Michal Kaščák v roku 1997 ešte koncertoval so skupinou Bez ladu a skladu. „Na festivaloch sa dalo hrať iba v Česku. Tak som sa sťažoval kamarátovi v Uherskom Hradišti a on mi povedal: Proč něco neuděláš sám? To si presne pamätám ako hlavný impulz,“ spomína Kaščák. Festival Pohoda mohol prísť na svet.
Na Slovensku nebol do Pohody žiaden letný festival, s jednou výnimkou. Slovenské alternatívne leto bol veľmi špecifický typ podujatia. Prudko anarchistický festival, jednoducho definovateľný slovom chaos, mal neopakovateľnú atmosféru.
Prvý ročník sa konal v roku 1995 na hrade Bzovík, vystupovalo na ňom štyridsať kapiel. „Hrali sme tam aj my,“ hovorí Michal Kaščák. „Bolo to perfektné, strašne som veril chalanom, čo Alternatívne leto organizovali,“ povedal o rok neskôr muzikant. „Považujem ho za prvý slovenský festival. Trval tri dni, mal atmosféru českých akcií a bola v ňom úprimnosť. Bol to naozaj legendárny festival a inšpirácia pre Pohodu,“ upresňuje.
Prvé ročníky
Michal sa nakontaktoval na „undergroundového aktivistu“ Mária Michnu. „V Trenčíne bola tradícia koncertov Rock na hrade, kde hrali kapely ako Chór vážskych muzikantov alebo Šmox, z ktorej vznikla Bez ladu a skladu. Organizovanie sa dedilo. Tí, čo už sa cítili starí, to hodili na mladších a takto som sa k tomu dostal. Išiel som robiť svoj druhý alebo tretí ročník koncertu, keď prišiel za mnou Mišo, aby sme to urobili inak a prišiel s nápadom urobiť festival Kráľovská pohoda. Bolo to v roku, keď Trenčín oslavoval výročie udelenia výsad kráľovských práv. Tak sme sa do toho pustili, všetko sme robili intuitívne, učili sa na vlastných chybách. Potom som pomáhal aj pri ďalších ročníkoch, až kým sa festival nepresťahoval na letisko,“ spomína Michna.
FOTO - ČTK
Prvá Pohoda, vtedy ešte kráľovská, bol malý jednodňový festival, kde bolo osem kapiel na jednom pódiu. Konal sa v Kaščákovom rodnom meste, Trenčíne. Na mestský štadión prišli dve tisícky ľudí z Čiech, Slovenska a jedna ruská skupina. „Keď hrala posledná kapela, MCH Band, už tam bolo málo ľudí,“ hovorí súčasný hovorca festivalu Mário Gešvantner, ktorý sa zúčastnil na všetkých ročníkoch Pohody okrem druhého, „ale atmosféra bola čarovná.“
„V prvých rokoch sme prerábali, ale aj tak sme všetko povyplácali, hoci nastali aj situácie, že napríklad kolega Mário Michna musel predať snoubord,“ spomína Kaščák na staré časy.
Najprv deň, potom dva
Nápad sa páčil a Kaščák ho zopakoval aj ďalší rok – už v areáli Pod Sokolicami. Opäť jeden deň, ale už dve pódiá – hlavé a tanečné, a viac účinkujúcich.
Prvý veľký zlom prišiel v roku 1999 a hneď v troch veciach: Pohoda sa natiahla na dva dni, prišlo na ňu osemtisíc ľudí a program sa rozšíril o sprievodné akcie. Na hlavnom pódiu hrali väčšinou undergroundové skupiny a hlavnými hviezdami boli českí Plastic People Of The Universe, opäť nechýbalo i tanečné pódium.
„Nechceli sme iba koncerty na jednom-dvoch pódiách, ale dať priestor aj divadlu, kinu či literatúre,“ hovorí Kaščák o špecifikách Pohody. „Ale rozdiel je aj v hudbe, rozhodli sme sa postaviť vedľa seba žánrovo úplne odlišné veci ako rock a techno, od čoho nás dlho mnohí odhovárali.
Vtedy ma prekvapilo, že ani v Čechách neexistovali také otvorené festivaly – buď boli orientované na tanečnú hudbu, alebo rock. Mňa však to spojenie bavilo a stále veľmi baví. Časom k tomu pribudla world music a klasika.“
Ako v šesťdesiatych rokoch
Na treťom ročníku Pohody bol po prvýkrát aj Ctibor Bachratý, ktorý sa stal oficiálnym fotografom festivalu. „Michal mi rozprával o tom, čo robí. Zaujalo ma to a spýtal som sa, či mu to niekto fotí, lebo ak nie sú koncerty zdokumentované, ako keby neboli. Prišiel som tam a predčilo to všetky moje očakávania, a to som ich mal vysoké. Videl som, čo sme my nemohli v 60. rokoch zažiť, slovenský Woodstock. Vtedy bolo jedno hlavné pódium, okolo rozložené stany, malo to rodinný charakter. Ráno som videl budiacich sa mladých ľudí, ktorí tancovali, bozkávali sa, bolo im dobre. Vtedy sa opäť potvrdilo, že keď sa stretnú dobrí ľudia, vzniká obrovská energia. Pohoda na mňa zapôsobila tak, ako má festival pôsobiť – že keď sa skončila, už som sa tešil na ďalší ročník,“ hovorí Bachratý, ktorý chodil na Pohodu neskôr aj s dcérou.
Každý ročník vraj stretával zaujímavejších ľudí. Zvláštne je, že kým napríklad na Bratislavských jazzových dňoch sa každoročne zídu známi a kamaráti, na Pohode človek spoznáva nové tváre. Je to kultúrny fenomén, nejde iba o hudbu, ale o celkový pocit. „Ako fotograf môžem povedať, že vizuálne zaujímavejšie veci sa odohrávajú nie na pódiu, ale pod pódiom. Nie je nič krajšie, ako keď je mladý človek šťastný a vyžaruje to z neho.“
„Vtedy to bolo na Slovensku niečo úplne nové,“ hovorí Mário Gešvantner. „Ľudia boli nadšení už zo samotného faktu, že môžu na festivale prespať a že sa hrá dva dni. A spalo sa všade. Vo vojenskom stane dával výtvarník Milan Prekop svojim kamarátom kresliť obrázky a robil z nich výstavu, spali sme medzi tými obrazmi na zemi.“
Prekop bol neskôr organizátorom festivalu Hodokvas, ktorý sa dá s pokojným svedomím nazvať dieťaťom Pohody práve pre svoje pôvodné viacžánrové a multimediálne zameranie.
FOTO - POHODA
Slovenský blatový Woodstock
Sme v prvom roku nového milénia. Pohoda sa stala naozaj silným festivalom, návštevnosť sa vyšplhala až k dvadsiatim tisícom na deň a pódiá boli štyri – hlavné, rockové a dve tanečné. Kaščák otvorene priznáva, že veľa inšpirácie našiel aj na festivale v anglickom Glastonbury. „Informačné ceduľky na krku alebo separácia odpadu sú priamo odtiaľ. Vždy sa mi páčilo aj to, že tam chodí aj veľa starších ľudí – vďaka tomu, že sa Británia rozvíjala slobodne. Veľa vecí sme odkukali aj na Szigete alebo z českých festivalov, kde sa mi napríklad vždy páčili kníhkupectvá.“
Dramaturgia nikdy nešla po veľkých menách a komerčných ťahákoch, ale napriek tomu v roku 2000 Trenčín privítal aktuálnu jednotku svetových hitparád – Bomfunk MCs.
Kaščák podľa vlastných slov s týmto návrhom súhlasil, lebo mu tvrdili, že to naživo bude dobré, ale nakoniec to znelo ako z cédečka. „Na druhý deň však hrali Vinx a Iva Bittová, čo program nakoniec vyvážilo,“ povedal.
Do Pohody vstúpil biznis, hlavným partnerom sa stal pivovar Topvar a v tomto smere bol upravený aj názov festivalu. Sprievodné akcie nadobudli novú úroveň. Okrem kultúrnych podujatí a výstav si návštevníci mohli vyskúšať adrenalínové športy, súťaže, exhibície, rôzne atrakcie.
Podobný koncept mala aj Pohoda 2001, pódií bolo už dokopy šesť – hlavné, tri tanečné, rockové a rockovohiphopové. Návštevnosť však klesla o dve tisícky. Možno pre počasie, tento ročník sa zapísal do dejín ako „zablatená Pohoda“. Prudký dážď však spôsobil medzi účastníkmi skôr všeobecnú veselosť a mnohí sa blatom aj natierali - to je ďalšia podobnosť s legendárnym festivalom Woodstock.
Pre bahennú apokalypsu však odpadla plánovaná čítačka spisovateľov. „Malo sa to konať v priestore, ktorý nakoniec ani neotvorili, lebo sa báli, že ho mokrí a špinaví ľudia zdevastujú,“ spomína spisovateľ Eman Erdélyi. „Na Pohodu som sa vrátil ďalší rok, čítali sme v stane.“ To už čítačky a besedy zastrešovalo kníhkupectvo Artforum. Literatúra bola odvtedy na Pohode už vždy.
V plnej sile
V roku 2002 bol festival už v plnej sile. Návštevnosť sa stabilizovala na dvadsaťtisíc denne a potvrdzovalo sa to, čo doteraz – že na Pohodu sa nechodí za veľkými menami, ale pre festival ako taký. A to napriek tomu, že hneď ďalší rok, 2003, vystúpili švédski Cardigans. V tomto roku prišlo k veľkej zmene, pódiá sa premenovali podľa sponzorských značiek.
Podľa Kaščáka to s nadvládou komercie nie je až také, ako by sa mohlo zdať. „Povedali sme im, nechajte nás robiť to, čo doteraz, a vy urobte to isté,“ hovorí na margo poznámky, či chcú sponzori nejakým spôsobom festival ovplyvniť. „Samozrejme, občas máme naťahovačky typu ,ani my vám nehovoríme do vašich vecí, sme partneri, nie organizátori vášho firemného dňa´. U nás chcú byť partneri stále zviditeľnení čo najviac. Do loga festivalu napríklad nezasahovali vôbec. Je to trochu hra.“
V týchto rokoch sa začínalo ukazovať, že centrum Pod Sokolicami je pre toľkých návštevníkov nevyhovujúci priestor, pri presunoch od jedného pódia k druhému vznikali tlačenice v „úzkom hrdle“. Pohoda expandovala a potrebovala priestor.
Na letisku
V roku 2004 sa Pohoda prvýkrát uskutočnila na trenčianskom letisku, vlastníkom je armáda. Nové miesto bolo pre niektorých skalných návštevníkov prekvapujúce a museli si zvykať, ale na druhej strane, človek sa naozaj nemusel nikde tlačiť.
Negatívnou črtou je nedostatok tieňa pri prudkom slnku, čo čiastočne kompenzujú maskovacie plachty natiahnuté na koloch.
FOTO - CTIBOR BACHRATÝ
Armáda s jej vojenským systémom tradične „nechutí“ slobodomyseľným návštevníkom akéhokoľvek festivalu, ale Pohoda vyvrátila aj tento žabomyší vzťah. Minister obrany Juraj Liška práve na Pohode v roku 2005 oznámil, že Ozbrojené sily SR už nebudú povolávať brancov na povinnú vojenskú službu a do armády už budú vstupovať iba ľudia, ktorí o vojenskú službu majú záujem. Na festivale je tradične náborové centrum pre budúcich profesionálnych vojakov a súčasťou programu sa stala aj Hudba ozbrojených síl SR.
Práve v roku 2005 vystúpili na Pohode skutočné hviezdy – britskí The Prodigy a americkí Garbage. Napriek tomu Kaščák tvrdošijne opakoval, že na Pohode nejde a nepôjde o veľké mená. „Veľké skupiny nie sú pre festival príliš dobré. Špeciálne na Slovensku. V zahraničí, kde na festivaly chodí stabilný počet ľudí, je to jedno. Lístky sa predajú rovnako rýchlo, či tam sú Depeche Mode, alebo nie. Veľká skupina robí festivalu navonok imidž, ale nemení zásadne jeho charakter. U nás by silné meno z festivalu spravilo svoj vlastný koncert plus zvyšný program, čo sa mi nepáči.“
Návštevnosť opäť poskočila, na 25-tisíc denne. Počet kapiel sa dostal nad stovku a k sprievodným akciám pribudol kinematograf, teda pojazdné kino.
Výročie
Kaščák síce hovoril, že k jubilejnému desiatemu ročníku nerobí žiadne mimoriadne vystúpenia, ale napriek tomu dve z nich boli sviatočné – koncert Mariána Vargu a orchestrálne predvedenie Kaščákovho obľúbeného Svetozára Stračinu. Varga zahral na novom rituáli festivalu – vítaní slnka ráno o piatej. „Neveril som, že Marián dokáže vstať tak skoro,“ spomína fotograf Ctibor Bachratý. „Ale naozaj vstal a zahral famózne. Je úžasné, ako s tónmi hudby vychádza spoza siluety Trenčianskeho hradu slnko.“ Súčasťou Pohody sa stala aj vážna hudba, takže žánrové zastúpenie už bolo viac-menej kompletné, okrem džezu.
Na Pohode sa už točili veľké peniaze. „Pohybujeme sa už v desiatkach miliónov korún, ale presné číslo vám nepoviem. Festival funguje ako taký prietokový ohrievač peňazí,“ zažartoval Kaščák. „Príjem z lístkov a od partnerov ide od nás okamžite ďalej umelcom, dodávateľom techniky a zabezpečovateľom jednotlivých stavieb.“
Alkohol, drogy
Na hocijakom slovenskom rockovom festivale vidíte množstvo opitých hlučných ľudí. Na hocijakom okrem Pohody. Určite to nie je ani zraz abstinentov, ale problému s agresívnym opilstvom sa jej darí vyhýbať. Veľmi jednoduchým nariadením – zákazom podávať tvrdý alkohol. Ak to niekto preženie s pivom, v teple skôr zaspí, ako by robil zle. Čo sa týka drog, Kaščák zdôrazňuje, že Pohoda nie je benevolentná.
FOTO - MIRO HUDÁK
„Nechceme, aby si mladí ľudia zničili životy. Na festivale funguje napríklad Centrum pre liečbu drogových závislostí, je tam Odyseus, spoločnosť, ktorá rieši problémy drogovo závislých ľudí, ďalej Liga za duševné zdravie, ktorá robí diskusie a prednášky. Na festivale je tiež ďalšie množstvo neziskových organizácií. Keď na festival príde niekto, kto už problémy s drogami má, môže tu nájsť pomoc, pričom si môže byť istý, že nebude škandalizovaný. Určite si nezakrývame oči a netvárime sa, že ten problém neexistuje. Problémom festivalov nie sú konzumenti, ale díleri a je len na festivale, či tieto veci rieši.“
Najväčší
Návštevnosť nasledujúcich dvoch ročníkov Pohody opäť poskočila, minulý rok dosiahla číslo 30-tisíc. V koncepcii sa nič závažné neudialo, čo bolo určite pre návštevníkov pozitívne, pretože presne takto svoj festival chcú.
„Nevynechal som ani jeden ročník Pohody,“ hovorí spevák, hudobník a tradičný moderátor jedného z pódií Braňo Jobus. Môj syn má tiež trinásť rokov a ako rastie on, rástol aj festival. Myslím, že je to jedno z najväčších diel, ktoré na Slovensku v rámci kultúry vznikli. Pohoda zdvihla zo zeme alternatívne skupiny a dala ich na miesto, kde si zaslúžia byť, a hlavne im dala pocit zadosťučinenia.“
Trinásty
„Až do toho nešťastia bola posledná Pohoda veľmi vydarená,“ hovorí fotograf Ctibor Bachratý. Toľko fotiek šťastných a veselých ľudí som neurobil hádam na žiadnom ročníku. Ale, samozrejme, neuverejním ich, bolo by to neslušné. Fascinujúci bol napríklad koncert stodvadsaťčlenného speváckeho zboru a vypúšťanie teplovzdušných balónov–lampiónov, bol to až duchovný zážitok. Mišovi sa znova podarilo dostať ma. Každý rok sa mu podarí niečím ma dostať.“
„Vždy keď sa skončí Pohoda a ja ráno odchádzam, ako keby som sa lúčil s niečím krásnym,“ vyznáva sa Braňo Jobus. „Jedine pri tomto trinástom ročníku som to nezažil. Bol to strašný zážitok a nevedel som sa s ním vyrovnať. Tak som sa vrátil o dva dni na motorke a prešiel som si celý areál, aby som sa rozlúčil dôstojne. A to pekné som si zasa našiel.“
História festivalu
1997 – prvý ročník festivalu, ktorému predchádzal ešte nultý, neoficiálny, oba zatiaľ len ako koncerty spriatelených kapiel Bez ladu a skladu a Michala Kaščáka. Spolu osem skupín, oficiálne 150 platiacich divákov, tribúna na trenčianskom futbalovom štadióne však bola úplne zaplnená, odhadom okolo dvetisíc návštevníkov.
1998 – v areáli Pod Sokolicami je už okrem hlavnej scény aj tanečná, pomaly pribúda účinkujúcich aj divákov – asi tritisíc.
1999 – festival sa rozrástol na dvojdňový. Prvé sprievodné akcie – projekcie, lety balónom, tetovania atď. Osemtisíc návštevníkov.
2000 – areál sa rozširuje, k dispozícii je už aj Výstavisko TMM Trenčín, vyrastá ďalšia tanečná scéna a rockový stage, rapídne narastá počet účinkujúcich a počet návštevníkov dosahuje prekvapujúce číslo – dvadsaťtisíc. Pohoda sa stáva najväčším festivalom na Slovensku. Lákadlom sú Bomfunk MCS, ale väčšiu slávu žnú slovenské a české stálice.
2001 – legendárny „slovenský Woodstock“, počasie prvýkrát ukázalo svoju silu, areál festivalu sa zmenil na bahenné brodisko, v ktorom sa zabávalo osemnásťtisíc návštevníkov. Raj pre fotografov. Hlavnými hudobnými hviezdami boli Fun Lovin´ Criminals.
2002 – sedem scén, stodvadsať formácií, dvadsaťtisíc ľudí, kino, adrenalínové športy, literárne čítačky – multižánrovosť v pravom slova zmysle. Vynikajúce vystúpenia Stereo MC´s a Shane MacGowan´s Popes. Opäť dvadsaťtisíc tlačiacich sa ľudí a prvé pochybnosti o tom, či by sa festival nemal presťahovať na väčšiu plochu.
2003 – posledný ročník v starom areáli. Žiadne veľké prekvapenia, festival si drží svoj vysoký štandard, návštevnosť aj kvalitu programu. Headlinermi sú The Cardigans.
2004 – nová éra Pohody sa začína písať na trenčianskom letisku. Veľkorysý priestor dáva festivalu novú, ešte profesionálnejšiu tvár. Zase o niečo viac kapiel, debát, filmov, divadiel, toaliet, atrakcií, stanov, stánkov a pozornosti médií. Skvelí Moloko, Leningrad Cowboys a Pražský výběr.
2005 – The Prodigy, Garbage, Asian Dud Foundation a Marián Varga. Návštevnosť prekonáva doterajšie maximum – na festival prichádza dvadsaťpäťtisíc ľudí.
2006 – Pohoda slávi jubileum – desať rokov! Dvadsaťdvatisíc oslávencov vzdáva pod horúcim slnkom hold dobrej hudbe a radosti zo slobody a zo života. Hlavnými gratulantmi sú Hana Hegerová, Natasha Atlas, Pixies, The Frames a Värttinä. Idyla sa však končí nešťastím. Dvadsaťjedenročný spolupracovník českej firmy z Prahy neprežil smrteľný úraz pri rozoberaní jednotlivých pódií.
2007 – pre skalných fanúšikov už rutina, pre niekoho absolútne prekvapivý životný zážitok. Čoraz viac rodín s deťmi, čoraz viac seniorov, vážnej hudby, ľudovej muziky, tanca, psychológie, ekológie a nečakaných programových ponúk. Vystupujú napríklad aj Air, The Hives či Wu Tang Clan. Pohodový klan sa rozrástol na dvadsaťsedemtisíc členov.
2008 – návštevnosť prekonala všetky očakávania, magická hranica tridsaťtisíc návštevníkov bola prekonaná. Okrem hlavných hviezd, ako boli Fat Boy Slim, Gossip alebo Joan Baezová, pútal pozornosť aj český exprezident Václav Havel. Objektom vášnivých diskusií bol kontroverzný comeback Richarda Müllera, ktorého koncert sa nestretol s veľmi dobrým ohlasom.
2009 – osudná trinástka prináša tragédiu, ktorá zatieni nielen fantastické vystúpenie legendárnej Patti Smith, ale aj celý festival. Búrka a silný vietor zhodili stan, ktorý na mieste zabil jedného človeka a ďalších dvoch ťažko zranil. Do nemocníc je prevezených takmer päťdesiat ľudí.
