Vyštudovala filmovú dramaturgiu, ale nepíše filmové scenáre. Píše poéziu, ale nesúťaží v nej. Organizuje literárnu súťaž, ktorá udeľuje cenu za prózu. Takže sa stále motá okolo literatúry, ale nie je v konflikte záujmov, lebo literárna cena Anasoft litera sa udeľuje za najlepšiu prozaickú knihu roka. KATARÍNA KUCBELOVÁ je teda poetka telom aj dušou a zároveň je manažérkou našej azda najprestížnejšej literárnej súťaže. Ako štatutárna zástupkyňa občianskeho združenia, ktoré túto cenu už štvrtý rok organizuje, sa podieľa na propagácii toho najlepšieho, čo u nás vyjde.
Prečo ste začali písať básne? Narodila sa v Banskej Bystrici, hneď po maturite na gymnáziu nastúpila na Vysokú školu múzických umení, kde v roku 2002 vyštudovala odbor filmová a televízna dramaturgia a scenáristika pod pedagogickým vedením Dušana Dušeka.Vyšli jej tri knihy: Duály (2003, vyd. Drewo a srd), Šport (2006, Ars poetica), Malé veľké mesto (2009, Ars poetica). Básne publikovala aj v rôznych zahraničných antológiách a zborníkoch.
Otázke rozumiem, odpovedať neviem. (Smiech.)
Prečo nepíšete prózu?
Básnická forma mi vyhovuje viac ako prozaická. Lyrický text sa úplne inak číta aj píše. Báseň nikdy neprečítate úplne. Je to text, ktorý je viac ako iné texty podnetom na vlastné vnímanie.
Próza má svoj začiatok a koniec, dej, príbeh a konflikt, chronológiu. Toto básni chýba. Zároveň ma baví stručnosť a hutnosť básnického vyjadrenia, baví ma snažiť sa o stručnosť vo vyjadrení.
Písaniu poézie asi predchádza čítanie poézie...
Čítanie všetkého.
Čo vás tak nadchlo? Pri kom ste si povedali: aj ja chcem písať poéziu?
Ťažko povedať, lebo je ťažko identifikovať začiatok. V rôznych obdobiach človeka zaujíma iná literatúra. V poslednej knižke Malé veľké mesto dokonca nevychádzam len z básnickej tvorby iných autorov, ale tiež z tvorby vizuálnych umelcov.
Odrážam sa z tvorby modernistického básnika T. S. Eliota a z tvorby českého básnika a neskôr aj výtvarníka Jiřího Kolářa. Veľmi otvorene v knižke pracujem s ich textami a zároveň s textami, ktoré sú neliterárne, sú to autentické výpovede, alebo sa nimi v štruktúre tejto básnickej skladby stávajú.
Prepisy akcií vizuálneho umenia, pop music, staré šlágre, reklamné slogany, modlitby a básne spolu komunikujú na jednej úrovni.
Čo vás inšpiruje? Ako vám napadajú básne?
Často si prestávam byť istá, či som báseň naozaj napísala ja.
Niekedy si len tak, niekde vonku, zapíšete báseň, keď vám zíde na um?
Nie, takto netvorím.
Takže si sadnete a cieľavedome píšete?
Ani to nie. Rozpíšem text a rozvíjam ho, keď prídu nové impulzy. Tie sú však vďaka rozpísanému textu vopred selektované. Pracujem s väčšími básnickými celkami, mám rada ten moment, keď sa text „zlomí" a situácia sa obráti: text začne formovať mňa.
Veľa sa hráte s textami? Prerábate ich?
Áno, dopĺňam, mením, kombinujem, hrám sa. Až nakoniec nadobudne finálnu podobu, ktorá je však finálna iba preto, lebo sa publikuje v nejakej knižke. V podstate by tento proces mohol trvať aj ďalej. To by som však paralelne asi začala vytvárať nové a nové celky, takže uzavretie jedného má tiež svoj zmysel.
Spomínate si na svoju prvú básničku?
Vôbec.
Radil vám niekto skúsenejší? Kedysi radili mladým autorom v Novom slove mladých Vojtech Mihálik a neskôr Vojtech Kondrót.
Nie, to bolo úplne mimo mňa. Nezúčastňovala som sa na žiadnych súťažiach, nikto ma neformoval, neviedol alebo mi nehovoril, ako mám písať alebo čo mám čítať.
Ani ste necítili potrebu supervízora?
To si už tiež nepamätám. (Smiech.) Možno to súvisí s tým, že to od začiatku neberiem veľmi vážne. Ani teraz sa necítim ako autorka, poetka, spisovateľka. Je to stále len také skúšanie niečoho.
Ale keď už to vyjde a zaujíma sa o to plno recenzentov, už to nie je len skúšanie.
Napriek tomu nie. Vyšli mi tri útle knižky, nič viac.
Píšete básne, ktoré sa nerýmujú... Ako teda človek vie, že to, čo napísal, je báseň?
Mne sa naopak páči dostávať sa za hranice básnického jazyka. Minulý rok sme pozvali na Anasoft litera fest českého spisovateľa Ludvika Vaculíka. Nerozprávali sme sa o mojom písaní, na svojom druhom vystúpení na žilinskom festivale si však kúpil v Artfóre moju knižku, a keď sa vrátil domov, napísal mi, že fajn, akurát to nie je poézia.
Spisovatelia by sa mali snažiť dostávať za hranicu jazyka, mali by stále hľadať nové spôsoby vyjadrenia a pociťovať nedostatok vyjadrovacích prostriedkov. Netreba sa zaoberať tým, či je to báseň. Preto ma veľmi inšpiruje Jiří Kolář, pre ktorého bolo poslaním ustavičné pokúšanie flexibility nielen poézie, ale aj literárneho textu ako takého.
Samozrejme s cieľom dať obsahu čo najautentickejšiu formu. Vaculík napísal svoj Český snář vo forme denníka práve na Kolářov popud a dodnes je to jedno z najvýraznejších a najautentickejších diel o totalitnom režime. Napriek tomu, že otázka, či je to vlastne román, ostala nezodpovedaná, lebo bola bezpredmetná.
Takže vy neriešite, či to, čo píšete, je poézia?
Vôbec.
Na vašu druhú zbierku Šport vyšlo mimoriadne vedľa recenzií. Preto, že ste zaujali alebo preto, že sú poetky u nás pomerne vzácne?
Na Slovensku bolo vždy málo poetiek.
Čím si to vysvetľujete?
Neviem si to vysvetliť, v každom období to má určite iné súvislosti.
Je vaša poézia pochopená? Lebo niekto o vás napísal, že tomu, čo píšete, chýba akýkoľvek vzruch, iný zas, že je to naopak veľmi vášnivé. S ktorou touto polohou sa stotožňujete?
Ani jedno, ani druhé nebolo v mojej poézii cieľom, verím, že tieto stanoviská neboli tiež jediným cieľom recenzentov.
Vyjadrujete sa podľa vás skôr emotívne alebo skôr racionálne? Vaše texty zrejme na ľudí veľmi rozdielne pôsobia.
To je dobre. Vždy dúfame, že dobrá poézia je taká koncentrovaná, že má v sebe veľa rovín. Je prirodzené, keď na niekoho pôsobia isté roviny a na niekoho zase iné.
Jeden recenzent napísal, že oceňuje úspornosť vášho výrazu, presnosť, s akou pomenúvate javovú skutočnosť. Na míle je vám vraj vzdialená sentimentalita, pasívna podriadenosť a pokora. S týmto sa stotožňujete?
Pôsobí to na mňa pozitívnym dojmom.
Vyhýbate sa sentimentalite?
Snažím sa vyjadriť čo najpresnejšie. Niekedy so sentimentalitou pracujem vedome, napríklad tak, že naschvál do knihy zaradím sentimentálnu pieseň. Snažím sa text skomponovať tak, aby zaviedol čitateľa na miesta, kde možno nikdy nebol. Kam by ho zaviedla sentimentalita?
Vyštudovali ste filmovú dramaturgiu. Robili ste niekedy niečo v tejto oblasti?
V podstate nie. Vysvitlo, že vôbec nie som tímový hráč, čo je pri filme nevyhnutné. A potom to boli aj praktické dôvody - nechcela som robiť kompromisy, čiže seriály a televíznu tvorbu. Zdalo sa mi, že život je veľmi krátky na to, aby sme si doň púšťali práve tento typ vnemov. Už len to, že sa pokúšate vžiť do rozmýšľania masového diváka, vás môže ovplyvniť.
Scenáristi seriálov berú túto prácu väčšinou ako zdroj obživy, nepovažujú ju za sebarealizáciu. A popritom povedzme robia ešte niečo iné.
Áno, ale to som práve nechcela. Živíte sa tým, ale je to zároveň kreatívna práca. Ak si nastavíte rozmýšľanie týmto smerom, dá sa vrátiť späť, len niekomu to ide ľahšie, niekomu ťažšie. Pochopila som, že mne by to šlo ťažšie. Na druhej strane je aj písanie seriálov práca, na ktorú treba mať talent a treba sa ju naučiť. Je to skúsenosť, ktorej som sa jednoducho dopredu vzdala.
Ale písaním poézie či prózy sa nedá uživiť.
Podľa mňa je nereálne, aby sa spisovateľ svojou tvorbou živil, aj v minulosti to málokedy tak fungovalo.
Možno to funguje v zahraničí, aj v Čechách sa to niektorým autorom darí.
Aj v Čechách je to veľmi výnimočné. Uživiť sa poéziou, to bolo - možno s výnimkou vlády cisára Augusta - vždy vylúčené. Vznikol vtedy najväčší rímsky epos, ale bol napísaný v podstate na zákazku.
Spisovateľ by asi nemal očakávať, že sa písaním uživí, lebo potom už trošku s tvorbou kalkuluje, snaží sa, aby knihu čítalo čo najviac ľudí a veľmi ľahko sa mu to môže vymknúť z rúk. Tým samozrejme netvrdím, že knihy, ktoré majú málo čitateľov sú tie dobré. Hovorím o poctivom prístupe autora k svojej tvorbe.
Možno sa to niektorým jedincom podarí.
Knižná produkcia má dnes veľmi veľa foriem, je úplne iná, ako bola kedysi. Práve som dočítala eseje Alessandra Baricca, ktoré nedávno vyšli v Kalligrame. Píše, že knižná produkcia všade na svete je oveľa väčšia ako kedysi.
Produkuje sa však veľmi veľa kníh, ktoré vo svojej podstate nie sú literatúrou v pravom slova zmysle. Nereferujú iba na seba, sú predĺženou rukou niečoho iného. Napríklad je to kniha o Superstar alebo kuchárska kniha Jamieho Olivera, ktorá nadväzuje na televíznu šou. Aj tieto eseje boli napísané pre denník La Repubblica a Baricco je predovšetkým známy prozaik, ale tiež televízny moderátor.
Čiže vznikajú komerčné knihy?
Nemusí to byť vždy tá najtvrdšia komercia, Baricco to pomenúva ako potrebu existovať v sekvenciách. Všetko musí byť súčasťou alebo predĺženou rukou niečoho iného, a toto veľmi výrazne zasiahlo knižný biznis a deformuje ho.
A sme pri knižnom biznise. Už pár rokov organizujete súťaž Anasoft litera, v ktorej porota každý rok určí spomedzi všetkých prozaických kníh, ktoré vyšli, desať najlepších a jeden z autorov sa stane víťazom. K tejto aktivite ste sa ako dostali?
Videla som, že na Slovensku chýba jeden štandardný prvok, ktorý inde funguje a pre knižný trh je prospešný. Významná literárna cena. Oslovili sme sponzora a s odstupom času si uvedomujem stále viac, aké veľké šťastie bolo, že sme našli práve Anasoft.
Je to firma, ktorá si veľmi dáva záležať na spoločensky zodpovednom podnikaní. Je to prístup, ktorý som predtým chápala veľmi intuitívne, táto firma ho mala v čase, keď sme prišli s projektom literárnej ceny, už veľmi presne sformulovaný a literárna cena im do ich aktivít výborne zapadla.
Spoločensky zodpovedné podnikanie si môžeme predstaviť ako pyramídu: dole je zdravé a slušné podnikanie bez korupcie, podnikanie, ktoré kladie dôraz na ohľaduplnosť k životnému prostrediu, ktoré je ohľaduplné voči zamestnancom, a tak ďalej.
Prechádza cez rôzne formy sponzoringu a na vrchu pyramídy je filantropia, ako ju poznáme, čiže poskytovanie prostriedkov spoločnosti bez toho, aby z toho firma očakávala akýkoľvek benefit. Je pre mňa nesmierne povzbudzujúce, keď sa podnikateľský subjekt, ktorého hlavným a dôležitým cieľom je vytvárať zisk, správa k spoločnosti za vlastné peniaze zodpovednejšie ako subjekt, ako je napríklad vláda, ktorú sme tým poverili a vyhradili sme jej na to pätinu vlastných finančných prostriedkov.
Otázkou je, do akej miery sme po dvadsiatich rokoch pochopili základný princíp demokracie, a to je zodpovednosť. Túto firmu tým nikto nepoveril, nerobí to za peniaze, ktoré sme jej zverili, naopak, cíti potrebu vrátiť spoločnosti to, že pomocou nej mohla peniaze zarobiť.
Je to pravý opak zneužívania moci v našej krajine. Toho, že si založíte garážovú firmu len na to, aby ste napríklad pomocou nástenkového tendra premiestnili peniaze občanov určené na zodpovedné spravovanie spoločnosti do vlastného vrecka.
Bolo ich treba veľmi presviedčať?
Ako som povedala, boli sme v správnom čase na správnom mieste so správnym projektom, takže nie. Trochu ma mrzí, aká malá pozornosť bola venovaná tomu, že Anasoft vyhral dvakrát cenu Via Bona za spoločensky zodpovedné podnikanie v rámci malých a stredných podnikov.
To už je zas naša zodpovednosť, posúvať pozitívny vzor ďalej, a to ma veľmi baví. Kultúrna úroveň krajiny sa dá merať aj tým, aké je vyspelé podnikateľské prostredie a či je chápané ako prirodzená a dôležitá súčasť spoločnosti.
Tomáš Janovic má peknú anekdotu: Vo fungujúcej spoločnosti si ľudia vážia aj peniaze, ktoré zarobili iní. Tým, že sa jedna firma rozhodne nemalou sumou podporiť prácu spisovateľa, priblíži sa veľmi tomu, čo robí sám spisovateľ. Kultivuje spoločnosť. Kultivovať od slova kultúra.
Čo to znamená, organizovať takúto súťaž?
Je to práca ako každá iná, viac-menej manažérska.
Čítate aj vy všetky knihy?
Všetky určite nie, zostavíme každý rok novú porotu a zodpovednosť prenechávame na ňu.
Koľko kníh musia porotcovia prečítať?
Okolo sto kníh.
Je ťažké vybrať desať finalistov?
Je to na porote, mňa baví pozícia pozorovateľa.
Ste pritom, keď porota vyberá víťaza?
Niekedy ani to nie.
Vybrať jediného víťaza spomedzi desiatich finalistov je asi ťažké a je to zrejme veľmi subjektívne.
Musia urobiť konsenzus.
A ťažko ho dosahujú?
Samozrejme, každý člen poroty má svoj subjektívny názor.
Spomínate si na nejaké dramatické dohadovanie sa?
Vždy nechám na porotu, aby si určili, akým spôsobom tú knihu vyberú, naozaj do toho absolútne nezasahujem. Je na nich, aby vybrali finalistov, aj víťazného autora tak, aby s výsledkom boli stotožnení.
Anasoft litera dokonca nemá ani predsedu poroty, teda niekoho, kto má dva hlasy. Je dôležité, aby členovia poroty dospeli ku spoločnému rozhodnutiu a vedeli si ho obhájiť.
O víťazovi sa hlasuje?
Každá porota si nájde vlastnú formu.
Stretli ste sa niekedy s výhradami zvonku, že prečo boli medzi finalistami takéto knihy a prečo tam nebola nejaká iná kniha?
Vždy, a tak je to správne. To je aj naším cieľom. Anasfot litera nie je kánon, ktorého sa všetci musia držať, je to len jedna z cien a bolo by dobre, keby ich bolo oveľa viac. Vždy sa skrátka vyberie desať finalistov a niektorí autori sa tam logicky nedostanú. Keď sa napríklad ozvú hlasy, že v shortliste sa mala ocitnúť kniha Stanislava Rakúsa a Ballu, je to pozitívna reflexia týchto kníh a jej impulzom je stále Anasoft litera.
Anasoft litera je dobrá na to, aby sa vôbec o knihách diskutovalo. Keby nebola, tak nemôžu byť ani výhrady, neexistoval by impulz na diskusiu. A to je veľmi potrebné, aby sa o knihách rozprávalo, aby čitatelia a médiá mali výhrady voči porote a aby vedeli sformovať svoje argumenty. Tomu, samozrejme, predchádza fakt, že si knihu prečítajú, čo je základným cieľom.
Vy mávate svojho favorita?
Samozrejme, mám tiež svoj subjektívny názor, ale ten absolútne nie je relevantný.
Rozhoduje teda názor literárnych kritikov - nie počet predaných kníh.
Áno, odborný názor kritikov, ktorému dôverujem. Zároveň považujem za rovnako prínosné, že denník SME na svojich internetových stránkach každý rok vyhlási internetové čitateľské hlasovanie. Čitatelia hlasujú samozrejme inak, ako kritici.
Aj to je správne. Je to ďalší nástroj na diskusiu. Denník SME sa podieľa obrovským dielom na tom, že sa prostredníctvom Anasoft litery venuje pôvodnej slovenskej tvorbe oveľa väčšia pozornosť.
Pred rokmi po dlhom čase rozvírila literárny život Bagalova súťaž Poviedka. Pomohla vstúpiť do literatúry mnohým autorom a stala sa ozajstnou udalosťou pre svet písaného slova. Má Anasoft litera podobné ambície?
Poviedka bola a našťastie stále je výborný projekt. Aj Poviedka, aj Anasoft litera, aj cena Dominika Tatarku sú dôležité projekty a bolo by dobre, keby ich bolo ešte viac. Ale treba rozlišovať: medzi Poviedkou a Anasoft literou je jeden zásadný rozdiel - Poviedku organizuje jedno vydavateľstvo, je to svojím spôsobom jeho marketingová aktivita.
Veľmi prínosná a veľmi podnetná v tom, že prináša do literatúry nové talenty. Anasoft litera je nezávislá, je nad všetkými vydavateľstvami, zhodnocuje ich činnosť. Vydavatelia mi hovoria, že účasť vo finále naozaj pomáha predaju kníh, že sa zvyšujú ich náklady. Veľmi výrazne sa to udialo napríklad v prípade knihy Mareka Vadasa Liečiteľ. Ambície Anasoft litery sa už napĺňajú.
Existuje názor, že literárne súťaže nemajú veľký zmysel, lebo v literatúre nemožno určiť, čo je naozaj dobré. Je to vraj veľmi subjektívne.
Nerada používam v súvislosti s projektom Anasoft litera slovíčko „súťaž", oveľa radšej hovorím „literárna cena". Naozaj to nie je súťaženie ako v športe. Na druhej strane mi to prišlo ako legálny štandardný, odskúšaný a prirodzený spôsob, ako na knihy upozorniť. Preto v celom promo, ktoré robíme pri Anasoft litera a ktoré je pomerne náročné, kladieme väčší dôraz na propagáciu desiatich finálových kníh, než na cenu.
Chceme informovať o čo najväčšom počte dobrých kníh, ktoré vyšli. To, že niekto dostane cenu, je pre mňa dôležité oveľa menej. Ale aj práve preto, že je to veľká suma, znovu sa o autorovi viac píše. A to je aj dôvod, prečo si knihu potom kúpi viac ľudí. Je to prirodzený spôsob, ako pomôcť knižnému trhu.
Každý rok vychádza po celom svete obrovské množstvo kníh a veľa sa už toho v histórii popísalo. Má zmysel pridávať k slovám, ktoré už boli napísané, nejaké ďalšie? Má ešte zmysel písať?
Samozrejme, to má obrovský zmysel! Potrebujeme kultivovať spoločnosť. Potrebujeme pomenúvať aktuálne spoločenské javy a zanechávať pamäť o tom, čo sa tu udialo, ďalším generáciám. Tí najväčší spisovatelia sú navyše vizionári. Na základe skutočností, ktoré pomenovali, vedia predpovedať to, čo môžu priniesť. Samozrejme, nemyslím tým Julesa Verna.
Lebo každému spisovateľovi občas napadne, že načo ešte písať, keď už Dostojevskij pomenoval veci tak presne a moderne, ako by sme čítali dielo súčasníka.
Tieto výzvy vytvárajú to správne napätie, pôsobia motivujúco aj demotivujúco zároveň. Je to správny základ na to, aby vzniklo niečo nové, rovnako dobré a nestarnúce.
Katarína Kucbelová (1979)
Pracovala ako reklamná textárka, PR manažérka, spoluorganizovala kultúrne podujatia, písala do novín, učila a písala básne.
V roku 2006 založila spolu s Marekom Turňom najvýznamnejšiu literárnu cenu Anasoft litera, ktorú dodnes organizuje. V súčasnosti je tiež doktorandkou na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne v odbore literárna komparatistika.
