Ich spolužitie sa začalo, keď sa Blanka nasťahovala k Pietrovi do Turína. Nie spolužitie Blanky s Pietrom, ale Blanky s Antoniettou. S Pietrom bývala Blanka vlastne až po zotmení.
Prichádzal z firmy okolo siedmej, navečerali sa - Blanka ho kŕmila hlavne šalátmi, lebo ich nemožno rozvariť ani pripáliť - potom si podľa Pietrovho staromládeneckého zvyku ľahli do postele, aby si odtiaľ pozreli nejaký totalmente stupido televízny program, aký môže vysielať iba niektorá z Berlusconiho televízií, napríklad spravodajstvo zo života celebrít, kde v úlohe rekvizít visia na lanách odfarbené veliny v bikinách.
Moderátor im občas poklope ukazovákom po hlave a vyhlási, že ju majú úplne dutú. Ľudia v štúdiu sa na tom náramne zabávajú. Aj Pietro. Blanka ani nevedela, ako by slovo velina preložila do slovenčiny.
Ráno Pietro vstával, ešte kým Blanka spala, pripravil jej raňajky, teda vybral z chladničky jogurt a džús, a zobudil ju bozkom na rozlúčku. Ponáhľal sa, lebo v agenzii chcel byť vždy prvý, chcel mať prehľad o svojich podriadených.
Blanka ho spočiatku prosila, aby ju budil hneď, keď vstane on, ale to Pietro nechcel. Smial sa, že keď mal toľko rokov ako Blanka, tiež dokázal spať až do obeda a nenávidel každého, kto mu to prekazil. No a keďže nechce, aby ho Blanka nenávidela, nechá ju spať.
Antonietta prichádzala okolo desiatej. V prvých dňoch sa stávalo, že zastihla Blanku ešte v pyžame. Blanke bolo veľmi trápne, keď Antonietta prechádzala okolo nej s mopom alebo vysávačom, keď jej nad hlavou vírila prach tým zvláštnym a nezmyselným nástrojom, ktorý vyzerá, akoby bol z pávích pier.
Blanka sa cítila ako príživníčka, ako vykorisťovateľka, ktorá trápi úbohú proletársku ženu odkázanú na pár stoviek eur, ktoré jej Pietro za upratovanie bytu platil.
Nechcem, aby sme mali slúžku, povedal Blanka Pietrovi hneď po prvom stretnutí s Antoniettou. Pietro sa na Blanku prekvapene pozrel, akoby jej lámanej taliančine zasa neporozumel. Potom začal vysvetľovať, aký je rozdiel medzi slovami serva, čiže slúžka, a domestica, čiže domáca. Slúžky sú v palácoch a kaštieľoch, domácu má každý racionálne uvažujúci príslušník vyššej strednej vrstvy.
- Upper middle class, - zopakoval Pietro aj anglicky.
- Je to... - Blanka si utekala vziať slovník, - nedôstojné, - doplnila, keď našla vhodné slovo.
Pietro pobavene podvihol obočie.
- Je to nedôstojné pre Antoniettu, - pokračovala Blanka, - čistí našu špinu. Nejaká dvadsaťpäťročná Slovenska urobí neporiadok a ona, päťdesiatročná opotrebovaná talianska signora, ho musí upratať.
Pietro sa rozosmial:
- Ale to je jej práca. Ona je odborník na špinu. Keď sa mi pokazí televízor, zavolám profesionála, keď chcem novú dlažbu, zavolám profesionála, keď chcem mať čisto, zavolám profesionála.
Pietro sa na chvíľu zamyslel a dodal:
- Takto to funguje v kapitalizme: každý robí, čo vie. Aj na Slovensku to raz tak bude, uvidíš.
- A hlavne, - vystrel Pietro ukazovák, - nedívaj sa na to etnicky. Nie mladá Slovenka proti starej Talianke. Môžeš si byť úplne istá, že naša upratovačka, ktorá obchádza tri alebo štyri domácnosti, si zarobí viac než tvoja mama, profesorka fyziky v Bratislave.
Blanka síce ešte namietla, že čistiť záchodovú misu by vedela aj sama, dokonca by pri tom nemusela mať ani také smiešne ružové gumené rukavice, aké nosí Antoinetta, ale keď Pietro vyhlásil, že jeho budúca manželka sa bude starať o deti, a nie o veci v domácnosti, napokon rezignovala.
Začalo sa krátke obdobie Blankinych pokusov o priateľstvo s Antoniettou. Začala takými „gazdinkovskými" témami, napríklad sa pokúšala vysvetliť, že na Slovensku ľudia jedávajú veľa mäsa. Antonietta si ju znechutene premerala a spýtala sa, či je to v Rumunsku naozaj také zlé.
- Nie v Rumunsku, - opravila ju Blanka, - na Slovensku.
Antonietta si vzdychla, pokývala chápavo hlavou, nasprejovala na sporák bohatú vrstvu belasej peny a pokračovala vo svojej práci. Až večer si Blanka uvedomila, že si poplietla slovo carne so slovom cane. Carne je mäso, cane je pes. Povedala upratovačke, že Slováci jedia veľa psov.
Pietro sa dobre zabával.
Keď sa Blanka na druhý deň pokúšala Antoniette vysvetliť, že v jej vlasti nejedávajú psov, ale mäso, domestica len hodila rukou.
- Do našej štvrte sa v posledných rokoch presťahovalo mnoho takých, - Antonietta si prstami zošikmila oči, - a ľudia hovoria, že tí tiež žerú psov. Možno je to zdravé, - zasmiala sa.
Blankina konverzácia s Antoniettou odvtedy nadobudla formu jazykových kurzov.
- Il detersivo per il bucato, - ukázala Antonietta na prací prostriedok.
- Il detersivo per il bucato, - zopakovala pokorne Blanka.
- La polvere, - prešla Antonietta prstom po vrstve prachu na skrini.
- La polvere, - súhlasila Blanka.
Inokedy chytila Antonietta rukou v hygienickej rukavici Blanku za rameno a odviedla ju do spálne. Ráznym pohybom odhrnula prikrývku a ružovým prstom ukázala na škvrnu na plachte:
- La macchia.
Blanka vybehla z bytu a vrátila sa až popoludní, keď bolo jasné, že Antonietta je dávno preč. V strede haly na Blanku čakal vysávač a pri ňom na dlažbe prilepený zelený papierik, na ktorom bola okrem slova l´aspirapolvere aj veľká šípka neomylne ukazujúca k vysávaču.
V jednu nedeľu, keď boli Pietro s Blankou na obede v reštaurácii a mali čas na dlhší rozhovor, začala sa druhá ofenzíva proti upratovačke. Blanka opisovala rôzne situácie z ich spolužitia, snažila sa vysvetliť svoje pocity. Pietro zväčša mlčal, a to Blanke dodávalo nádej, že tentoraz o jej slovách naozaj rozmýšľa a berie ich vážne.
Keď dojedol posledný kúsok, pokýval spokojne hlavou a povedal:
- A teraz dajme bokom všetky emócie. Povedz mi jediný racionálny argument a hneď zajtra s ňou rozviažem zmluvu.
Blanka mlčala, zaskočená rovnako Pietrovym ignorantstvom, ako aj faktom, že medzi upratovačkou a domácim pánom je dokonca ešte aj akási zmluva. Za oknami reštaurácie na Via Pietro Micca vrčali motory skútrov, na ktorých sa Taliani tak radi preháňajú.
- Kúp mi vespu, - navrhla Blanka. - Kým bude Antonietta upratovať, budem sa voziť po meste.
- To by bolo dosť riskantné. Kedykoľvek ťa môže zastaviť policajt. Kým nie sme manželia, tvoj pobyt v Taliansku nie je úplne legálny. Mohli by sme mať problémy. Vypytovali by sa susedov, možno by liezli aj za ľuďmi od nás z firmy. Snažili by sa z teba urobiť prostitútku.
Ale potom sa Pietro usmial:
- Už viem, čo budeš robiť, aby si nemusela byť doma, kým Antonietta upratuje!
- Grazie, - poďakovala Blanka napoly ironicky. Pietro však žiadnu iróniu neodhalil. Naklonil sa a na svoj vek azda až príliš vášnivo pobozkal mladú milenku.
Pietro patril k manažérom, ktorí sľúbia len to, čo vedia splniť. Čím skôr, tým lepšie. Tento dobrý zvyk preniesol aj do svojho súkromia. Hneď v pondelok odišiel z kancelárie už popoludní. Zamieril do útulku pre opustené zvieratá a zobral odtiaľ prvého psa, ktorý vyhovoval jeho požiadavke, aby bol malý a prítulný. Tak ho aj predstavil Blanke:
- Piccolo e affettuoso.
Blanka pri pohľade na zúrivo štekajúcu čivavu onemela. Pietro chrlil všetky inštrukcie o kŕmení, hygiene a očkovaní, ktoré mu v útulku povedali, a tým považoval vec za uzavretú.
- Som zvedavá, čo povie Antonietta, keď uvidí, že od zajtra upratuje ešte aj po psovi.
- Nič nepovie, je to profesionálka, uvidíš. Radšej rozmýšľaj, aké mu dáme meno.
- Antonietta, - vyhlásila Blanka.
- To nejde, nie je to sučka, - zasmial sa Pietro.
- Tak Antonio!
- Toni? To znie dobre. Toni, ticho! Toni, neštekaj!
Nasledujúce ráno ešte zostala Blanka doma. Čakala na Antoniettu, aby jej vysvetlila, že toho psa, ktorý v byte odteraz ktoviečo navyvádza, chcel Pietro, il padrone, nie ona. Tak to aj Antoniette povedala.
- Aspoň tu nebudete celý deň taká opustená, - pochválila Pietra Antonietta.
V ďalších dňoch však už Blanka vyrážala s Tonim na prechádzku tesne pred zvyčajným časom Antoniettinho príchodu. Občas sa síce stretli na schodoch, ale pes ako nástroj na odblokovanie stretnutí s upratovačkou sa naozaj osvedčil. Horšie to už bolo vonku.
Vydržať s Tonim na ulici dve hodiny, kým upratovačka zasa neodíde, si vyžadovalo obrovské úsilie. Blanka nikdy doteraz nevenovala pozornosť tomu, aké psy žijú na okolí, teraz si však veľmi rýchlo uvedomila, že sú veľké, rozhodne omnoho väčšie než jej čivava.
Bulteriéry, pitbuly a dobermany z okolia do malého votrelca zúrivo dorážali. Majitelia ich sotva udržali na vôdzkach, tak si aspoň uľavili tak, že Blanke vynadali, aby jej pes toľko neštekal, lebo tým iné psy provokuje.
Blanka nevedela, čo má robiť, pri každom stretnutí s cudzím psom brala Toniho do náručia, aby ho utíšila a zároveň ochránila pred veľkými nepriateľmi, ktorých sa aj sama bála. Toni v Blankinych rukách škriabal a metal sa, snažil sa oslobodiť, chcel byť na zemi.
Blanka nevedela či preto, aby voči nebezpečným protivníkom bojoval, alebo pred nimi utiekol. Predstavovala si, že skôr či neskôr zákonite musia naraziť na vlčiaka alebo rotvajlera, ktorý bude odviazaný.
Veľký pes skočí na čivavu a rozhryzie ju na kusy. Keď o tom hovorila Pietrovi, na počudovanie zobral jej slová vážne.
- Viem, čo urobíme, - povedal vyberajúc z najvyššieho regála skrine v hale malú škatuľu. Blanka ho zvedavo pozorovala, no to, čo zo škatule vybral, jej úplne vyrazilo dych.
- Pistola, - pochválil sa Pietro.
- Načo ti to je? - spýtala sa Blanka priškrteným hlasom.
- Doteraz mi nebola na nič, ale už viem, čo s ňou urobím cez víkend. Pôjdeme na prechádzku s Tonim, a keď ho nejaký pes napadne, tak ho jednoducho odstrelím. Na výstrahu, ostatní majitelia sa to dozvedia a budeš mať pokoj.
- Veď ťa zavrú, - zašepkala Blanka. Odkedy uvidela pištoľ, bála sa hovoriť nahlas, akoby ich niekto odpočúval.
- Neboj sa, mám ju legálne. Práve pre také prípady, keď som v nebezpečenstve. Povieme, že ten pes napadol nás, a nie Toniho. Non c´e problema.
- Lenže sám si hovoril, že ja by som sa mala policajtom vyhýbať, - oponovala Blanka, načo Pietro len hodil rukou.
S celým tým bláznivým nápadom Blanka samozrejme nesúhlasila a v sobotu, predtým, než vyšli z bytu, Pietra dvakrát skontrolovala, či nemá zbraň.
K problému, ktorý sa volal Antonietta, sa pridružil nový, ktorý sa volal Toni. Strach zo stretnutí s upratovačkou vystriedal strach zo stretnutí s veľkými psami. Aj Toni bol pravdepodobne vystresovaný, pretože štekal čoraz viac. V byte našťastie takmer nepretržite spal, takže bol od neho pokoj, ale vonku štekal prakticky nepretržite.
Náhodou, na akú človek občas natrafí, keď ju najviac potrebuje, však Blanka objavila parco del Valentino. V predpoludňajších hodinách býval park prázdny, len občas Blanka videla na lavičke penzistu, ktorý sa vyhrieval na slnku.
So štekajúcim psom na vôdzke každého obchádzala veľkým oblúkom. Dokonca si vypracovala akúsi schopnosť ignorovať Toniho zvuky, takže ju prechádzky v parku veľmi upokojovali. Život v byte, ktorý upratovala Antonietta, sa takto stal celkom znesiteľným.
Ale ako to spravidla so šťastím býva, ani toto Blankino netrvalo dlho. Jedného dňa stretla v parku Antoniettu. Najskôr by si ju ani nevšimla, ale Toni sa v jednom momente zrazu radostne rozštekal a s nebývalou intenzitou ťahal Blanku cez trávnik.
- Tonino mio, - tešila sa upratovačka a hneď psa dvíhala do náručia.
- A vy tu čo robíte? - spýtala sa vyjavená Blanka.
- Bývam neďaleko na Via Nizza. Stačí prejsť cez park a som doma.
Chodievam tadiaľto každý deň, ak sem aj vy chodievate pravidelne, je zvláštne, že sme sa zatiaľ nestretli. Však, môj drahý Tonino.
Keď Antonietta položila psa, Blanka sa s ňou chcela rýchlo rozlúčiť a ísť ďalej.
- Aspetta un momento, - zadržala ju upratovačka, - musím vás varovať. Pre mladé dievča ako vy je tento park veľmi nebezpečné miesto. Nesmiete sem chodiť! Schádzajú sa tu zločinci z okolia. Je to tu samý prisťahovalec, - Antonietta si známym pohybom zošikmila oči, - samý Rumun, veď tých vy sama poznáte najlepšie...
Vraždia, lúpia, znásilňujú, predávajú našim deťom drogy. Carabinieri by ich mali postrieľať ako psov... Veru, Torino už nie je to, čo bývalo, - vzdychla Antonietta.
Samozrejme, že výstraha Blanku v ničom neodradila. Do parku chodila ako predtým, len sa vyhýbala chodníku, na ktorom hrozilo stretnutie so ženou, ktorú nenávidela.
Áno, vedela som, že Blanka sem bude chodiť naďalej, tušila som, že po našom stretnutí sa stiahne do odľahlejších zákutí parku, kam ľudia nechodievajú. Teraz je to len otázka času. Buď na ňu natrafím dnes, alebo zajtra, najneskôr pozajtra. Tieto rumunské prostitútky sú také predvídateľné.
Len naši talianski chlapi s rozumom v gatiach ich nevedia prekuknúť. Nedokážu pochopiť, že všetko, čo tieto suky chcú, je vydať sa za seriózneho Taliana v najlepších rokoch. Čoskoro by začala Pietra podvádzať, potom by sa s ním rozviedla a vysúdila by polovicu jeho majetku. Zostarel by a zostal by sám.
Tie suky by bolo treba postrieľať, všetky, jednu po druhej. Viem, že ja veľa nezachránim, ale aspoň zbavím naše úbohé Torino jednej z nich. Priložím jej hlaveň k tvári a vystrelím. Potom jej pištoľ vtisnem medzi prsty.
Večer povedia v správach, že ilegálna prisťahovalkyňa pochybnej povesti sa zastrelila milencovou zbraňou.
Kúpim si nové gumené rukavice a vyčistím zo šiat všetky stopy. Na odstraňovanie špiny som odborníčka.
Autor: Pavol Rankov
