanú marhuľu, ktorá rástla hádam storočie na dvore. Pani Priska mala sedemdesiatštyri a nádherné strieborné vlasy. Bývala sama v prízemnom byte s malou záhradou, ktorú objímal obrovský tehlový múr.
Mala sedemdesiatštyri a aj napriek tomu celé dni okopávala strapaté holandské tulipány, fialové kosatce a ružové hortenzie pripomínajúce cukrové gule. „Káva a Elvis ma vždy pozbierajú," povedala a pomaly odkráčala do otvorených dverí tmavého bytu, pridať zvuk na gramofóne.
Pesnička „I got a woman" urobila prievan a rozhojdala konáre stromu. Pani Priska bola fanúšička Elvisa Presleyho. Presnejšie, bola zostarnutou fanúšičkou Elvisa Presleyho. Keby nemala vráskavú tvár a biele vlasy, uverila by som, že predo mnou stojí bláznivé dievča v bodkovaných šatách od Diora z päťdesiatych rokov.
Kráľa rokenrolu počúvala každý deň a za dlhých letných popoludní spievala kvetom chrapľavým hlasom. Jej byt bol preplnený najuletenejšími sprostosťami s Elvisovou podobizňou. Cukorničky, poháre, dečky, sošky, taniere, dokonca vlastnila zubnú kefku s jeho portrétom. Nikdy ju nepoužila. Kefku vystavila vo vitríne v sklenenom pohári a ja som mala pocit, že si Elvis len pred chvíľou doumýval zuby.
„On je moja spriaznená duša", hovorila a významne pri tom pohladila gobelín na ktorom bol v životnej veľkosti s mikrofónom v ruke. „Keby nebolo veľkej mláky možno by sme sa stretli, lenže komu sa chcelo plávať cez Atlantik", dodala a ukázala rukou niečo v tom zmysle, že nie je padnutá na hlavu.
Pani Priska bola pamätníčka nášho domu, starší bol hádam len ovocný strom, o ktorý sa tak dojímavo starala. Bola osamelá. Čas jej vzal súrodencov a priateľky už dávno voňali fialky zo spodu. Poznala históriu každého pavlačového bytu, kto v ňom kedy býval a prečo odišiel, pamätala si staré pletky a dávno zabudnuté ľúbostné trojuholníky.
„Ostala som tu len ja a ona", vravela a bradou, akú kreslia ježibabám v rozprávkových knihách, ukázala na starý strom. Marhuľa nezarodila niekoľko rokov. Lenže pani Priska sa o ňu dojímavo starala, obstrihávala ju, okopávala a hnojila. Pravidelne objavila nový recept, po ktorom sa určite pozviecha a ona znova ochutná jej neopísateľne dobré plody.
„Nemôžeš to pochopiť, ak si ich nejedla. Je to vzácna sorta. Doniesol ju turecký šejk ako dar pre slečnu Eržiku, rovno z Istanbulu! Slečna Eržika bývala na treťom a raz na liečení sa do nej ten Turek zaľúbil, no a vidíš oni sú dávno fuč, ale marhuľa.....žije"!
Pani Priska sa teda venovala stromu aj počas toho podivného leta, keď horúčavy rýchlo striedal dážď a všetko rástlo trikrát rýchlejšie, než stihla kosiť. Záhrada pripomínala exotickú džungľu, tráva narástla až po ramená a ružové hortenzie teraz vyzerali ako pouličné lampy, svietiace uprostred dňa. Pani Priske som aj v to júlové ráno niesla pravidelnú dávku zvyškov kávy.
Týždňová usadenina kysla na dne umelohmotného vedierka a ja som len tak naboso zbehla z druhého poschodia. „Kávu už netreba", zahlásila pani a ja som v jej hlase cítila šialenú radosť. Hlasivky sa jej chveli, z očí jej padali iskry, až som si skoro popálila bosé nohy. Hrdo stála v záhrade a rukou ukazovala na marhuľu, akoby ju predstavovala, alebo ju uvádzala do Siene slávy.
„Bude sa zavárať!" zvolala slávnostne a do rúk mi vložila žltočervený plod. „Ochutnaj," drgla do mňa, keď som nechápavo čumela raz do ruky, raz na strom. Bol obsypaný plodmi, až sa prehýnal a na zemi okolo sa povaľovali opadané marhule, do ktorých sa už určite pustili červy. „To nie je možné," vzdychla som a zahryzla do mäkkého marhulieho tela. Sladká šťava mi okamžite zotročila jazyk a donútila pregĺgať.
„Ako chutí? Povedz!" jačala v eufórii pani Priska. „Ako, ako....ananás posypaný vanilkou?" neveriacky som sa snažila rozšifrovať jemný náznak zvláštnej chute. „Bingó!" zvolala a rezkým krokom odkráčala do bytu pustiť svoju obľúbenú platňu. Elvisov hlboký hlas skočil na múr záhrady, gitara zavyla a odplašila túlavú, pásikavú mačku. „Blue suede shoes" mi vždy rozpumpujú v žilách krv, na - skoč mi kúpiť desať kíl cukru," povedala Priska a do rúk mi vtlačila peniaze. Kým som odišla, začala staručká pani tancovať niečo, čo sa veľmi vzdialene podobalo na rokenrol.
Vôňa marhuľového džemu už mesiac otvárala prstom okná na našom dome. Ťahala za nos maškrtných susedov. Pri pozeraní telky im tiekli sliny na koberec. Marhuľový lekvár, marhuľový kompót a marhuľové maslo, sušené marhule, marhuľový krém... Dovliekla som z obchodu už tony cukru a marhuľa nie a nie prestať rodiť. Každý deň mala konáre obsypané čerstvými plodmi a pani Priska skladovala zaváraniny už aj na záchode.
„Nechcete marhule?!" otravovala susedky, ktoré odmietavo krútili hlavou. Plody padali na zem, hnili a kysli a pani Priska neúnavne pracovala. „To nie je normálne," povedala som raz večer, po absolvovaní pravidelnej donášky cukru. Priska ponorila ruky do detskej vaničky plnej rozpučených marhúľ a diabolsky sa usmiala: „Objavila som vynikajúci recept na marhuľový šampón, vraj po ňom nenormálne rastú vlasy!"
Mrkla som na Priskine sivé, do mohutného uzla stočené vlasy. „Mali by ste prestať, lebo sa z toho zavárania dočista zbláznite!" Tvrdohlavo zavrtela hlavou. „Pozri na strom, moja!" Marhuľa bola dokonale obsypaná plodmi. Na každom centimetri štvorcovom rástli žltočervené zamatové guľky, ktoré vytlačili listy. Strom teraz pripomínal marhuľovú tortu, roztápajúcu sa na slnku. Okolo nej hnili ďalšie kilá sladkého ovocia.
Prejedené osy lietali okolo hostiny a ich nervózne bzučanie prenikalo až k ušiam obyvateľov domu. Pani Priska prestala spávať. O niečo hlasnejšie než býva zvykom púšťala svojho Elvisa a otrocky zbierala ovocie, aby ho mohla zavariť. Ráno na konároch stromu našla nové. Všade prítomná sladkastá vôňa mi dráždila žalúdok. Často som vracala na záchode.
Všimla som si, že ruky, ktorými som sa dotkla marhúľ sa zmenili. Pokožka sa napla a vyhladila, vyzerali ako hebké dlane bábätka bez čiar, záderov a škvŕn. Aj pani Priska bola zrazu iná. Vrásky na jej tvári zmizli, šediny prekryli nové čierne vlasy a ona omladla o niekoľko rokov. Rezko pobehovala po záhrade v rytme hudby a v tých nemožných bodkovaných šatách vyzerala ako stredoškoláčka.
„Už vám nekúpim ani gram cukru, pani Priska!" zahlásila som v jeden deň. „S tým stromom treba niečo urobiť, pozrite ako vyzeráte, je to veľmi nebezpečné!" Priska sa nepríčetne zachichotala. „Odo dnes ma volaj Priscila," odvrkla a ochutnala ďalšiu várku marhuľového džemu, ktorá bublala na sporáku. „Cítim sa o sto rokov mladšia, konečne ma prestali bolieť nohy," zasmiala sa a rukou zababranou od džemu pridala zvuk na starých reprákoch.
Uprostred neporiadku v kuchyni odpálila najdivokejší rokenrol, aký som kedy videla. „Jailhouse rock" nadvihol fľaše so zaváraninami, sklo zarinčalo a Priska počas tanca zbavovala ovocie kôstok. „Neuveriteľné, na to treba upozorniť vedcov!", snažila som sa prekričať hudbu, lenže tanečnica ma nebrala na vedomie a v extáze žonglovala marhuľami. Pani Priska už nebola ako pani Priskou. Prestala byť osamelá.
Odrazu mávala plnú schránku. Dostávala rozhorčené listy, v ktorých ju susedia žiadali o dodržiavanie nočného pokoja a rešpektovanie súkromia. Organizovala čudné večierky pre seniorov, na ktorých podávala marhule v alkohole. Stretávala som u nej čudných starcov. Na tvári bokombrady a dozadu vyčesané vlasy, vyzerali ako herci z amerických filmov. Jeden hral o polnoci na saxíku blues.
„To sú moji noví priatelia," šepkala Priska sprisahanecky, „zbožňujú marhuľové gule." Raz som sa náhodou vyklonila z okna a zahliadla, ako sa „noví priatelia" bláznia v nafukovacom detskom bazéne. Váľali sa v marhuľovej kaši, totálne nahí.
„Pani Priscila, aspoň tú hudbu nepúšťajte na plné gule, lebo vás zbavia svojprávnosti," upozornila som ju unavene. Ona len zaklonila hlavu a rozšafne zvolala: „No zabijem sa, keď mám chuť flámovať?" 
Bála som sa o ňu. Zmeny v správaní, neprirodzené omladnutie a nepríčetný smiech ma uistili, že pani Priska prepadla neznámej psychóze. „Prestaňte zavárať, prosím vás!" prosíkala som. Zapchávala mi ústa marhuľami. V noci som mala zvláštny sen. Stála som v Priscilinej záhradke a cítila, ako sa moje telo zväčšuje, puchne a zaobľuje sa, až zo mňa bola obrovská guľa. Nohy a ruky sa stratili a ja som sa gúľala k strapatým tulipánom.
Koža mi odrazu pukla a z miesta, ktoré bolo kedysi pupkom, vytiekla čudná, žltá tekutina. Zobudila som sa na neuveriteľný pocit hnusu. Pot na plachte a nepríjemné tušenie ma donútili vstať a zísť k pani Priske. Jej byt bol otvorený a prázdny. V izbe prepchanej predmetmi s Elvisovou podobizňou hrala hudba. Clivé tóny španielky blúdili v nekonečných radoch kompótových fliaš. „Love me tender, love me sweet", spieval zamatový hlas a ja som mala pocit, že Presley stojí vedľa v kuchyni a hrá špeciálne pre ňu.
Vošla som do záhrady. Pásikavé lampióny svietili a mesiac v splne pripomínal oranžovú tabletku šumivého celaskonu. Priscila stála v žltom svetle úplne nahá. Dlhokánske čierne vlasy stekali po jej nahom chrbte. Pripomenuli mi tečúcu rieku. Mala som pocit, že jej pokožka na tele vibruje, akoby pod ňou liezli mravce. „Priscila!" zvolala som, lenže pani Priska nereagovala.
Odrazu začala tancovať. Jemne sa kolísala do tónov gitary, rukami kreslila do vzduchu neviditeľné znaky a žiadostivo vrtela bokmi. Otočila sa, a ja som civela na pevné, omladnuté prsia, ktoré sa kývali v rytme hudby. Oči mala pevne zavreté a na tvári výraz, aký mávajú ľudia pred skokom z ôsmeho poschodia. Cítila som, ako mi na rukách naskočila husia koža. V hrdle mi navrela tvrdá hrča.
Nahá žena tancovala a pomaly kráčala k marhuľovému stromu. Odrazu sa začala zmenšovať. Scvrkávala sa a kým som stihla vykročiť k nej, definitívne zmizla. Presne na mieste, kde vylievala zvyšky kávy, ju marhuľa absorbovala. Strom nemal na konároch žiaden plod, iba čiernu, šúpajúcu sa kôru. Akoby ho spálil oheň. Všimla som si, že po ňom čosi lezie. Prišla som bližšie.
Na obhorených konároch sedelo a hompáľalo nohami tisíc malých dievčatiek. Oblečených v bodkovaných šaty od Diora z päťdesiatych rokov. Dívala som sa na zmenšeniny pani Prisky, ktoré sa niečomu strašne chichotali. Jedna mini Priska si ma všimla a ukázala na mňa prstom. Dievčatká stíchli. Tisíc párov očí zabodlo zreničky do mojej tváre. Zalial ma strachom páchnuci pot.
„Pani Priska, čo sa vám stalo?" jachtala som. Tváre im roztiahol zlovestný úsmev. „Nie som Priska," zapišťali naraz, „ja som Marhuľka!". Znelo to ako ozvena, ktorá sa donekonečna opakovala. Piskľavé hlasy naberali na intezite, miešali sa s Elvisovou piesňou, až z toho vznikla neznesiteľná kakofónia. Pocítila som bolesť. Krv z mojich uší zafarbila pyžamo do červena. Marhuľky mi mávali a ja som v panike utiekla.
Autor: Uršuľa Kovalyk
