„Chcem ťa chytiť na básničku nejakú, zlaté rybky ja mám, láska, na háku,“ nepokryte sa hlási Vlado Janček v knižke Kocúrov k svojmu receptu. Teda k návnade, ako pomenoval svoju básničku.
Tá, napriek tomu, že jej adresátom je s vysokou pravdepodobnosťou ženská časť populácie, funguje aj na „zvyšok sveta“.
Tak to bolo už aj pri jeho debute spred desiatich rokov, nazvanom Motýľov, keď vyzbrojil konverzačnú výbavu svojich čitateľov viacerými fajnovosťami: „Vravíš si, že žiť je nariť, že to ďalej nejde. Choď sa na diaľnicu zvaliť, ono ťa to prejde.“
Po zbierke Motýľov (či Zbierke motýľov?) je tu teda Vlado Janček s druhou knihou. Možno ju viacerí čakali skôr, no magister (megastar, ako skromne dešifruje svoj absolventský honor) dejín umenia a kultúry nie je verný len literatúre, ale hlavne divadlu či výtvarnému umeniu..
Brilantnosť narábania s jazykom je základom všetkých textov, pričom si vystačí už sama osebe („senzačne sa sen začne“ či beethovenská záhada „otázky ma desia tu, kto mu zjedol Desiatu?“), inde pridá aj čosi navyše („Víno, ženy, spev a tanec, tak si žije veľvychcanec“).
A keď si v útlej knižke opakovane čítam, že „Celou cestou do lesa, strašne išlo dobre sa, celou cestou z lesa, strašne išlo zle sa. Keď je jedným dobre, iní majú smolu, horár ide hore, dolár ide dolu“, dúfam, že Motýľov a Kocúrov si koledujú o ďalší prírastok. Samozrejme, Jančekov.
