Nový film o Jánošíkovi je pravdivý tak veľmi, ako sa len dá. Tvrdí to prinajmenšom jeho scenáristka Eva Borušovičová. Prísľub pravdy sa dostal dokonca aj do podtitulu filmu. Dá sa však o tejto národnej ikone vôbec hovoriť bez nánosu doterajších spracovaní tohto príbehu? Má zmysel hľadať pravdu o Jánošíkovi, ak oveľa väčší kultúrny vplyv má to, čomu v súvislosti s ním veríme?
Do jánošíkovskej filmografie sa tieto dni zapisuje ďalší titul. Zruší sa snímkou režisérky Agnieszky Hollandovej a jej dcéry Kasie Adamikovej jánošíkovská legenda alebo sa ním, naopak, nastolí nová? Dozvieme sa konečne pravdu o tejto historickej postave?
Základné fakty o Jánošíkovi sú dostupné v odbornej literatúre. „Dôležité však bolo dať ich do súvislostí,“ hovorí Borušovičová. Hľadala dobovú literatúru, všetko, čo jej mohlo priblížiť život, aký asi viedol zbojník a jeho súčasníci.
Tam, kde sa nedochovali fakty, sa aspoň snažili, aby bol beh udalostí prinajmenšom veľmi pravdepodobný. Po Jánošíkovi nezostalo nijaké dielo, podobné napríklad dvanásťzväzkovej autobiografii Casanovu, a tak si pohnútky jeho rebelantstva môžeme voľne domýšľať podľa aktuálnej potreby národa. Ako dokazujú početné štúdie, tento mýtus preukázal v dejinách neuveriteľnú flexibilitu, miešajú sa v ňom sociálne i kresťanské motívy s prvkami pastierskych idyliek či mužských iniciačných hier.
Jánošík sa stal kultúrnym fenoménom so všetkými dôsledkami tohto postavenia. Bol politicky i komerčne zneužívaný.
Prešiel vývojom od podvratného živlu k hrdinovi, ktorý plní štátno-reprezentatívnu úlohu, to sa však prihodilo aj iným historickým postavám.
Borušovičová tvrdí, že rôznym podobám legendy sa venovala len veľmi okrajovo. Nenechávala sa vraj vedome ani inšpirovať predchádzajúcimi spracovaniami janošíkovskej témy: „Skutočný príbeh Juraja Jánošíka, ktorý sa začal predo mnou vynárať v priebehu toho hľadania pravdy, sa mi zdal najzaujímavejší," hovorí Borušovičová.
Môže však po všetkých pesničkách a básničkách ešte vôbec vzniknúť pravdivý príbeh o Jánošíkovi? „Môže, ba musí! Samozrejme, za predpokladu, že tvorcovia neskĺznu k rôznym špekuláciám či lacnému aktualizovaniu príbehu,“ myslí si literárny historik Peter Cabadaj, dlhoročný organizátor Jánošíkovských dní v Terchovej.
Literárny vedec Jozef Tancer však ambíciu tvorcov držať sa pravdy celkom nechápe. „Žiaden pravdivý príbeh o Jánošíkovi nikdy mať nebudeme. Čoho sa mýtus dotkne, to sa premení na mýtus,“ dodáva.
Stálo to čakanie za to?
Marketingové slogany prezentujú Jánošíka ako film, na ktorý sme čakali. Nesporne - celých sedem rokov, ak rátame od prvej klapky prvej série jeho nakrúcania. Nemali by sme však zabúdať ani na predchádzajúci pokus, na ktorý sa za mečiarovskej vlády koncom deväťdesiatych rokoch vyčlenilo viac ako 22 miliónov korún bez toho, aby sa čokoľvek nakrútilo. Málokto už preto veril, že tento legendárny zbojník skutočne raz prepadne aj naše kiná. Aký však bude jeho lup?
Niekoľko mýtov o Jánošíkovi
1. Mýtus odbojníka a povstalca - Jánošík síce pôsobil najprv v rákocziovskom protihabsburskom povstaleckom vojsku, ale neskôr odišiel do cisárskej armády, teda na stranu vtedajšieho establishmentu, nebol teda vzorom odbojnosti.
2. Mýtus zaslúžilého celoslovenského zbojníka - zbíjal len prekvapujúco krátke obdobie od jesene 1711 - do zimy 1712.
3. Mýtus o obdarovávaní chudobných - historické pramene to nepotvrdzujú.
4. Mýtus o tom, že študoval teológiu - historické pramene to nepotvrdzujú.
Spracované podľa eseje Hany Hlôškovej Národný hrdina Juraj Jánošík v zborníku Mýty naše slovenské, ed. Eduard Krekovič - Elena Mannová - Eva Krekovičová. AEP Bratislava 2005.
Už niekoľko týždňov pozerá z bilboardov záhadná tvár u nás doteraz neznámeho Václava Jiráčka. V popredí temného obrazu visí namiesto J v mene Jánošík hrozivý hák. Pri príbehoch tohto typu viete, ako sa skončia. Bude ľudí zaujímať, ako sa tento mladý muž k svojmu nešťastnému koncu dopracoval? Postavia sa k Jurkovi naše blízke národy tak ústretovo ako k Alžbetke Bathory? Stane sa Jiráček s hlasom Roba Rotha celebritou?
Premiéroví hostia film uvidia v Bratislave 4. septembra, do kín dorazí o týždeň neskôr. Prvé uvedenie filmu v Česku sa uskutoční 9. septembra v pražskom Slovanskom dome. Poľská oficiálna premiéra je naplánovaná už na 26. augusta v rámci medzinárodného folklórneho festivalu v Zakopanom.
Zbojníci a zbojníčenieNávštevnosť podobného veľkofilmu závisí od sily filmu, ale nesporne aj od legendy. V tomto prípade ide o silný fenomén.
„Historicky bolo zbojníctvo jedným z mála prejavov protifeudálneho boja, ktorý mal živelný charakter. Po ukončení stavovského povstania Juraja Rákocziho v roku 1644 - 45 sa zbojníctvo rozmohlo na severovýchodnom Slovensku a poľsko-slovenskom pomedzí. Na Orave, Spiši, v Liptove a Gemeri šarapatili zbojníci Jakub Lupták, Michal Muniačik, Matej Drabiniak či poľský zbojník Bačinský, na Spiši Ondráš, Harala, Paprik a Vlčko v Gemeri. Na potlačenie zbojníkov si v Užskej stolici vydržiavali malé ´vojsko´ - sedemdesiat pešiakov a štyridsať jazdcov,“ opisuje Zuzana Profantová z Ústavu etnológie SAV Bratislava.
Zbojnícka tradícia sa zakorenila v povedomí Slovákov už od 18. storočia. „Jej sila tkvie predovšetkým v ľudskej potrebe identifikácie s pozitívnym hrdinom - ktorého si ľudová tradícia vyfabrikuje v prípade potreby. Folklóru stačí reálna postava, hrad či iná skutočnosť a do príbehu, ktorý vyrozpráva, ´votká´ aj svoje túžby a nerealizované želania,“ vysvetľuje Profantová.
Jánošík si našiel svoj odraz v piesňach, baladách, ľudovej frazeológii, ale aj vo výtvarnom umení.
Za najstarší exemplár sa považuje krčah na víno z roku 1717 so zobrazením Jánošíka a jeho družiny v pandúrskej uniforme, akú nosili stráže a vojaci maďarskej šľachty. Atribútmi jánošíkovskej ikonografie sa neskôr stávajú valaška, paloš a pištole a široký opasok. Takto sa objavuje na maľovaných sklách na začiatku 19. storočia.
Básne, divadlo, muzikálJánošíkovská téma bola tradovaná nielen spontánnym ústnym podaním, ale bola zámerne pestovaná s národnobuditeľským a osvetovo-výchovným cieľom.
Téme sa venovali štúrovci Janko Kráľ, Andrej Sládkovič, Ján Kalinčiak, ale predovšetkým Ján Botto. „Pasáže z jeho básne Smrť Jánošíkova priam zľudoveli a umocnili existenciu zbojníckej tradície na Slovensku,“ hovorí Profantová.
Medzičasom však „zľudoveli“ aj diela z minulého storočia. Súčasťou kultúrneho dedičstva sa stali dialógy na tému Jánošík Milana Lasicu a Júliusa Satinského či Jááánošík v podaní Radošinského naivného divadla.
Azda najúspešnejšie sa vryl do duše muzikál Maľované na skle, ktorý je Slovensku populárnejší než v krajine svojho vzniku, v Poľsku. „Všetky tieto literarizované a dramatizované formy sú vlastne dôkazom živosti tradície,“ myslí si Profantová.
Jánošík forever„Neobvyklá popularita mýtu Jánošíka tkvie v tom, že obsahoval idey a túžby, ktoré boli neustále žiadané v kolektívnom vedomí,“ tvrdí poľská slovakistka Joanna Goszczyńska.
„Zrejme ide o kombináciu človečenskej potreby a absencie ideálu. Božie mlyny sa kdesi pozabudli, spravodlivosť nie a nie sa dostaviť,” myslí si aj literárny historik Peter Cabadaj, dlhoročný organizátor Jánošíkových dní v Terchovej, počas ktorých diskutujú aj o tejto téme. „Zväčša sa zhodujeme v tom, že jánošíkovská tradícia významne prispela k prehlbovaniu vlastenectva a mobilizovala odpor voči neslobode a nespravodlivosti,“ tvrdí Cabadaj.
Dodnes mnohí považujú tohto hrdinu za hodného nasledovania. Na celonárodných oslavách štátnosti v januári 2008 premiér Robert Fico oznámil, že Juraj Jánošík je veľkým vzorom jeho vlády.
Typizovaný hrdina a sexsymbolJánošík podľa Cabadaja vypĺňa biele miesto v dejinách národa. Podobných „typizovaných“ hrdinov majú v ďalších kultúrach: Škóti majú Roba Roya, Švajčiari Wiliama Tella, Francúzi Mandrina či Cartouchea, Rusi Stenku Razina, Španieli Diega Corrientesa, Brazílčania Lampiaa, Rakúšania Grasela, Bulhari Panajota Chitova, Poliaci Proćpaka, Česi Jana Sladkého Kozinu, Babinského. „Tento typ hrdinu sa nájde najmä v rurálnych a politicky trochu neprehľadných oblastiach. Stala sa mu krivda, ide sa pomstiť, je mimo zákona, ale v očiach ľudí je superlegitímny,“ vysvetľuje nemecká slovakistka Ute Rassloff.
Možno najbližšie je k Jánošíkovi Robin Hood, ktorý je súčasťou anglického folklóru už od stredoveku a
ktorý mal tiež bohatým brať a chudobným dávať.
Podľa Profantovej ľudia túžia aspoň na chvíľu uniknúť do rozprávkového sveta, kde je zlo potrestané a dobro zvíťazí. „Je to jednoducho ľudská potreba, nadčasová antropologická konštanta,“ dodáva.
Konštantou je zrejme aj Jánošík ako sexsymbol.
Dominantný muž v skupine je automaticky stredobodom ženského záujmu.
UmučenýJánošík bol predurčený k mýtizácii aj preto, že zbíjal, ale nezabíjal. Zodpovednosť za smrť domanižského farára mu vraj nebola dokázaná.
K vytvoreniu legendy nesporne prispela aj jeho tragická, extrémne násilná smrť v mladom veku.
Za zbojstvo bol podľa dekrétu cisára Ferdinanda II. jediný trest - najvyšší. V jeho prípade si však sudcovia vybrali zvlášť krutý spôsob - napichnutie na hák.
Poprava bola verejná, ďaleko od pravdy boli zrejme hrdinské postoje Jánošíka pod šibenicou či dokonca všelijaké tančeky. Bol mučený tak kruto, že ho museli zavesiť na hák, skôr než v dôsledku zranení umrie. Keď totiž odmietol pred súdom hovoriť, pristúpili najprv k páleniu pokožky, zapichovaniu žeravých hrotov pod nechty či k mliaždeniu svalov. Neskôr prešli k naťahovaniu na škripec, trhaniu šliach a údov. Ani tak však Jánošík nikoho nezradil, okrem tých, čo už boli mŕtvi.
Doterajšie filmové spracovania akt mučenia nezdôrazňovali. Možno sa však ešte dočkáme aj „gibsonovského“ spracovania, ak ho už neurobila Holland a jej dcéra. Mučeniu sa vyhýbalo aj ľudové stvárnenie legendy, hoci sa príbeh o Jánošíkovi podľa Rassloffovej dá interpretovať aj ako frivolný komentár k legende o Kristovi. Ľudoví majstri však radšej kreslili jánošíkovské odzemky.
Jano chicAch chcete byť „in“, môžete si v dizajn shope mladých výtvarníkov Reddog kúpiť aj tričko so známou postavičkou a s nápisom Jano chic. Už sa to teda začalo? Stane sa zbojník vďaka filmu opäť najnovším módnym hitom? Budú opäť vznikať množstvá suvenírov, sôch? „Prečo nie, čo je Jánošík ´horší´ ako Mickey Mouse alebo Madonna?“ pýta sa Profantová.
Ako komentuje Rassloff, Jánošík dnes stratil síce výbušnosť svojej národnej a politickej príslušnosti, ale pretrváva ďalej ako ponuka kolektívnej identifikácie práve vďaka svojim parodickým a ironickým podobám.
Dvojica Danglár a Dušan Taragel vložila tento príbeh do podoby jemne lascívneho komiksu. Jánošík v ňom fyzicky stále zodpovedá predstave, ale zbíja viac-menej len pre vrtochy svojej Aničky, ktorú musí uplácať pre svoje prevalené aférky s Eržikou. Aj takéto deformácie mýtu však paradoxne prispievajú k jeho podpore.
Rassloff zdôrazňuje, že mnohí slovenskí intelektuáli spochybňujú vhodnosť jánošíkovskej legendy pre slovenský národný mýtus s tým, že historický Jánošík bol zlodej a žil len v opozícii a vo vízii. „Ale možno bol skutočne hrdinom. Nakoniec, za tú chvíľu, čo zbojníčil, si mohol dovoliť byť štedrý, mal len 25 rokov!“ smeje sa Profantová.
Juraj Jakubisko chcel svojím filmom Bathory istým spôsobom svoju hrdinku očistiť, čo aj avizoval dlho pred premiérou filmu.
Borušovičová je k verdiktu vinný či nevinný zdržanlivejšia: „Treba sa prísť pozrieť do kina.“
Zatiaľ je zrejmé jediné - výskum Jánošíka ako kultúrneho fenoménu tak skoro vedci neukončia.
Do zbierky totiž pribúdajú ďalšie a ďalšie exponáty, preto jediný predbežný záver, ktorý z ich štúdia možno vyvodiť, znie: „Jánošík žije.“
Jánošík ako filmový trhák
Doterajšie filmové spracovania tejto legendy boli v mnohých ohľadoch výnimočné. Vďaka prvému Jánošíkovi, ktorý nakrútili bratia Siakeľovci v roku 1921, sa Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film. V roku 1995 bol tento film UNESCO-m zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva. Propagačný zámer bol celkom otvorene deklarovaný už na plagáte. „Jánošík je symbolom boja slovenského ľudu proti maďarskému zemianstvu, ktoré slovenský ľud utláčalo a držalo v putách.“
Len o pár rokov neskôr už vo filme Martina Friča z roku 1935 nejde až tak o boj s Maďarmi, ako o oslavu telesnosti, ktorá sa - snímaná zo žabej perspektívy - dotýkala takmer nebies. „Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná,“ hlása slogan z plagátu.
Paľo Bielik, monumentálny „plavovlasý indián“ u Ute Rassloff vyvoláva asociácie až s filmami Lenie Riefestahlovej z nacistických olympijských hier. V scéne popravy sa tancujúci hrdina dostáva až do akéhosi transcendentného stavu, kedy sa podľa nej telo obete mení na telo vrcholového športovca,
ako to opisuje v štúdii Jánošík žije vydanej Slovenskou národnou galériou v zborníku k výstave Slovenský mýtus. Film mal na dnešné pomery neuveriteľný úspech. Len v roku 1936 ho malo vidieť zhruba sto miliónov divákov. Uviedli ho na IV. medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach v roku 1937, hral sa v 32 štátoch sveta.
Dvojdielnemu Jánošíkovi z roku 1962 - 63 išlo predovšetkým o triedny a sociálny rozmer boja. Aj režisérovi Paľovi Bielikovi sa podarilo vyrobiť trhák letných amfiteátrov.
Celkom výnimočným dielom je kreslený film Zbojník Jurko z roku 1976. Výrazný film Viktora Kubala bol v roku 2000 právom vyhlásený za najlepší slovenský animovaný film všetkých čias a dostal sa na mnohé festivaly v zahraničí. Postava Jánošíka bola v ňom skarikovaná do výšky, pátos túžby po sociálnej spravodlivosti však sparodovaný nebol. Najvýraznejší je zdôraznenie nesmrteľnosti legendy. Na hák bol zavesený len slamený panák, silueta Jánošíka sa za asistencie krásnej víly opäť zjavila na vrchole kopcov.
Aktuálny vznik historického veľkofilmu Rassloff ovú neprekvapuje. „Je to trend, všetci inscenujú svoje mýty a traumy. V protipohybe proti európskemu zjednoteniu prichádzajú tvorcovia s národnými hrdinami, ktorých majú dejiny Európy ešte bohatý rezervoár,” myslí si. Trochu skeptická je ale k náplni jánošíkovskej legendy. „Neviem, či bude príbeh dosť nosný. Nie je dosť jasné, na základe čoho má byť Jánošík vlastne národným hrdinom. Okrem jeho martýrskej smrti sa toho nedá veľa nájsť. Braveheat či Kosciusco za niečo bojovali, Rinaldo Rinaldini bol aspoň vtipný a úspešný u žien,“ myslí si Rassloff.
FILMOVÉ ADAPTÁCIE:
1. Jánošík (USA - ČSR), 1921, réžia bratia Siakeľovci
2. Jánošík (ČSR), 1935, réžia Martin Frič
3. Jánošík (ČSR), 1962 - 63, réžia Paľo Bielik
4. Zbojník Jurko (animovaný, SR), 1976, réžia Viktor Kubal
5. Janosik (TV seriál, Poľsko), 1974, r. Jerzy Passendorfer
Bol to Poliak?Film Agniezsky Hollandovej a Kasie Adamikovej zas bude v dušiach Poliakov bojovať predovšetkým so známym seriálom Janosik z roku 1973 režiséra Jerzyho Passendorfera, ktorý sa však na Slovensko nedostal. Hlavný predstaviteľ Marek Perepeczko zodpovedal opisu zbojníka - mal impozantnú výšku, zarastenú hruď a tvrdé črty tváre. Tomasz Grabiński z Poľského inštitútu tvrdí, že každý Poliak dodnes pozná zvučku tohto seriálu. Dej posunuli o sto rokov, na koniec 19. storočia, keď poliaci bojovali o svoju národnú slobodu, čo bol z pohľadu mýtu len logicky krok.
„Poliaci sú presvedčení, že Jánošík bol Poliak. Je pravda, že medzi jeho zbojníkmi boli aj Poliaci a občas si zaskočili zazbíjať aj na poľskú stranu Tatier, Jánošík sa však narodil a zomrel na Slovensku,“ pripomína scenáristka Eva Borušovičová, ktorá verí, že sa vďaka ich filmu táto informácia konečne rozšíri aj v Poľsku.
Juraj Jánošík - životopis
Narodený v januári 1688 v Terchovej.
Popravený 17. 3. 1713 v Liptovskom Mikuláši.
Jánošík sa narodil sa v osade u Jánošov pod vrchom Pupov v obci Terchová. Dal sa zverbovať do kuruckého vojska v povstaní Františka II. Rákociho. V bitke pri Trenčíne (1708) padol (pravdepodobne) spolu s ďalšími 500 kurucmi do zajatia. V roku 1710 slúžil ako cisársky vojak slúžil v posádke na Bytčianskom zámku. Ako strážca väzenia sa tu stretol s Tomášom Uhorčíkom, uväzneným zbojníckym kapitánom, ktorému zrejme pomohol ujsť.
O mesiac neskôr bol uvoľnený z vojenskej služby a vrátil sa do Terchovej, začali spolu s Uhorčíkom kradnúť. Keď ich zatvorili po prvý raz, ešte sa im podarilo z väzenia ujsť za pomoci úplatkov. V marci 1713 bol však Jánošík dolapený v Klenovci u Uhorčíka-Mravca. Spolu boli prevezení do vranovského kaštieľa v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši. Súd sa konal 16. a 17. marca 1713 v Župnom dome na námestí Liptovského Mikuláša, ktorý je dnes sídlom Múzea Janka Kráľa. 17. marca 1713 Jánošíka popravili zavesením na ľavý hák na popravisku Šibeničky pri Liptovskom Mikuláši. V decembri toho istého roku odsúdili na trest smrti aj jeho brata Jána okrem iného aj ja zo, že pomáhal Jurajovi.
Zdroj: Internetová stránka Považského múzea v Žiline
Rozsudok nad Jánošíkom
„Poneváč predepsaný obžalovaný Juro Janošak zavrhnúce prikázaní jak božské, tak též zákon krajinský, prede dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, ktorý s tými tovariši svými na cestách zastavajíce mnohých lidí o statek (pripravil), áno i jako se z vlastného vyznania zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali.
Tak též i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkuv se dopustil. Potom pre takové veliké zlé účinky a prikázaní prestúpení má byť na hák na levem boku prehnatý a tak napríklad jinších takových zločincov má byť zavesený.“
