Poviedku Karola D. Horvátha - Metamorfózy vlaku si môžete v interpretácii Martina Kaprálika vypočuť na vysielacom okruhu Rádio Slovensko v sobotu, 15. 8. 2009 o 12:30 h.
Rozhovor s Autorom si môžete vypočuť na tom istom okruhu o 9:00 h.
Dolný Kubín, 18.05
Po železničnej stanici sa prechádza Ivan Taranenko. Pred necelou hodinou si na úrade vyzdvihol vodičský preukaz. Sníval o ňom dva roky. Presnejšie o motorke Kawasaki. O kráľovnej všetkých kráľovien, zelenej tigrici.
Vedel, že ak ju nedostane medzi svoje tenké nohy, stratí jeho život zmysel. Zdalo sa mu to celkom jednoduché - bude mať osemnásť, urobí si vodičský a rodičia, krstní a starí rodičia sa mu poskladajú na motorku.
V ten slávny deň sa ako osemnásťročný zobudí na poschodí rodičovského domu vo Veličnej. Potom odcestuje do okresného mesta po vodičský preukaz a po motorku. Pri kultúrnom dome v Istebnom zabrzdí rovno pred dlhovlasou blondínou.
Ona ho pobozká a vopchá mu svoj jazyk do úst. Všetci to uvidia. On jej podá červenú prilbu Worker Max 603 so striebornými plameňmi, ona si ju nasadí na zlaté vlasy a v efektnom šmyku odídu dvestokilometrovou rýchlosťou niekam do sladkých diaľok.
Ivan ešte nevie, ako sa blondína bude volať. Ale bol by rád, keby sa volala Zdena. Ivan ju totiž bude volať „moja Z."
Preto je teraz na stanici a čaká na vláčik, ktorý všetci volajú Oravka. Osemnásť rokov už mal. Vodičský preukaz skupiny B takisto má. No k „mojej Z" mu stále chýba Kawasaki. Ivanovi starí, krstní aj biologickí rodičia mu totiž odmietli dať peniaze. Ivan nechápal.
Už dávno vedel, že rodičia mu šetria peniaze. Šetrili ich aj bratovi Tónovi a sestre Hane. Ani na okamih nezapochyboval o tom, že jemu dajú najviac. Medzi ním a súrodencami bola totiž priepasť rokov. Ivan sa rodičom pritrafil ako dôsledok Svätej náboženskej misie.
Až doteraz vždy a všetko, čo chcel, dostal. Sedel vo svojej izbe a dole tvárou mu tiekli slzy a sople. Premýšľal nad tým, že spácha samovraždu. Nech aj rodičia ucítia, aká to je bolesť, keď niekto nedostane to, po čom veľmi túži.
Potom si vymyslel plán. Musí predsa zohnať tých trápnych 6000 eur. Toľko totiž stojí Kawasaki Ninja ZX 6R s koncovým výfukom Akrapovič, novými pneumatikami, prilbou AGV a s originálnou bundou Kawasaki. Úbohých 6000 eur!
Predvčerom teda zavolal na telefónne číslo z inzerátu a dohodol sa s chlapíkom, že bude platiť v hotovosti. Ale rodičia mu naďalej tvrdili, že nemajú peniaze, pretože mu už kúpili stavebný pozemok, cement a štrk na základy.
Ivan sa nazlostil, tresol dvermi a odišiel do Kubína. On je už dospelý a musí sa o seba postarať, keď to už nedokážu oni.
V Kubíne stretol kamaráta Joža Podstavka. Robil sprievodcu v Oravke. Vtedy Ivana niečo osvietilo. Bolo to nádherne jednoduché - Ivan pristúpi v Dolnom Kubíne do vláčika, na hlavu si natiahne maminu pančuchu a unesie Joža.
Z Jožovho mobilu zavolá polícii a vypýta si 10 000 eur ako výkupné. On si nechá šesť a Jožo dostane štyri. Čistá práca, takmer bez námahy. Jožo povedal, že pýtať by mali 20 000 a rozdelia sa pekne na polovicu. Ivan nič nenamietal. Podali si ruky. Niekde v diaľke spokojne zavrčala zelená Ninja ZX 6R.
Dolný Kubín, 18.06
Na pobočke VÚB banky sa trhane otvárajú dvere. Vybiehajú z nich štyria maskovaní muži. Traja majú v rukách samopaly vzor 58, štvrtý má cez plece prehodenú veľkú modrú nákupnú tašku IKEA.
Bežia k zaparkovanému Renaultu 25. Muž kladie tašku na zem a nervózne hľadá vo vreckách. „Čo je, Štvorka?" hovorí vysoký muž. „Neviem nájsť kľúče. Asi som ich niekde vytratil," odpovedá Štvorka a ďalej prehľadáva vrecká.
„Ja ťa zabijem!" hovorí pomedzi zuby muž v maskáčových nohaviciach. „Prestaň, Dvojka!" hovorí vysoký muž. „Nezabudol si ich v banke?" dodáva. Štvorka si tľapne dlaňou po čele a zasmeje sa.
„Už som si spomenul," povie a rozbehne sa nazad do banky. „Hovoril som ti, že nemáš toho blbca brať na akciu!" hovorí Dvojka. „Prestaň robiť dusno, viem, čo robím!" hovorí vysoký muž a hľadí smerom k dverám.
Tie sa v tom okamihu opäť otvárajú. Vychádza z nich Štvorka. Na chrbte mu visí príslušník strážnej služby. Vysoký muž sa rozbieha, cestou odisťuje samopal a dvomi ranami strieľa strážcu do hlavy.
Chlapi naskakujú do auta, štartujú a miznú smerom na Hornú Oravu. Chvíľu je ticho. Potom sa rozvrieska poplašné zariadenie.
Dolný Kubín, 18.10
Ivan Taranenko uvažuje, či to všetko predsa len nezruší. Potom si však spomenie na predajcu, s ktorým sa ešte včera večer dohodol, že ho počká s motorkou v Trstenej. Nie. Nič nebude meniť. Motorka nemá chybu a plán takisto.
Vychádza pred budovu a zapaľuje si červenú Petru. Po ceste na Kňažiu, prefrčí starý biely Renault. Ivan sa usmeje. Už nie je ďaleko chvíľa, keď budú takýmto z diaľky mávať dlhé zlaté vlasy Ivanovej Z.
Dolný Kubín, 18.13
Na okresnom veliteľstve policajného zboru je len strážmajster Martin Huževka, ktorý je tretí deň v práci. Všetci ostatní, vrátane veliteľa majora Kvaka, sú na výjazde v prepadnutej banke, alebo sa podieľajú na hermetickom uzatvorení mesta.
Strážmajster má prísny zákaz čokoľvek, okrem brania telefónov, robiť. Tretí deň v práci a hneď takáto akcia! Keby nebolo veliteľovho príkazu, Martin Huževka by sa okamžite vydal s odistenou služobnou zbraňou ČZ vzor 82 do ulíc okresného mesta, aby sa naveky zapísal do jeho análov cti a slávy.
Dolný Kubín, 18.24
Staničný rozhlas hlási, že príde vlak do Trstenej. Ivanovi sa chce bežať a zastaviť sa až v izbe na poschodí rodinného domu vo Veličnej. Namiesto toho nahmatá vo vrecku starú hnedú maminu pančuchu.
Prichádza Oravka zložená z dvoch vozňov. Na druhom sa otvárajú ešte za jazdy dvere. Stojí v nich Jožo Podstavek, tesne pred zastavením vyskakuje v smere jazdy a elegantne doklusáva.
„Toto si musím zapamätať," pomyslí si Ivan a vykročí k vlaku. Keď prechádza okolo Joža, žmurknú na seba. Ivan si sadá v smere jazdy na druhú sedačku od dverí.
Dolný Kubín, 18.26
Vláčik sa pohýna. Ivan sa pozerá z okna a vidí chrbát bežiaceho mladíka v železničiarskej uniforme. V ruke drží čiapku a uteká popri trati smerom k mestu. S hrôzou zisťuje, že chrbát, uniforma aj čiapka patria Jožovi Podstavkovi.
Ivan sa zosúva na sedačke. Sponad okraja okna mu trčia iba nagelované vlasy a vyľakané oči. Pozorne skúma nástupisko. „Niekto nás musel počúvať!" myslí si, ale žiadneho policajta nevidí. A potom ho plnou silou zasiahne poznanie.
Jožo ho zradil! Ivanovi od zlosti slzia oči a chce sa mu vracať. Namiesto zelenej Kawasaki ho čaká kopanie a betónovanie základov. A možno nie. Hlavu mu rozsvieti ďalší nápad. Už druhý za dva dni. Vyberá z vrecka mobil a vyťukáva číslo 158.
Sedliacka Dubová, 18.28
Vysoký muž, ktorého ostatní volajú Jednotka, stojí vedľa bieleho Renaultu 25 a kope do pravej prednej pneumatiky. „To sa mi len sníva!" vykrikuje. Uprene pritom hľadí na Štvorku, opretého o kapotu a utierajúceho si zakrvavené ústa.
„Pamätáš, čo som ti hovoril? Pamätáš? Toho zasrana neber! To som ti hovoril!" kričí Dvojka. „Drž hubu," povie Jednotka a skladá si masku z tváre. Ostatní ho nasledujú. „Ak sa toho chlapca ešte niekto dotkne, na nič sa nebudem pýtať, rovno budem strieľať," povie.
Pozerá sa na Dvojku. „Ak ešte voľakedy kývnem na kšeft s tebou, vtedy ma pokojne zastreľ," hovorí Dvojka. Od zúrivosti je bledý. „Buď rád, že som ho len prefackal," dodáva. „Ak bude treba, zastrelím ho sám.
Ale jediného syna mojej jedinej sestry nikto nebude fackať," povie Jednotka pomaly. „Prečo si ho teda nezastrelil, keď pokazil fotobunku na dverách do banky a my sme tam hodinu šaškovali so samopalmi a s taškou plnou peňazí?" povie Dvojka.
„Pán je vtipný?" povie Jednotka. „V poriadku. Zasekol dvere. Veď sme ich po hodine otvorili. Potom zabudol v banke kľúče od auta. Lebo si ich po celý čas pohadzoval v ruke, aby ich nakoniec nechal položené na pulte. Jasné, nič sa nedeje.
Vrátil sa a našiel ich. Akurát teraz máme na krku vraždu. Prežil som. Išiel som predsa vykradnúť banku, a nie sa rozčuľovať. Ale keď nám došiel pred chvíľou benzín, pretože jediný syn tvojej jedinej sestry, keď už ukradol túto starú haraburdu, neskontroloval stav nádrže, to som už nevydržal!
Prepáč, ale musel som mu jednu pustiť, lebo by ma roztrhlo od zlosti!" hovorí Dvojka. „Ešte niečo doserie, tak ho zabijem sám. Platí?" Jednotka sa pozerá Dvojke do očí. Dvojka chvíľu drží, potom sklopí zrak.
„Dobre," povie. „Čo budeme robiť?" pýta sa Trojka. „Počkáme si na nejaké auto. A potom podľa plánu do Varšavy. Za Leszkom," odpovedá Jednotka.
Trojka sa smutne zasmeje: „V tom prípade sme mali ísť po hlavnej. Tadeto pôjde iba ak traktor. Aj to až ráno." „Tu nás aspoň nebude nikto hľadať," hovorí Jednotka.
Dolný Kubín, 18.33
Strážmajster Martin Huževka sa trápi, či má zavolať niektorému z kamarátov o tom, čo sa deje. Vtom zazvoní tiesňová linka. Martin bleskurýchle dvíha slúchadlo. Počuje vzrušený mladícky hlas: „Okamžite prichystajte 20 000 eur na stanicu v Trstenej! Inak zomrie!"
„Kto volá?" pýta sa Martin. Vie, že to je hlúpa otázka, ale iná mu na um narýchlo neprišla. „Ivan. Taranenko... Je unesený a zomrie. Jeho život je v tvojich rukách," povie hlas. „Musím sa poradiť s veliteľom. Som tu sám. Zavolám vám o chvíľu," povie Martin. Spomenie si, že všetky hovory sa nahrávajú. Roztrasú sa mu ruky.
Sedliacka Dubová, 18.34
Štvorica mužov kráča po poľnej ceste. Najmladší z nich má cez plece prevesenú tašku IKEA. Sto metrov za nimi horí biely Renault 25.
Medzibrodie na Orave, 18.36
Ivan nervózne chodí po vozni a obhrýza si nechty. Zvoní telefón. „Veliteľa sa mi nepodarilo zohnať. Neviem, odkiaľ mám tie peniaze zobrať," ozýva sa z mobilu. Ivanovi sa podlamujú kolená.
Pozbiera všetky sily a povie: „To ma nezaujíma. O pol ôsmej budeš aj s peniazmi v Trstenej na stanici. Inak Ivan Taranenko zomrie!" S hrôzou si uvedomuje, že nevie, čo bude robiť, keď vystúpi z vlaku a všetci uvidia, že sa uniesol sám.
„Nepostačí vám namiesto peňazí auto?" pýta sa hlas v mobile. Ivan si od úľavy sadá. „Dobre. Aké?" hovorí. „Škoda Rapid 130," oznamuje Martin Huževka. Ivan o takom aute v živote nepočul.
Ale lepšie ako nič. Poriadne si ho vytunuje, nalakuje na zeleno, jeho Z si vyloží dlhé nohy na prístrojovú dosku a pôjdu dvestovkou stanovať do Chorvátska. „V poriadku. Máš na to hodinu. Inak ho máš na svedomí," povie a vypína mobil.
Dolný Kubín, 18.37
„Čo?!" vrieska zo služobného telefónu veliteľov hlas. „Únos?! To čo je za deň?! Trstená?! Hneď tam niekoho pošlem! Nič nerob, dvíhaj telefóny a buď v pohotovosti!"
Martin Huževka skladá slúchadlo a vybieha z budovy smerom k parkovisku, na ktorom stojí jeho milovaná žltá Škoda Rapid.
Sedliacka Dubová, 18.56
Do druhého vozňa nastupujú štyria zachmúrení zaprášení chlapi. Sadajú si do štvorky na opačnom konci vozňa. Ivan je šťastný, že vypol mobil. Nevie si predstaviť, ako by teraz dokázal predstierať únos.
Má zatvorené oči. Myslí na to, že jednoducho vystúpi, najbližším vlakom sa vráti domov, zlomí dobre mierenou ranou Jožovi nos a na všetko zabudne. Vtedy mu príde na um zelený vytunovaný Rapid, dlhé nohy a zlaté vlasy. Nie, zase bude musieť niečo vymyslieť.
Oravský Podzámok, 19.02
Martin Huževka nadáva. Stojí nad motorom a snaží sa starou plastovou injekciou prefúknuť zanesený karburátor. „Ak to nestihneš, Ivan Taranenko zomrie," opakuje si ako mantru.
Nižná, 19.21
Ivan sa už upokojil. Prezerá si mlčiacich mužov. Z modrej tašky IKEA vytŕča hlaveň samopalu. Vyschýna mu v krku. Opatrne vstáva a ide k východu z vozňa. Chce sa zamknúť na záchode.
„Sadni si nazad!" zakričí vysoký hranatý muž. Ivan sa hrozne zľakne. Cíti, ako mu niečo teplé tečie dole nohavicou. Územčistý čiernovlasý muž nasaje vzduch. „Naozaj začínam mať všetkého dosť," povie.
„Sadni si a ani sa nepohni. Pred Trstenou si ľahneš na zem. Keď vlak zastane, narátaš do tisíc. Až potom vstaneš a vystúpiš. Inak ťa pošlem rodičom na Vianoce v balíku. Rozumel si?!" hovorí vysoký muž. Ivan kýva hlavou, že rozumel.
Oravský Podzámok, 19.30
Motor konečne naskočil. Martin sa chce pokúsiť o nemožné. Potrebuje urobiť tridsať kilometrov za deväť minút. V okamihu, keď sa snaží spamäti vyrátať, aká by mala byť jeho priemerná rýchlosť, ho niekto poklepe po pleci.
Vedľa neho stojí dlhovlasá blondína. „Čau, ja som Zdena. Zmeškala som spoj. Hodíte ma do Trstenej?" povie. Martin kývne hlavou na súhlas.
Trstená, 19.32
V priestore stanice sa chvatne rozmiestňuje špeciálna jednotka. Velí jej major Kvak osobne. Síce nerád, ale pátranie po zlodejoch a vrahoch musel prenechať kukláčom zo Žiliny.
Trstená, 19.37
Muži vstávajú. „Ľahni!" povie vysoký. Ivan si okamžite líha na zem, hlavu si zakrýva rukami. „Všetci viete, čo máte robiť?" počuje hlas vysokého muža. „Zbrane majte odistené.
Ty si zober na starosť peniaze," pokračuje. Ozve sa cvakanie poistiek. Ivanom prebehnú zimomriavky. „Možno sa všetko skončí lepšie, než som si myslel," povie si v duchu.
Trstená, 19.39
Vláčik vchádza do stanice. Zastavuje. „Počkajme, až vystúpia všetci z vedľajšieho vagóna," povie Jednotka. „Nikto v ňom nie je," povie Trojka. „Tak poďme," hovorí Jednotka.
Otvárajú dvere. „Kde sú peniaze?" pýta sa Trojka. Štvorka sa zasmeje: „Zabudol som ich na sedačke. Idem po ne." „Nepôjdeš," povie Jednotka, vyťahuje spod saka samopal a strieľa Štvorku do tyla.
„Sestra to hádam pochopí," hovorí. Z budovy stanice sa ozve streľba. Telá mužov sa zmietajú v grotesknom tanci. Keď o chvíľu nastane ticho, všetci sú natoľko šokovaní a ohlušení, že nikto nepočuje, ako na odvrátenej strane vlaku beží Ivan do kríkov za stanicou. Na chrbte mu bláznivo poskakuje modrá taška IKEA.
Krásna Hôrka, 20.15
Do Krásnej Hôrky vchádza stodvadsaťkilometrovou rýchlosťou Škoda Rapid. „O chvíľu príde hrozne nebezpečná zákruta. Budem musieť spomaliť," hovorí Martin Huževka Zdene.
„Myslíš, že nás tam budú ešte čakať?" pýta sa Zdena. Nohy má vyložené na prístrojovej doske. „Má vypnutý mobil, to nie je dobré znamenie," hovorí Martin a ustarostene hľadí na cestu.
Rovno pred ním je spomínaná zákruta. Vtom z nej vyletí šialenou rýchlosťou zelená Kawasaki Ninja ZX 6R. V zákrute začína brzdiť. Prechádza do šmyku a vletí rovno pod Škodu Rapid.
Nekonečne dlho škrípe kov o kov. Potom je ticho. Z auta vybiehajú Martin a Zdena. Pod zadným pravým kolesom leží na rozhádzaných krvavých stoeurových bankovkách mladík v zelenej kombinéze Kawasaki.
Zdena je pri ňom prvá. Martin obieha auto. Potom sa skláňa nad mladíkom a siaha mu na krčnú tepnu. Po chvíli vstáva. Zdena nechápavo hľadí na Martina. „Ty kokso," hovorí, „on sa na mňa začal usmievať!"
Autor: Karol D. Horváth
