Herec Attila Mokos: Klobúk dolu pred mladým divákom

Život v regionálnom divadle nie je ľahký, tým skôr, ak ide o jazykovo zmiešané prostredie. Svoje miesto si v ňom našiel herec ATTILA MOKOS ešte predtým, než postupne prejavil svoje umenie na filmovom plátne. Výraznú hereckú plochu mu ponúkol slovenský film Pokoj v duši, ktorý sa už začína presadzovať i za hranicami. V rozhovore nám odhalil kúsok pravdy o tom, čo vlastne pre herca s maďarskými koreňmi na Slovensku znamená mať dušu.

Usadili ste sa pred rokmi v Komárne. Bolo samozrejmé, že budete
pôsobiť v maďarskom oblastnom divadle?

Keď som skončil vysokú školu, mal som tam namierené a hneď po škole som tam aj nastúpil. Istý čas som bol aj vo funkcii, ale tej som sa už, chvalabohu, zbavil.

Robili ste niekoľko rokov umeleckého šéfa. Bolo to z donútenia?

Vtedy som mal pocit, že divadlo, hlavne súbor, ma potrebujú a že to nesmiem vzdávať. Medzitým nastala i zložitejšia situácia. Ale keď už prišla nová generácia, povedal som si, že sa radšej sústredím na hereckú prácu. Funkcia z človeka urobí úradníka, obmedzovalo ma to v slobode, ktorú som ako herec potreboval.

Šéfovali ste súboru počas prvej Mečiarovej vlády. Ako si spomínate na to obdobie?

Mal som nočné mory z toho, ako som sa hádal s ministrom Hudecom. Bolo štrajkové obdobie, na jednej strane to bolo vzrušujúce, lebo zrazu malé divadlo, súbor zhruba dvadsiatich hercov, cítil veľkú spolupatričnosť.

Individualizmus, pre hercov taký typický, sa kamsi vytratil a boli sme ako rodina. Vládla euforická nálada. Na druhej strane, byť dvadsaťštyri hodín denne v divadle a riešiť taktiku prežitia, to bolo dosť kruté. Naša herecká kreativita bola trochu otupená.

Ako sa táto atmosféra odrážala na repertoári divadla?

Neboli peniaze, ktorými sme, samozrejme, boli determinovaní. Z čoho sme napríklad mali zaplatiť tantiémy, keď sme chceli uviesť americký muzikál?

To sú veľké náklady. Dotovaní sme boli ako každé iné oblastné, vidiecke divadlo, toho času ešte priamo z ministerstva. Tam sa však presadzovali likvidačné riešenia.

Zasahovali vám do výberu hier?

Priamo určite nie, neboli to nátlaky. Ale dali nám najavo, že keď zahráme napríklad slovenskú klasiku alebo slovenského autora, dotáciu máme takpovediac istú.

Čo ponúka národnostné divadlo svojmu divákovi?

Divadlá sú citlivé na rezonanciu spoločnosti. Komárňanské divadlo oslávilo vlani päťdesiat rokov. To je pol storočia, celkom slušná tradícia. Odvíja sa od takmer dvestoročných koreňov maďarského divadla, ktoré sú stále silne zviazané s operetou.

Tento smer bol vždy dostatočne prezentovaný, takže sme sa sústreďovali na to, aby sme ponuku čo najviac rozšírili, spestrili. Nemali sme možnosť sústrediť sa len na jeden žáner alebo robiť autorské divadlo.

My sme repertoárové divadlo. Ale pred niekoľkými rokmi sme otvorili aj štúdio, kde sa robia komornejšie, intímnejšie predstavenia. Je to dobré pre kondíciu hercov a divadla vôbec. Je však pravda, že aj publikum je v tomto prípade menšie. Tak to už býva.

Ktoré kusy z repertoáru vášho divadla sú vám blízke?

Veľmi rád som hrával Jozefa II. v rovnomennej hre Dezsőa Szomoryho. To bola veľká úloha, celý čas som bol na javisku. Nedávno som naštudoval Kreóna v Sofoklovej Antigone, to je tiež pekná úloha.

Hráme to v štúdiu, blízkosť divákov v kombinácii s klasickou divadelnou hrou, to je celkom náročné, čo sa týka rétoriky. Seba ani diváka neoklamete. Je to pre mňa nová, dobrá skúsenosť.

A potom ma očarili Karamazovci. To bolo vôbec výborné stretnutie s Martinom Hubom ako režisérom. Bol to jeden z dôležitých posunov, tie rokmi u herca prichádzajú čoraz ťažšie. Huba je vzácna osoba, cením si jeho pokoru a prejav úcty k divadlu.

Už dvakrát som mal možnosť s ním spolupracovať a teším sa na ďalšiu sezónu, lebo by mal u nás režírovať Čechovove Tri sestry.

Hráte v maďarčine. Ako prebieha komunikácia medzi ním a súborom?

Má dvojjazyčný scenár, ktorý, samozrejme, do najmenších detailov ovláda. Hoci tam sú isté jazykové bariéry, spolupráca funguje, lebo sa sústreďujeme na čisté emócie, čisté herectvo.

Podľa mňa u herca neexistuje zlá intonácia, existuje len zlé myslenie. Musíte mať v hlave podstatu toho, o čo v hre ide, prehľad vo vzťahových väzbách a správne nasadenie. A tak sa nemôžete pomýliť, nemôžete hrať falošne.

Vie vaše divadlo prilákať diváka?

Sú predstavenia, ktoré sa predávajú ťažšie, iné ľahšie. Teraz cítiť krízu, je menej peňazí na produkciu, a aj ľudia obetujú menej peňazí na lístok.

Ale skúsenosť je, že prídu, ak môžu lístok získať lacnejšie. Dôchodcovské zľavy napríklad radi využívajú aj mladí ľudia, cez svojich starých rodičov.

Reagujete na krízu aj výberom hier a umeleckým prístupom?

Myslím si, že nad týmto by mal rozmýšľať skôr režisér a dramaturg. Herec má predovšetkým fungovať s plným nasadením na javisku.

Ale to musí mať úplnú dôveru v spolutvorcov.

Áno. A čo sa mňa týka, musím sa priznať, že to nie je vždy jednoduché. Som trochu konfliktný, samozrejme, myslím to v dobrom.

Ako konfliktný?

Do hereckých polôh potrebujem prenikať čo najhlbšie, aby som v sebe pocítil posun. Tak mám možno niekedy príliš veľa otázok, na ktoré chcem nachádzať odpovede.

Vyštudovali ste herectvo v Bratislave. Nelákalo vás študovať v materinskom jazyku?

Boli sme spolu so Szidi Tobias, s ktorou som chodil do ročníka, v Budapešti na študijnom pobyte, tuším v treťom ročníku herectva. Dokonca bola šanca, že by sme tam dokončili školu, že do Bratislavy sa už ani nevrátime a začneme tam.

Maďarskí pedagógovia by nám aj boli podali pomocnú ruku. Pamätám si, že sme vtedy so Szidou sedeli dlho do noci pri Dunaji a debatovali o tom, ako sa rozhodnúť. Nakoniec sme sa vrátili do Bratislavy.

Nebolo vám to neskôr ľúto?

Nemám výčitky svedomia z toho, že som nevyužil nejakú životnú šancu. Vysoká škola múzických umení v Bratislave bola toho času výborná. Boli sme navyše revolučný ročník, nastúpili sme v roku 1989. Neviem, čím to bolo, ale cítili sme sa veľmi otvorení, slobodní.

Mladí z južného Slovenska častejšie smerujú na štúdiá do Maďarska. Prečo ste to tak nechceli?

Na prijímačky som sa pripravoval ešte v časoch socializmu. Keď chcel vtedy niekto študovať kdekoľvek v zahraničí, musel maturovať na gymnáziu v Banskej Štiavnici. Len s vysvedčením odtiaľ ste mohli nastúpiť na školu niekde v zahraničí. Bolo to zložité, zvláštne časy.

Ako vás na štúdiu herectva vnímali, keď bolo od začiatku dané, že sa pripravujete na pôsobenie v národnostnom divadle? Nevnímali ste to ako diskrimináciu?

Nie, vôbec. Dokonca niekedy som mal aj možnosť viac sa ulievať, napríklad z umeleckého prednesu. Nemusel som sa trápiť s Hviezdoslavom (smiech). Pedagógovia boli úžasní a ústretoví. Nemali sme problémy.

Herecké skúsenosti ste získavali už pred štúdiom, v divadle Thália v Košiciach. Nebolo vám jedno, či budete mať školu alebo nie?

Pôsobil som tam pár rokov ako elév a medzitým som sa štyrikrát hlásil na herectvo.

Štyrikrát?
Zakaždým ma vykopli, a to vždy už v prvom kole! To ma štvalo. Chcel som, aby ma pustili na javisko. A to vás pustia až v treťom kole. Podarilo sa to až na štvrtý raz.

Neomrzelo vás chodiť na tie prijímačky?

Nie, stále som to skúšal, medzitým som ešte bol dva roky na vojne. Ja som totiž po gymnáziu začal študovať v Žiline na Vysokej škole dopravy a spojov, odtiaľ som zbehol k divadlu. Odvtedy som si ani nevedel predstaviť, že by som mohol robiť niečo iné, než hrať divadlo.

Tak ste si verili?

Bol som už divadlom nainfikovaný, chcel som byť hercom tak či tak. A čím viac ma škola neprijímala, tým viac som bol presvedčený o tom, že si ma predsa pedagógovia nemohli hneď v prvom kole celého prečítať.

Preto som bol taký vytrvalý. Ale je pravda, že prijímačky sú dosť aj o šťastí a o momentálnej situácii. Koľkokrát sa už stalo, že pedagógovia či sami herci si priznali, že ich prijatie na školu bol omyl.

Dnes vraj štúdium herectva nemá taký cveng ako za vašich čias.

Je to možné, neviem, ale keď si zoberieme, že médiá dokážu za dvadsaťštyri hodín spraviť z hocikoho hviezdu, tak sa ani niet čo čudovať. Hodnoty sa zrelativizovali.

Bola pre vás tá škola prínosom?

Šiel som na ňu preto, aby som sa tam niečo naučil. Sústreďoval som sa len na ňu, vzťahy boli vtedy úprimnejšie ako dnes, nenakrúcalo sa toľko reklám, nežilo sa komerciou. O nič nešlo, iba o herectvo, o divadlo.

Stačilo to pre vaše sny?

Túžil som sa stretnúť s dobrými divadelníkmi, režisérmi, lákal ma film, podobne ako určite aj mojich kolegov. Možnosti som videl aj v Maďarsku. Aj som tam potom istý čas hosťoval, v Győri.

Vraj vám aj ponúkli stály angažmán a vy ste ho odmietli.

Áno, prostredie toho divadla, vrátane medziľudských vzťahov, nespĺňalo moje predstavy.

Maďarské klasické herectvo pôsobí navonok emocionálnejšie, patetickejšie než to slovenské. V čom je iné pre vás?

Ťažko sa to zovšeobecňuje. Ak si vôbec môžem dovoliť porovnávať, tak by som vychádzal z tradície. Slovenské divadelníctvo je pomerne mladé, Slovenské národné divadlo existuje osemdesiat rokov.

To maďarské má aspoň dvesto rokov a cítiť v ňom operetnú tradíciu. Priznávam, že mi to slovenské teda pripadá čerstvejšie, mladšie, nezaťažené, čo mi umožňuje nadhľad a cítim väčšiu slobodu.

Samozrejme, ideálne to nie je, všetko má svoje obmedzenia. Ale súčasné divadlo pritom otvára mnoho nových alternatív. Rozdiel v náture však určite je. Aj české divadlo je iné ako slovenské, pre mňa je skôr ukecanejšie, poetickejšie.

Poľské je také hlboké, citlivé a často prepojené s vierou a náboženstvom, rumunské vnímam zase ako expresívne. Stredná Európa je vlastne týmto veľmi zaujímavá - prejdeme pár sto kilometrov a nachádzame kultúrne rozdiely a podobnosti, rôznu mentalitu. To si treba vážiť.

Istý čas ste hosťovali aj v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, kde boduje projekt slovenskej divadelnej a literárnej klasiky. Ide o dosť špecifické prostredie. Ako na vás pôsobilo?

Veľmi dobre, je to v podstate mladý a dramaturgicky cieľavedome vedený súbor. Mnohí sa obávali, čo orientácia na slovenskú klasiku spôsobí. Ja som tento prístup ocenil. Dávno som už nevidel také dobré predstavenie ako

Všetko za národ. Zaujala ma aj Matka Júliusa Barča-Ivana. A čo ma veľmi príjemne prekvapilo, do nitrianskeho divadla chodí veľa mladých ľudí. Zrejme to súvisí aj s tým, že v Nitre fungujú viaceré vysoké školy.

Ale dostať dnes mladých ľudí do divadla, klobúk dolu.

Mali by ste zábrany, keby vám ponúkli hrať v slovenskej klasike?

Závisí to od charakteru postavy a od tvorcov, s ktorými by som spolupracoval. Ak by sme našli spoločnú reč a zmysel spolupráce, tak samozrejme, išiel by som do toho.

Tento rok vás zviditeľnil film Pokoj v duši. Stvárnili ste v ňom hlavnú postavu muža, kamaráta a otca, ktorý sa po piatich rokoch vracia domov z väzenia. Vnímali ste to tak, že hráte takpovediac slovenskú dušu?

Keď som si prečítal scenár k tomuto filmu, tiež som si položil otázku, kde sa ja v tej postave vlastne nájdem. S predsudkom, že ide o slovenskú dušu, som k nej pristupovať nemohol.

Všetko sa otvorilo, keď som sa ocitol v Čiernom Balogu, kde sme nakrúcali. Zrazu som vnímal ľudí okolo seba, ktorí boli veľmi priateľskí, otvorení. Zacítil som jednoduchosť a čistotu. Rýchlo som sa naladil a zžil s prostredím.

Mám krásne zážitky z filmovania, zo stretnutia s tamojšími domácimi ľuďmi. Možno ide o slovenské špecifikum v rámci istej mikroklímy, ale príbeh ako taký je hlavne ľudský. Nemám teda žiadne fóbie.

Pri uchopení svojej postavy som vychádzal jednoducho zo seba a reagoval som na impulzy z okolia.

Poznamenali ste, že vám je ľúto, že ste svoju postavu nemohli aj nadabovať.

Tóno, ktorého som hral, potreboval hovoriť čistou slovenčinou, nebol dôvod dávať mu cudzí prízvuk. Veď aj Jánošíka bude hrať Čech a bude predabovaný do slovenčiny. A dobrý dabing môže filmu len pomôcť.

Reakcie na film sú lepšie i horšie. Ako po čase hodnotíte vy jeho cestu za divákom?

Bolo prekvapením, že ma doň vôbec vybrali. Potom ma prekvapil veľký záujem, neočakával som ho. Človek nenakrúca s tým, že pravdepodobne bude mať úspech, ten buď príde, alebo nepríde. Som vďačný, že som sa stretol s tvorcami tohto filmu, a to bez akýchkoľvek prikrášlení.

Mohol som hrať s pánom Hanzlíkom, s Romanom Luknárom, s ktorým sme už dlhšie boli priatelia, uznajte, že to mohlo byť len motivujúce, počas celého nakrúcania vládla dobrá nálada.

Po premiére začal už film žiť svojím vlastným životom, už sme sa mohli len pasívne pozerať na to, čo sa okolo neho deje. O to lepšie padne, keď ho diváci uznajú, keď dostáva pozvania na festivaly a my, ako tvorcovia, ho môžeme sprevádzať.

Onedlho nás čaká festival v Belgicku a pozvanie prišlo aj z Ria de Janeiro. To sú pre mňa také... perličky života.

V súčasnosti sa na Slovensku rieši jazykový zákon a prináša so sebou opäť nedorozumenia. Dotýka sa vás to?

Nie som s týmto zákonom oboznámený detailne. Navyše som skeptik v tom, či ide o úprimné politické snahy. Skôr to vidím ako účelové upútavanie pozornosti a vtieranie sa niektorých politikov do priazne voličov.

Cez jazykový zákon vytvárajú konkrétni ľudia zbytočné napätie v spoločnosti. Je to neslušné, nedôstojné a nezodpovedné. Nerozumiem problému.

Odkedy sa predsa rozpadlo Československo a vznikla Slovenská republika, tak v slovenskej Ústave stojí, že úradným jazykom v tomto štáte je slovenčina, nie?

Prečo to treba zvláštnymi zákonmi alebo zmluvami zdôrazňovať? Ten, kto to robí, tým vlastne spochybňuje ústavu. A menšiny sú okrem toho vedené istými európskymi smernicami. Je to veľmi krehká záležitosť, reakcie sú citlivé.

Žije sa tu dobre maďarskej menšine?

Môžem vychádzať iba zo seba. Vo viacerých pracovných projektoch som bol obklopený ľuďmi, ktorí nehovorili mojou materinskou rečou.

Všetci sme však vedeli, o čo nám ide, sústredili sme sa na svoju robotu a všetko fungovalo. Ak má niekto na mňa nevhodné poznámky, nepozastavujem sa nad nimi, je to pod moju úroveň.

Neexistuje situácia, ktorá by vás nejako vyprovokovala?

Určite sú momenty podmienené národnostnou otázkou, pri ktorých sa pýtam, prečo nastali. Aj v divadle sme prežili chvíle, keď sme nemohli len tak skloniť hlavu a so všetkým súhlasiť.

Cítili sme, že komunikácia nefunguje a divadlo stráca identitu. Ale to boli politicky znásilnené situácie. Chcem veriť tomu, že existujú ľudia, ktorí dokážu napätie zmierniť a nachádzať z neho cestu. S politikou však nechcem mať nič spoločné.