JANA BEŇOVÁ napísala (zatiaľ) dva romány. Kým Parker mal v podtitule označenie ľúbostný román, Plán odprevádzania má v zátvorke prozaickejší doplnok Café Hyena. Autorka však hovorí, že je to tiež ľúbostný román. Aj ľúbostný, spresňuje.
Hlavná postava Elza sa objavuje už aj vo vašej predošlej prozaickej tvorbe. Philip Roth má svojho Zuckermana, Josef Škvorecký zasa Dannyho Smiřického, dá sa už hovoriť, že Beňová má svoju Elzu?
„No dúfam, že ma neopustí. Ale aj Rebeka prežila už druhú zimu, teda, pardon, knihu."
Vybrali ste si toto meno podľa nejakej konkrétnej Elzy, ktorej osud či správanie vám bolo niečím blízke, alebo sa vám to meno „len" páčilo?
„S menami je to tak, že sa ma často drapnú. Napríklad minule som hľadala na zvončekoch meno môjho známeho a zrazu na jednom z nich bolo, že Strapec. To je výborné meno do knihy. Ja myslím, že dokonca je to dobrý názov románu. Alebo som čítala o nejakom spolupracovníkovi Michaela Jacksona, volal sa Hermes Pan. To je Amerika. Elza sa na mňa nalepila v detstve. Bola z našej rodiny, ja som ju nikdy nevidela, ale stará mama ju často spomínala. Je to krásne meno, pripomína mi elektrinu. A vlastne, keď som pracovala ako redaktorka bratislavskej prílohy, zistila som, že o osvetlenie v meste sa stará aj Elektromontážny závod ELZA."
Máte radi slovenskú literatúru? Hlasujte v Cene čitateľov Anasoft litera za najlepšiu knihu uplynulého roka. - Kliknite.
Ako sa vôbec rodia mená vašich literárnych hrdinov? Vymyslíte si ich hneď pri príprave textu alebo začínate písať s akoby ich pracovnými názvami a až neskôr, ako sa vám tie postavy vyvíjajú, naskočí k nim to správne meno?
„Poviem vám to, ale zároveň upozorňujem, že tieto asociácie majú význam pre mňa a postavy, vtedy, keď píšem. Nečakám, že niečo z toho objavia aj čitatelia. Kalisto Tanzi je známy taliansky mafián, jeho meno sa najprv zjavovalo v súvislosti s mliečnou aférou Parmalat. Ja som hneď vedela, že je to meno vhodné pre baleťáka v štádiu, že sa už nemôže hýbať a zrastá so sedadlom auta. Lucas Elfman, to je meno pre niekoho, kto by mohol byť elfom, ale... Videla som ho v záverečných titulkoch nejakého filmu. Music: Lucas Elfman."
Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta, my sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov, do Petržalky. Táto veta z Plánu odprevádzania hovorí z duše mnohým, čo mali skúsenosť s bývaním v tomto bratislavskom megasídlisku. No iste sú aj takí, ktorým sa tam páči, stretli ste sa s tým, že by sa niekto z Petržalky urazil na túto vetu?
„Áno, jedna pani mi vynadala na čítačke, že Petržalka taká nie je a že ak ostanú v knihe hneď na prvej strane vulgarizmy, ,garantuje mi, že si ju nik nekúpi'. Táto scéna sa stala aj súčasťou knihy. Plán odprevádzania mnohí považujú za knihu o Petržalke. Petržalka je však len jednou z postáv. A kniha je v skutočnosti o Ružinove ..."
A ozval sa niekto z Egypta?
„Z Egypta z Petržalky?"
Kritici o Jane Beňovej
Jej kniha zaujme prirodzenosťou, ľahkosťou i nenútenosťou posunu reality smerom k literárnosti. Neskĺzla k póze a vyhla sa maniere. A to je v súčasnej slovenskej literatúre naozaj veľa.
Dana Kršáková
Dôležité je, že sme po čase pristihli okamih, v ktorom sa z rozprávania stáva písanie, čiže literatúra. Nie je dôležité ani to, že literárne postavy majú také nedôveryhodné mená, keď všetko ostatné na nich a v nich je až útočne skutočné. Dôležité je, že ich môžeme milovať. Ako za starých pred-postmoderných čias, keď bývala literatúra silou.
Daniel Hevier
Plán odprevádzania je dobrá a plná knižka. V ére ženského zbanálňovania literatúry je to priam zázrak autenticity.
Alexander Halvoník
Fascinuje ma spôsob, akým sa zmocňuje subtílnych a zdanlivo prehliadnuteľných súvislostí, teda prirodzená intuícia, s ktorou vyberá určité predmety, veci a ich súvislosti, aby ich nepoškodené a oprášené opäť uložila na miesto, najčastejšie však v originálnom a nečakanom spojení.
Oliver Bakoš
Noviny sú padací most, hovorí Elza. Vy ste si niekoľko rokov vyskúšali túto profesiu v denníku, ako sa znášalo novinárske písanie s literárnym? Dnes je padací most za vami. Vnímate túto zmenu z pohľadu vašej terajšej umeleckej tvorby?
„Jeden padací most je za mnou, ale ďalšie predo mnou a tuším, že práve na jednom nejakým nedopatrením zase stojím... Ale pozor, padací most je mostom, len keď je spadnutý. Bavilo ma byť redaktorkou prílohy Bratislava. Posledných pár rokov mám však hroznú nechuť vyjadrovať sa, zaujímať stanoviská, vydávať svedectvá. Myslím, že potrebujem len mlčky kráčať a všímať si, nekomentovať, a keď po ceste narazím na niečo zaujímavé nenápadne si to poznačiť a raz sa k tomu možno vrátiť. V knihe však ide o situáciu, keď jeden z dvoch ľudí sediacich pri stole vyberie noviny a rozloží si ich pred tvárou. Koniec rozhovoru. Papierový múr. Nepriechodný ako zdvihnutý padací most."
Odprevádzanie má v sebe nádych smútku, nostalgie, rozlúčky, o vašom románe to však neplatí. Je to tým, že je to odprevádzanie plánované?
„Myslím, že Plán odprevádzania je veľmi smutná kniha. Ja ju už nemôžem čítať."
Istý kritik vzdal hold vašej knihe vetou, že Plán odprevádzania je dobrým plánom života. Čo je najlepším plánom života?
„Spýtajte sa toho kritika."
Ak sa nemôže vyhnúť jedu, užije len liečivé množstvo
Keď si zmyslí spočítať, koľko schodov treba zdolať na bratislavské kopce, ako na Kalváriu, je z toho famózna téma na celú novinovú stranu. A keď si všimne nejakého osamotene bojujúceho občana, určite mu neskôr dá zapravdu rovno Protimonopolný úrad. Svojho hrdinu pomenuje Ján Med a výpalníka zo susedstva lievanec.
Pre čitateľov kníh je to Jana Beňová, pre čitateľov novín Jana Parkrová. Ako novinárka vždy vedela klásť otázky, ako spisovateľka dávať odpovede. Jej postreh má oči ako hviezd〜natá noc, máločo im unikne. Ovláda tiež bojové umenie, ktoré sa volá múdrosť. Tá jej nemusí spočívať v tom, že nemá hraníc, lebo spočíva v tom, ako obratne ich prekračuje.
Napríklad neprehliada svoje zlé stránky. Síce pred nimi najprv uteká (je šokovaná), ale nie dlho a určite nie donekonečna (nebude predsa stále lapať dych).
Alebo iný príklad – ak sa nemôže vyhnúť jedu, užije z neho len liečivé množstvo. A tiež – neviem, ako to robí, ale aj keby preosievala púšť, v sitku jej napokon vždy zostane rastlinka. Čiže život.
Ten z púšte býva riadne koncentrovaný, takže potom húževnato prerastá jej myšlienky a slová. Sú krásne, hoci sa zrodili z nie príliš krásneho. Sú radostné, hoci vyklíčili z neradostného.
Preto jej knihy vyhrávajú ceny a prekladajú sa. A bude to tak dovtedy, kým budú diktované rovnako nespútaným duchom. Som si takmer istá, že to tak bude vždy.
Videla som ju totiž veľa obetovať, ale nikdy slobodu. Stále verne sleduje jej stopu vo svojom vnútri a neváha urobiť čo treba, aby ju nestratila. Očistiť myseľ, obrátiť list, upratať stôl, nerešpektovať pravidlá, trvať na odchode. A na pravde. Len sa s ňou o ňu nesmiete sporiť pri víne. Sklenená žena z ľúbostného románu sa nečakane zmení na drvivú Jancoolku. To sa však neháda s vami, ale s vínom...
Jana rozpráva príbehy, ktoré dávajú do pohybu vnútorný život ľahučko a s úsmevom. Navyše, chutia ako hustý med. A ako silné víno.
Milada Čechová