Jaroslav Rumpli: Priveľa nihilizmu je na smiech

„Nebaví ma zdôvodňovať, prečo píšem to či ono, čo je skutočné a čo som si vymyslel. Vysvetľovať treba sväté knihy, moje stačí čítať,“ hovorí JAROSLAV RUMPLI. O chvíľu však prizná, že to robí celkom rád. A aby toho nebolo málo, dodá, že nakoniec napíše niečo, čo vôbec nechcel.

Váš debut Svet je trest z roku 1999 trochu nezaslúžene zanikol vo vtedajšej produkcii, ale kritika ho prijala pozitívne. Napriek tomu ste sa s ďalšou knihou prihlásili až po desiatich rokoch. Prečo?
„Pretože som ju desať rokov písal. Svet je trest zanikol napriek tomu, že naň vyšlo oveľa viac recenzií. Na terajší román som zachytil len tri, ale nebol som doma, takže nemýlil by som sa prvý raz a určite nie naposledy. V každom prípade sa moje knihy rodia ťažko. Napriek tomu medzi prvou a touto som ešte jednu napísal, dokonca hrozilo, že bude vydaná. Našťastie z toho zišlo. Román V znamení hovna vyšiel dva roky po dopísaní a začal som s ním asi štyri roky predtým. Keď sa zavzdušním, neviem sa z toho dostať. Potom všetko korigujem až hrôza. No a nakoniec napíšem niečo, čo som vôbec nechcel.“

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili, že v poslednom čase ste slovenskú literatúru príliš nečítali a sledovali ju zo zahraničia len prostredníctvom recenzií. Mal takýto odstup nejaký vplyv na písanie vášho najnovšieho románu?
„Absolútne nijaký. Keď píšem, snažím sa nečítať. Aj tak už mám dávno pocit, že som možno okrem niekoľkých restov všet?ko, čo potrebujem, prečítal. Pri písaní ide už len o mňa, o moju vetu a o to, či v sebe dokážem potlačiť kazateľa. Pretože nič nie je v literatúre odpornejšie, ako rozdávať rozumy, navyše cudzie.“

V tituloch kníh sa občas zjavia výrazy, ktoré nie každému vyhovujú. Názov vášho románu môže niekomu pripadať nechutný až odpudzujúci. Váhali ste pri jeho voľbe, alebo bol pre vás jasný od začiatku?
„Tá kniha sa spočiatku volala inak: Že nás nechali žiť. Oveľa výstižnejšie ju však  bolo nazvať tak, ako som si nakoniec u vydavateľa presadil. Hovno je jedným z hlavných motívov, názov je vlastne výsek z repliky jednej z postáv, ktorá o Nulovi povie, že sa narodil v jeho znamení. Okrem toho som knihe chcel sprostým názvom po?môcť, pretože som podľa skúsenosti so Svetom predpokladal, že na trhu bude sama, bez akejkoľvek podpory. Nebol som na Slovensku, nemohol som ju pomôcť osobne propagovať. A nemohol som sa ani tváriť, že ju netreba predať.“

Takže jej ten názov pomohol?
„Som presvedčený, že áno, aj keď ma šokovalo, koľkých ľudí odpudil. Keby som to vedel, nazval by som ju V znamení H.“

Svoju knihu vydávate len pod priezviskom. Čo máte proti Jaroslavovi, alebo vás inšpiroval Vladimír Balla, ktorý sa v literatúre už dávnejšie prezentuje tiež bez krstného mena?
„Ja som vôbec nechcel publikovať pod svojím menom. V pod?state som k tomu bol dotlačený, pretože v Slovarte majú pseudonymných či dokonca úpl?ne anonymných autorov až-až. O použití priezviska bez krstného mena rozhodli vo vydavateľstve, vraj zo mňa urobia značku. Niečo ako Puma. Bol som rád, že to vôbec chceli vydať. Nabudúce možno budem len Jaroslav. Alebo Jarino. Ako Harino. Nie puma, ale pes.“

Knihu uvádzate mottom Charlesa Bukowského. Tento autor je vám zjavne blízky nielen drsným jazykom, ale aj nihilizmom. Ten slovenský nihilizmus má však určite (ako vravia naši politickí klasici) svoje špecifiká. Aké?
„Martin Kasarda napísal, že je to nihilizmus s príchuťou bryndzových halušiek. Neviem, s odstupom času je mi trochu ľúto, ako tá kniha vyznieva. Vždy som si myslel, že je v prvom rade veselá, poetická, pro-life. Mal to byť portrét človeka-miliardy, ktorý hľadal zmysel života, a keď ho už takmer našiel, nenávratne ho pod vplyvom rodinnej tragédie stratil. Netvrdím, že ten človek nemal nič zo mňa, rozhodne som však nechcel napísať nejaký manifest nihiliz?mu. Vždy som si skôr myslel, že nihilizmus je zábavný. Keď je ho priveľa, môže byť dokonca úplne na smiech.“

Jeden z vašich hrdinov sa vyznačoval čudným zmyslom pre humor, „ktorého podstata spočívala v tom, že všetko, čo povedal, myslel vážne“. Je to len výborný bonmot, akých je v knihe viacero, alebo aj návod, ako čítať váš román?
„Nerád by som niekomu podsúval, ako ma má čítať, priznám sa však, že je to zároveň aj moja veľká slabina. Potreba sa interpretovať, podsúvať druhým vysvetlenie, čo som ako myslel a chcel povedať. Nemám rád slovo humor. Humor buď je, alebo nie. Keď sa niekto rozhodne byť vtipný, je obyčajne na zaplakanie. Vážne mienené slová dokážu byť, naopak, na zaplakanie vtipné. Najdôležitejšie pri písaní je mať čo povedať. Či je to smiešne alebo smutné, je druhoradé.“