Známy britský spevák a skladateľ s írskymi koreňmi JON ANDERSON predvedie v sobotu na hrade Devín v rámci akcie Tribute To Freedom (Pocta slobode) známu kompozíciu Close To The Edge, ktorú kedysi nahral s kapelu Yes. Koncert, na ktorom vystúpia aj tváre nežnej revolúcie ako napríklad Marta Kubišová alebo Pražský výběr II, bude výnimočný v tom, že sa k Andersonovi pripoja slovenskí hudobníci. Od stredy dodnes totiž slávny hudobník s nimi poctivo skúšal v petržalskom DK Zrkadlový háj.
Ako sa vám prvý deň skúšalo so slovenskými hudobníkmi?
„Výborne! Je to partia skvelých muzikantov, hrajúcich rovnako dobre ako všade vo svete.“
Svet v týchto dňoch oslavuje 40. výročie festivalu Woodstock. Aké sú vaše spomienky na túto významnú udalosť?
„Vtedy som už pôsobil so skupinou Yes. Bol to krásny pocit byť pri tom, ako hudba mení svet. Hendrix, Beatles, všade navôkol vládlo množstvo pozitívnej energie. Nikto nevedel, čo bude v sedemdesiatych rokoch. Kapely ako Yes, Pink Floyd, Genesis alebo Led Zeppelin vtedy len začínali.“
Spolu s kapelou Yes ste pomáhali vtedy vytvárať nový štýl, ktorému hovoríme artrock. Čo bolo zmyslom tejto hudby?
„Už pred nami hrali umelci dlhšie kompozície, ktoré boli postavené predovšetkým na sólach. S Yes sme na to išli inak. Aj my sme hrali dlhšie skladby, ale hľadali sme štruktúru. V tom čase som počúval napríklad Dvořáka alebo Stravinského. Mal som pri sebe skvelých hudobníkov ako napríklad Steva Howa, ktorí vedeli ísť rôznymi smermi, pretože mali za sebou klasický tréning a chuť experimentovať. Hrali sme hudbu, ktorá bola vopred premyslená a nebola postavená len na momente, ako napríklad blues alebo džez. Mojím krédom bolo dopredu vedieť, že na pódiu zažijeme skvelý večer.“
Bol som prísny. Povedal som si, že by sme náš talent nemali premrhať. Dbal som na to, aby hudobníci poctivo skúšali a nešnupali v zákulisí kokaín.
V druhej polovici sedemdesiatych rokoch brojila proti vám nová generácia punkerov, no dnes mnohí z nich priznávajú, že sa im vždy páčili Pink Floyd.
„Pamätám si na chlapíka, ktorý tvrdil, že patríme do starého železa. Punkeri dopadli ako všetci, ktorí zrazu dostali väčšie peniaze. Revolúcia v hudbe je úplne normálna, deje sa každých desať rokov. V čase punku som žil v Paríži, študoval s Vangelisom kompozíciu a snažil sa pochopiť svet, čo vlastne robím doteraz.“
Všímate si aj dnešných priekopníkov a experimentátorov v hudbe, ktorí vlastne kráčajú vo vašich šľapajach?
„Snažím sa počúvať rádio, ale mám pocit, že všetko je zviazané. Ale stále sú tu skvelé nové skupiny ako napríklad Radiohead, ktoré hľadajú dobrodružstvo v hudbe ako my.“
Podľa niektorých zdrojov vám v rámci Yes prischla prezývka Napoleon. Mali ste tvrdú ruku, alebo ste presne vedeli, čo chcete dosiahnuť?
„Áno, bol som prísny. Mali sme šťastie, že sme dosiahli úspech. Bolo to niečo ako požehnanie. Tak som si povedal, že by sme náš talent nemali premrhať. Dbal som na to, aby hudobníci poctivo skúšali a nešnupali niekde v zákulisí kokaín. Som taký dodnes. Snažím sa robiť hudbu stále poctivo. Však poznáte hudobníkov, tí majú stále čas. Veci treba robiť poriadne a správne. Hudba je oslava, pocta Bohu.“
V sobotu budete spievať a hrať kompozíciu Close To The Edge od Yes. Vraj ste ju napísali po tom, čo ste si prečítali knihu Siddhártha od Hermanna Hesseho.
„Boli to dve Hesseho knihy, ktoré ma oslovili. Jednou bola Journey To The East, druhou Siddhártha. Sú to texty, v ktorých sa autor snaží pochopiť náboženstvo a Boha a odpoveď nachádza v riekach, ktoré vedú do oceána. Rieka Mohammeda, Rieka Židov, Budhova rieka, tie všetky idú tam. Znamená to, že ľudia sú spojení, hudba je spojená. Close To The Edge je o tom napriek tomu, že život má svoje vrcholy a pády, stojíme pri brehu poznania. Všetko, čo k životu potrebujeme, je láska, tak ako spievali The Beatles a snívala flower power generácia. Close To The Edge znela na dnešnej skúške nádherne. Vďaka sláčikovej sekcii to nebude ako Yes, a to je na tom úžasné.“
Vaše vystúpenie bude súčasťou osláv dvadsiateho výročia pádu železnej opony. Z pohľadu hudobníka zo Západu, ako ste vnímali túto udalosť?
„V tom čase som nahrával s Vangelisom a v televízii sme pozerali udalosti v Poľsku. Zrazu mi napadli slová: Môžeš zobrať moju slobodu, môžeš zobrať môj domov, ale nikdy nebudeš vlastniť moju dušu. Aj dnes je vo svete veľa utečencov a ľudí bojujúcich za svoju slobodu. Vtedy to boli veľmi vzrušujúce časy. Svet sa menil a pomaly sa prebúdzal.“
Pamätáte sa na svoj prvý koncert v bývalom komunistickom bloku?
„Bola to Varšava. Neskôr sme s Yes hrali v Prahe. Ľudia nám dávali najavo svoje nadšenie, pretože veľmi dlho museli čakať, kým nás uvideli hrať. Ešte v sedemdesiatych rokoch sme hovorili nášmu manažérovi, že chceme ísť hrať za železnú oponu. Tvrdil, že nás tam nikto nezaplatí. Hovorili sme, že zahráme aj zadarmo, ale nešlo to. Niektorým sa to podarilo, ale keď sa otvorili hranice, ihneď sme vyrazili. Naše prvé turné po východoeurópskych krajinách bolo úžasné.“
Nahrali ste veľa albumov a spolupracovali ste s mnohými skvelými hudobníkmi, ako napríklad s Vangelisom, kapelou King Crimson alebo Mikeom Oldfieldom. Podľa čoho si vyberáte ľudí, s ktorými chcete vytvárať hudbu?
„Stretnem sa s Kitarom a ten hovorí: Spievaj! Stretnem sa s Vangelisom, mojím bratom, ktorý hovorí: Spievaj! Prostredníctvom internetu spolupracujem s hudobníkmi z celého sveta. Nedávno som na ulici v Paríži stretol mladého brazílskeho gitaristu, ktorý hrá ako Hendrix. Dal som mu e-mail, nech mi pošle svoju hudbu a ja mu zaspievam. Takto som spolupracoval aj s Petrom Machajdíkom. Dlho sme komunikoval iba cez skype, videli svoje tváre, ale až teraz som si uvedomil, aký je vysoký.“
Internet je pre hudbu úžasná vec, aj keď dnes mnohí tvrdia, že zabíja hudbu.
„Zabíja nahrávacie spoločnosti, ktoré chcú mať nad hudbou kontrolu a rozhodujú o osude muzikantov. Je to ako fabrika, ktorej ak nezarábate dosť peňazí, tak vás odhodí. Stalo sa to aj Yes, pretože sme nechceli hrať podľa ich predstáv. Povedal som si ok, nechcete ma počúvať, pôjdem vlastnou cestou. Prežil som.“
Aké sú dnes vaše vzťahy s Yes, ktorí dnes hrajú bez vás?
„Bol som veľmi chorý a nemohol som spievať. Nemohol som vyraziť s nimi na náročné turné, pretože by to nebola žiadna zábava. Ale Yes stále znejú dobre, aj bezo mňa. Možno sa však v budúcnosti naše cesty stretnú.“
Ako sa teraz cítite?
„Je to skvelý pocit cítiť sa zdravý, pretože vlani som bol dvakrát jednou nohou v hrobe. Doktori nevedeli zistiť, čo mi je, až prišli na to, že choroba má korene ešte v mojom detstve. Šesťkrát ma rezali! Dnes som veľmi šťastný, milujem svoju ženu a ďakujem Bohu, že môžem stále robiť to, čo chcem.“
Čo cítite, keď sa vydarí koncert?
„Nebo. Harmóniu. Človek nie je na pódiu preto, aby na neho všetci čumeli. Ak sa vám podarí spojiť s publikom, je to nádhera. Nestáva sa to stále, ale ten pocit mám dosť často.“
To najlepšie od skupiny YES
Close To The Edge (1972)
Aj po takmer štyridsiatich rokoch znie tento album úžasne. Tvoria ho len tri kompozície (tá najdlhšia má 18 minút), ale ani chvíľu nenudí. Ak máte záujem spoznať, čo je to progresívny rock, Close To The Edge vás dokonale chytí za srdce svojím muzikantským majstrovstvom, melodickosťou a zvukom.
Going for the One (1977)
Vo Veľkej Británii vyčíňal punk– rock a Yes vydali album vybrúsený ako diamant. Ostré rockové riffy striedajú veľké plochy, Anderson spieva ako cherubín a celá kapela vyprodukovala toľko muzikantských nápadov, že pri prvom počutí môžete mať pocit, že sa na vás rúti celá katedrála.
90 125 (1983)
Yes začali hrať krátke pesničky! Tento album bol ťažkým šokom pre starých fanúšikov, ale skupine získal milióny ďalších. Zmenu priniesli traja noví členovia, ktorí svojou vitalitou a nápadmi vytvorili nový zvuk kapely – veľmi moderný, agresívny, ale pritom plný melódií. Zo skladby Owner of a Lonely Heart sa stal celosvetový hit, jediný, ktorý skupina Yes mala.
Dušan Taragel
