Kde sa dá urobiť exkluzívny rozhovor s bubeníkom jednej z najslávnejších skupín na svete? Napríklad pri kávovom automate v Slovenskom rozhlase. STEWART COPELAND zo skupiny The Police prišiel na Slovensko nahrávať svoju symfonickú hudbu. Ako sa na poctivého Američana patrí, nepozná zábrany, odstup ani pravidlá formálneho vystupovania. Počas krátkej pauzy sme sa rozprávali, ako by sme boli starí známi.
Čo priviedlo jedného z najslávnejších bubeníkov nahrávať práve do Bratislavy? Finančná kríza?
„Na Slovensko som prišiel z oveľa pozitívnejších pohnútok. Spoluprácu s orchestrom v Bratislave som si vybral cielene. Na východoeurópske hudobné telesá sa začínajú v zahraničí spievať ódy. Osobne som si tieto chvály overoval a vždy som dostal rovnakú - kladnú - odpoveď. Ďalej už nebolo nad čím váhať - rozhodol som sa pre Bratislavu."
Odídete z Bratislavy s potvrdenými dojmami?
„Ešte aj potvrdenými je slabé slovo! Orchester, s ktorým som v Slovenskom rozhlase pracoval, ma necháva v úžase."
Čo také vzácne sa skrýva v našich orchestrálnych hudobníkoch?
„Dokážu to, čo ich kolegom z nemeckých či francúzskych arén akokoľvek slávnych, žiaľbohu, chýba. Prirodzene a dokonale vedia zahrať aj veci, ktoré nikdy neštudovali. Kým ich západní kolegovia dokážu na jednotku interpretovať klasikov, akými sú Mozart alebo Bach, hudobníci z východnej Európy zvládajú rovnako bravúrne Beethovena aj Copelanda (smiech). Počul som, že podobne zdatní sú aj muzikanti v Budapešti."
Máte také dobré dojmy ako z hudobníkov aj zo zvyšku Slovenska?
„Žiaľ, môj pobyt v Bratislave je vyslovene pracovný. Prišiel som bez rodiny, len na pár dní, počas ktorých nahrávame hudbu k jednej veľkolepej šou. V štúdiu Slovenského rozhlasu trávim všetok čas. Spolu s anglickým dirigentom (Allanom Wilsonom, spolupracovníkom Londýnskej filharmónie - pozn. autorky) a slovenským orchestrom pracujeme od deviatej hodiny ráno do šiestej hodiny večer šesť dní v týždni. Viac ako interiér Slovenského rozhlasu som zo Slovenska nevidel. Utešujem sa aspoň tak, že si hovorím: som tu síce po prvý raz, no rozhodne nie posledný!"
Bubeník z The Police na Slovensku nahráva podkladovú hudbu k nemeckej gladiátorskej šou. Je pravda, že sa dáte nahovoriť aj na tie najbizarnejšie projekty?
„Je to tak! Môj manažér sa preto často hnevá. Vraví, že by som mal byť prieberčivejší a klásť si tvrdšie podmienky. No ja som úplne mäkký, pravý opak dobrého biznismena. Stačí, ak sa mi na ponuke zapáči čo i len jeden element a hneď na ňu kývnem."
Nenaplnené ambície, potreba úteku od rodiny, priskromná zbierka ocenení alebo neľahká finančná situácia za prijímaním pracovných ponúk nestoja. V čom je tajomstvo vášho vysokého nasadenia?
„Našťastie, poznám sa v svojom veku aspoň natoľko, že viem poskytnúť zodpovednú odpoveď na túto otázku: Za všetko môže hudba! Nedokážem pred ňou uniknúť. Je vo mne i vôkol mňa. Vnímam cez ňu seba aj svet. Nechcem premeškať jedinú hodnotnú príležitosť niečo nové v nej skúsiť alebo vytvoriť. Nemyslím si však, že som v tomto smere nejaký super zaujímavý, unikátny úkaz. Práve naopak, verím, že každý, kto má v sebe hudobný pretlak, dokáže existovať len jediným spôsobom - a to tak, že muzike úplne prepadne."
Takže na konci nahrávacieho dňa ani priveľmi nefilozofujete nad tým, prečo vlastne trávite čas uprostred augusta v nahrávacom štúdiu v Bratislave a nie tak ako vaši kolegovia na pláži v Saint Tropez?
„Takýmito úvahami sa zaoberá skôr moja rodina. Uvedomujem si, že veľa pracujem a som často na cestách, ale okrem toho, že sa snažím brávať so sebou do sveta aj deti, s tým veľa nenarobím. No keby som aj nebol pracovne vyťažený, na Azúrovom pobreží by ste ma nenašli. Určite by som oddychoval doma v Santa Monice."
Vraj žijete na pobreží Tichého oceánu na rockera priam zahanbujúcim štýlom - v jednom dome, s veľkou rodinou a dokonca zdravo.
„Našťastie som si dosť zavčasu uvedomil, že čím jednoduchšie a skromnejšie sa človek v živote zariadi, tým ľahšie sa mu žije. Naozaj vlastním len jeden dom - a to ten, v ktorom bývam. Jazdím na obyčajnom americkom aute. Žijem bežne ako milióny iných ľudí na celom svete. Ráno vstanem. Oblečiem sa. Potom pracujem. Aj hudobné hviezdy sú len ľudia - potrebujú normálne spávať, jesť, fungovať."
Koľkokrát ste sa popálili, kým ste objavili túto životnú múdrosť?
„Priznávam, že v začiatkoch svojej hudobnej kariéry som istý čas žil ako odtrhnutý z reťaze. Keď som sa stal slávnym a zarobil prvé obrovské peniaze, excesy sa len tak sypali. Najprv som si kúpil obrovskú haciendu. Potom som k vile pridal stádo pólo poníkov. Medzitým som behával z jedného šialeného žúru na druhý."
Tie divoké časy sa spájajú so začiatkami kapely The Police, ktorá sa stala symbolom 80. rokov. Nepokladáte váš krátky minuloročný návrat za omylné kriesenie minulosti a konfliktov so spoluhráčmi?
„Nič neľutujem. Médiá si veľmi nevymýšľali, keď tvrdili, že sa hádame a je medzi nami dusno. Konflikty však patria k našim vystúpeniam. Ani si neviete predstaviť, aké má koncert grády, keď sa ešte chvíľu pred ním škriepime. To, že o našich hádkach dnes dokážem hovoriť s úsmevom, azda dokazuje, že nemali osobný charakter. Na trecie plochy sme sa dostávali z dôvodu rozdielnych názorov na hudbu. Profesionálne rozbroje medzi nami našťastie neprekračovali prahy koncertných pódií."
Koľko je pravdy na legende, že Američan Copeland pôsobil počas hádok medzi Angličanmi Stingom a Andym Summersom ako mierotvorca?
„Nič nebudem namietať proti podozreniam, že práve ja mám v The Police najpríjemnejšiu povahu! (smiech). Ale rolu mierotvorcu musím čestne prenechať Andymu. Kým my so Stingom sme si takmer neprestajne liezli do vlasov, Andy iba postával obďaleč a nezúčastnene nás pozoroval. Keď sme po čase začali znervózňovať aj jeho, len povedal, že medzi nás hodí granát, nech už má svätý pokoj."
Dokáže gitaristova vyhrážka o granáte vôbec zastrašiť syna zakladajúceho člena CIA?
„Nie veľmi. Andyho slová nezapôsobili dokonca ani na Stinga (smiech)."
Váš otec skutočne zakladal pobočku CIA v Bejrúte. Takže nielen hviezdna kariéra v The Police, ale i vaše rané detstvo môže slúžiť ako námet na celovečerný americký film?
„Obávam sa, že by ten film nemal čo ponúknuť. Na roky strávené na Blízkom východe si nespomínam ako na akčné či nebodaj napínavé. Mama pracovala ako archeologička a otec sa podieľal na vzniku pobočky CIA v Libanone, ale náš domov nepripomínal ani bojisko, ani mizanscénu zo špionážneho filmu. Vyrastal som pomerne klasickým spôsobom."
Vyrastajú „pomerne klasickým spôsobom" aj deti hudobnej legendy?
„V živote vyznávam jednoduchosť a skromnosť. Deťom som vari úspešne vštepil podobné hodnoty. Navyše, keďže nemám ani chuť, ani vek na výstrelky okázalej superhviezdy, nemajú si kde brať príklad."
Máte ich však dosť na to, že by sa aspoň niektoré z nich mohlo upnúť na fakt, že je potomkom hudobnej legendy.
„To áno - mám sedem detí, oboch pohlaví, všetkých možných vekových kategórií, veľkostí a charakterov. Vychovávali sme ich v rodinnom prostredí v ústraní a nie vo virvare šoubiznisu, a tak si v tomto smere nerobím veľké obavy. Podozrenie mám len jedno - že z jedného syna a z dvoch dcér tiež vyrastú hudobníci telom aj dušou."
