Problémom knihy nie je povrchnosť textu, ale gýčovitosť a infantilita.
Opakovaný vtip vraj nie je vtipom. Keď v roku 2001 vychádzal na internetovom portáli inZine Matkinovej Polnočný denník, bolo to čosi unikátne. Vo virtuálnom priestore jednotiek a núl sa objavila spisovateľka, ktorá pod pseudonymom priniesla úplne inú literatúru.
Kým predtým slovenskí autori rurálnych protopríbehov rozumovali nad pohárom vína alebo páleného a riešili svoje posttraumatické stavy prezretých -siatnikov, odrazu prišlo písanie 21. storočia.
Povrchné, ale iné. Rýchle a epizodické, čo bola daň internetu, ale na tie časy relatívne svieže. Nebolo to bohviečo, ale bolo to čosi, čo tu predtým nejestvovalo. Bolo to nové a pionierske.
Zdochnuté srdce Eli Elias opakuje starý fór. Nič na tom nezmení fakt, že sa k tomuto matkinovskému epigónstvu – čo je vlastne len eufemizmus pre autorskú zlodejčinu – otvorene priznáva. A skutočne to nevyhúli ani mrte hovorový jazyk, o ktorom disktujú, že je akože fresh, a preto doň pri tunovaní tej bichle ale fakt že nezasahovali. Veď napokon oni tí recenzenti aspoň nemôžu tvrdiť, že je to tak trochu štylistický šalát.
Problém podobných kníh, ktoré vo voľnom čase píšu redaktorky (alebo ambiciózne čitateľky) Emmy a Evy, nie je, že zúfalo plávajú po povrchu. Po dobovom povrchu idú aj Hornby, Denžkinová a Thirlwell, prípadne Malinda či Rudiš. Problémom však sú ich insitná a obmedzená priamočiarosť, gýč a infantilita také typické pre svet, kde sa retušujú aj pätnásťročné modelky a kde sa z veľkej fotografky Leibovitzovej stáva gýčová autorka reklamy na taliansku kávu.
Podobná literatúra je totiž ako ázijské bistro v našom hlavnom meste. Môže a mnohým aj bude vyhovovať. Je rýchle, lacné a pekne pálivé – vlastne fajn, ak vám nikdy nenapadlo nad jedlom premýšľať. Len sa nesmiete pýtať, čo vlastne dostávate na tanier a kde, ako a preboha prečo to „jedlo“ vzniklo. Veď glutamát dokáže zázraky.
Bohužiaľ, presne to sú knihy, ktoré na prebaloch chvália rôzne Polnišovie a Flašíkovie, nič proti ich čitateľskému vkusu. Ale potom vás neprekvapí, že takéto dielka – v ktorých rozvedená takmer štyridsiatnička s dcérou na krku hľadá skutočnú lásku – žijú vo svete, kde medicínske diagnózy určujú psychotroničky, magické kamienky chránia pred zlom a Coelho je veľký autor nadosobných všeprávd.
V takomto svete sú texty plné banalít a ich autori vám nezabudnú pripomenúť, že áno, tieto nefunkčné banality sú naozaj banality. V iných svetoch by sme azda mohli hovoriť o metatextových hrách, ale, bohužiaľ, tu je vysvetlenie oveľa jednoduchšie. Je ním obyčajná póza.
Najsmutnejšie však je, že pri podobných letných a plážových knihách si plánujete oddýchnuť. Ale výsledkom je iba pocit nekončiacej nudy, ktorú už nezachráni ani predpokladaný bonboniérový happy end v hotelíku na bulharskej pláži.
Recenzia / kniha
Eli Elias: Zdochnuté srdce
Ikar 2009
