Herec Laco Kerata: Hodil som si päť slučiek

Kto pozná LACA KERATU, vie, že tomuto scenáristovi, režisérovi, spisovateľovi a hlavne dobrému hercovi nijaký vtip nie je cudzí. Sedí mu, keď sa hrá na prehnane úslužného, ustráchaného či mierne slizkého ujka, ale čarovný je aj ako dobrotivý uvravený strýko, manžel pod papučou či pravý anglický džentlmen. Scénku do popuku nahodí hocikedy, aj pri obyčajnom stretnutí na ulici. Bez humoru to s ním voľajako nejde. Popri všetkých svojich umeleckých aktivitách sa dlhodobo venuje aj dabingu. Porozprával nám, ako sa s ním v živote zrazil.

Pracujete už dlho v oblasti dabingu, nedávno vám vyšiel aj román, ktorého hlavnou postavou je dabingový herec. Aká je dabing inšpirácia?

Naschvál som si túto tému vybral. S dabingom som už strávil veľmi veľa hodín života a okrem práce samej som tam aj všeličo zažil. Nakopilo sa mi množstvo maličkých príbehov a keď som si ich v hlave ukladal, mal som pocit, že osudy ich postáv sú v niečom príznačné pre spoločenský vývin deväťdesiatych rokov minulého storočia a že tak, ako sa ľudia správali v uzavretom priestore dabingového štúdia, správajú sa aj v celej spoločnosti. V tom období som s dabingom začínal. Mnohí herci vtedy oveľa viac dabovali, než nakrúcali filmy a z rôznych príčin zanevreli na divadlo.

Čo sa vám na tom zdalo zaujímavé?

Všímal som si rozdelenie ľudí v dabingovom prostredí na kasty, na slávnejších a menej slávnych, pracovitých a lenivých, ustráchaných a príliš odvážnych, a potom situácie, v ktorých sa z tých veľmi sebavedomých stávali zrazu úplne maličkí chrobáčikovia. Zaujala ma tendencia stádovitosti - keď sa niečo povie, všetci tomu uveria a kamsi sa všetci valíme, a pritom to celé vzniklo povedzme len ako klebeta. Vytypoval som si ako hlavnú postavu môjho románu človeka nie príliš typického na toto prostredie – slušného, charakterného, málo priebojného herca, skôr chrobáčika, ktorý rád pracuje.

Vychádzali ste zo seba?

Možno aj trochu áno, aj keď nemôžem povedať, že som to úplne ja. Hádam nie som až taký málo priebojný.

A ste jediný slušný v dabingovej brandži?

To hádam tiež nie. Jednoducho, išlo mi o typ herca, ktorého meno si nespájate okamžite s tvárou, ktorý sa síce stále vyskytuje v titulkoch, ale vy ani neviete, kto to je. Takých hercov je v reáli dosť veľa a sú v systéme dabingovej práce veľmi potrební, bez nich by to naozaj nemohlo fungovať. Niektorí sa medzičasom už stali známymi, ale boli časy, keď sa ma moja žena Ružena pýtala: a ktorý to je ten Maštalír? Keď išiel po chodníku, nikto ho vtedy nepoznal.

Takže kto je vaša románová postava?

Volá sa Timo a je to veľký introvert napriek tomu, že robí robotu, na ktorú treba istú extravagantnú danosť. Má problém dať sa dokopy s nejakou ženou a vysníva si dabingovú krásavicu, s ktorou by možno mohol niečo mať, ale nakoniec mu ju vyfúkne veľký lámač sŕdc. Jeho zážitky sa, samozrejme, preplietajú aj s mojimi divadelnými skúsenosťami, a našil som naňho aj filmovanie s Američanmi, ktoré som sám zažil. A všetko, čo sa mu prihodí, si dokonca aj zapisuje, lebo v sebe cíti pretlak a je presvedčený, že ho ako slušného človeka raz určite zavolajú na nejakú konferenciu, kde bude môcť o tom všetkom rozprávať.

Tak rozprávajte. Ako ste sa dostali k dabingu?

Jedného dňa mi zavolala jedna asistentka. Neviem, kde naďabila na moje meno. Vlastne nie... ešte predtým som bol na filmovačke v Rakúsku, kde ma vybrali cez jednu agentúru, do ktorej som sa ako herec prihlásil. Hral tam so mnou jeden človek, ktorý hovoril, že je dabingový režisér. Vraví mi – niekedy ťa, Laco, zavolám do štúdia. A o dva týždne mi zvoní telefón, vraj aby som doniesol so sebou aj ľudí z divadla Stoka, kde som vtedy pôsobil. To bolo niekedy v roku 1994. Odvtedy som začal celkom pravidelne dabovať. Ostatných zo Stoky to nechytilo.

Ako to, že vy ste sa ujali?

Neviem, asi to ostatní nechceli robiť. A možno to brali príliš ako posluhovanie. Možno nie sú také typy. Pri tomto džobe je veľa roboty, ktorá nie je taká šľachetná a často je nepríjemne mravčia. Ale aj tú treba robiť.

Robili ste roky dabingového herca, teraz už dabing aj režírujete. Čo táto zmena znamená?

Keď som robil dabingové herectvo pravidelne, mal som toľko rôznych ponúk, že som si ráno nepamätal, čo som večer daboval. Ani sa tým nemôžete zaoberať hlbšie, než je nevyhnutné. Prídete do štúdia, dostanete slučku a šup, ideš. Toto už dnes robím minimálne, skôr režírujem.

Film, ktorý idem robiť, si teda musím niekoľkokrát pozrieť, musím si premyslieť, ako ho obsadím a musím sa doma zaoberať tým, aby som sa na hercov nachystal. Neznie to veľmi lákavo, ale keď potom príde niekto a povie mi – ty kokso, Laco, ten Doktor House má lepší dabing, než je nemecký originál, tak som nesmierne rád. Je okolo toho veľa driny a keď to robíte od deviatej rána do večera, tak vám z toho ide hlava prasknúť.

Ako sa chystáte na hercov?

Je istý okruh hercov, ktorých poznám, mám ich v hlave, jeden je skôr na agresívnejšie typy, druhý na jemnejšie. Potom sa ich snažím aj variovať, z toho môžu vzniknúť celkom zaujímavé nové typy, dá sa s tým hrať. Napríklad ženu, ktorá stále hrala princezné, som minule zavolal na ráznejšiu postavu a vyšlo to. Alebo druhú, čo som mal vytypovanú ako chladnú, som zavolal na mäkkú, zaľúbenú postavu. A vydarila sa tiež.

Možností je vždy viac. Skúšam to s nimi a povzbudzujem ich, napríklad: neboj sa dať do toho ešte viac citu. Nekrič, jemnejšie, nerob ju takou agresívnou, ona je šľachtičná, aj keď je to krava. Takéto pripomienky mám. Musím vedieť dvoma-troma vetami expresne vyjadriť, o čo vlastne vo filme ide, opísať charakter dabovanej postavy a priviesť herca k tomu, aby takpovediac spieval s originálnym hercom.

Nie je to ponižujúce?

Herec musí naozaj vedieť s originálnym hercom súzvučiť, a to nie je len tak. Veľakrát sa stalo, že sme postavu herca dabingom ešte aj povýšili.

Voľakedy som však, ešte ako herec, pociťoval taký zvláštny paradox. Človek je primárne nachystaný na to, že sa vyjadruje celým telom a celou dušou. A zrazu môže používať iba hlas a pritom sa ešte čo najviac priblížiť originálu.

Niekedy je to absurdné, lebo sa pokojne môže stať, že mohutného chlapa s hlbokým hlasom v skutočnosti nadabuje človek vysoký meter päťdesiat. A naopak. To je niekedy až na zbláznenie, keď ste nastavený tak, že vás všetci zvyknú nielen počuť, ale aj vidieť.

Takže ste rád, že to už nerobíte?

Dnes mi je za dabingovým herectvom aj trochu ľúto. Kedysi som denne chodil medzi zboristov aj medzi tých, ktorí robili veľké postavy. Už sa s nimi priamo na pľaci nestretávam, keďže sa venujem réžii dabingu. Dabujem minimálne, šetrím si čas aj na Slovenský rozhlas, kde pôsobím.

Aká je v dabingovom štúdiu atmosféra?

Záleží na tom, koľko je vo filme väčších a koľko menších postáv. Keď je film komornejší, teda hrá v ňom povedzme osem hlavných postáv a tri-štyri vedľajšie, tak sa zavolajú herci podľa toho, kedy majú čas. Prispôsobujeme sa tým, čo majú najviac dialógov. Text sa takzvane naslučkuje podľa istých logických celkov a po slučkách sa potom nahráva. Herca zavoláme povedzme na stodvadsať slučiek. Vie sa, že za hodinu možno nahrať zhruba dvadsať až tridsať slučiek. Záleží na skúsenostiach herca, type filmu.

Takže kľúčový je počet slučiek?

Áno, ale v hre je aj titul, ktorý sa dabuje, a postava. Podľa počtu slučiek si herec hneď vie predstaviť, koľko zarobí. Päťdesiat korún za slučku. A tak si môže povedať – stodvadsať slučiek? Aha, dobre, tak tento víkend radšej nejdem na chalupu. Alebo si povie – len pätnásť slučiek? To je málo, ale zase, je to pekná postava. A kto to režíruje? Kerata, ten idiot? Tak to nejdem. Alebo naopak: To režíruje Kerata? No tak to idem.

Väčšinou sa ponuky neodmietajú?

Áno, herec príde väčšinou aj na malú postavu, lebo vie, že nabudúce ho režisér zavolá aj na väčšiu. Sú herci, ktorí sú známi, a prídu aj na päť slučiek, a aj to poznať. Napríklad Dušan Jamrich. Podľa množstva slučiek sa organizuje aj práca, väčšinou sa jeden film stihne za jeden deň, niekedy za dva. Aby sa ušetrilo, robia sa za dva dni dva filmy a zavolám si jedného herca na dve postavy naraz.

Preto sa v slovenských dabingoch objavujú rovnaké hlasy?

To je jeden z dôvodov, a druhý je, že dabing treba vedieť robiť, treba mať prax. Po dlhšom čisto režisérskom období som si teraz nedávno sám hodil päť slučiek, pre kondíciu, jednu malú postavu z filmu, ktorého dabing som režíroval.

A zrazu som zistil, že už nemám taký postreh! To je normálny tréning, musíte byť presný a vedieť aj mľasknúť presne vtedy, keď mľaskne váš herec.

Spomínali sme, že pri dabingu sa nehrá telom. Ale dramatický text si vyžaduje výraz. Aké divadlo sa vám odohráva v štúdiu pred očami?

No, sú takí, čo pri dabovaní aj zhodia pult. A keď sa, povedzme, bozkávajú, tak stoja vedľa seba, hmmmm, ó, cmuk, oblizujú si každý vlastnú päsť, to je veľmi zaujímavé sledovať, ale, samozrejme, väčšinou to nesledujem, pre mňa, za mňa, môže stáť aj na jednej nohe, keď dabuje, lebo mňa musí zaujímať len zvuk.

Okrem toho, v štúdiu je tma, máte pred sebou pult a lampičku. Originál odpočúvate len z jedného slúchadla, aby ste sa počuli. Máte na pulte text, pred sebou obrazovku, na nej počet slučiek a kódy. A ešte sledujete značky, ktoré vás informujú, či je vaša postava mimo obrazu, alebo je chrbtom a podobne. A potom, keď viete, že vaša slučka sa začína na kóde 1044, vtedy vyštartujete.

To znie ako príprava na športový výkon.

Je to spolupráca vnemov: vidíte obraz, ale nemôžete ho stále sledovať, lebo sledujete text, ktorý v origináli na obrazovke hovorí niekto iný, a vy musíte vedieť, kde ste, a keď príde vaša chvíľa, vtesnať sa do jeho replík, zároveň dať svojmu hlasu emóciu, byť synchrónny.

Sú herci dostatočne pohotoví?

Prax hercov, ktorí to roky robia, je taká, že sú pripravení a schopní ísť naostro, sú úplne synchrónni, vedia sa na sto percent sústrediť. Keď je so synchrónom problém, dá sa to technicky doladiť, ale nedá sa to robiť stále, lebo si to vyžaduje kopec času navyše.

Herec vidí film v štúdiu po prvý raz?

Áno, ale sleduje iba svoju postavu. Samozrejme, musí rozumieť tomu, čo hrá. Ja ako režisér mu hovorím, čo sa práve deje, čo sa dialo predtým, čo sa bude potom. Navyše, slučky sa nenahrávajú v časovom slede, záleží na tom, v akých časoch herci môžu prísť do štúdia. Keď sú povedzme traja v spoločnom zábere, musia prísť aj spolu, lebo sa im lepšie hrá. A to ich treba časovo zladiť. Tých okolností je toľko! Veď sa príďte na pol dňa posadiť vedľa mňa do štúdia a uvidíte.

Pracujete pre rôzne televízie. Môžete ovplyvňovať výber filmov, ktorých dabing sa k vám dostane?

Nie. Ale môžem povedať, že keď som robil pre Slovenskú televíziu, deväťdesiat percent filmov bolo celkom slušných, boli to väčšinou tie, ktoré sa nevysielali v prime-time. Aj hercom sa dobre robí, keď je dobrý materiál a nejde o hlúpu telenovelu.

Ktorý svoj dabingový počin si doteraz najviac ceníte?

Asi réžiu Doktora Housa. A ani Shark, ktorého som robil pre Jojku, nevyšiel zle. Z postáv si tuším spomínam na dabovanie Gérarda Depardieua, ale už neviem, v ktorom to bolo filme a aká to bola postava.

Zábavné je počúvať vás aj v obchodnom dome Ikea. Tam sa celý deň prihovárate z mikrofónu zákazníkom a všeličo im odporúčate.

No, vidíte. Už mi to lezie na nervy, je to smiešne, keď sa tam počujem. Pamätám si, že tie príspevky bolo to treba rýchlo odovzdať a ja som v ten istý deň mal byť na obed v Prahe a nahrávať inú reklamu. Tak mi dali termín o šiestej ráno. Došiel zvukár ešte so zalepenými očami, ale v priebehu hodiny sme všetko, čo si cez deň vypočujete, nahrali. To tak býva. Ráno vám zavolajú, že niečo okamžite potrebujú, a basta. Buď si poviete, áno, stojí mi to za to, alebo nie. To sú také okolnosti.

Pri niektorých filmoch si uvedomujeme, ako je slovenský dabing stále v tieni českého. Pociťujete to aj vy?

Určite stojí za to predabovávať veci do slovenčiny. V posledných rokoch som nadobudol pocit, že slovenský dabing je v niektorých porovnateľných prípadoch jednoznačne lepší ako český. Napríklad v seriáli Polícia New York. Naši herci akoby mu dodali väčšiu hĺbku. V hlase poznať, čo všetko je človek schopný zahrať. Ale to môže byť od prípadu k prípadu.

A jedna vec je hlas, druhá preklad a písanie dialógov.

Písanie dialógov som tiež istý čas robil, to je veľmi ťažká robota. Text niekto preloží, a niekto musí byť aj schopný dať ho do dialógov v potrebnom rozsahu. A potom sa musíte ešte konfrontovať so všetkými možnými redaktorskými pripomienkami. Repliky musia mať potrebný počet slabík, keď si ich herec vtesnáva do úst. A ešte musí byť aj dobre vyjadrená myšlienka. Tú nuansu jednoducho musí niekto vymyslieť, dobre ju napísať a potom sa musí dobre nadabovať.

Aká je úroveň písania dialógov u nás?

Veľmi kolísavá. Sú ľudia, ktorí to v minulosti vedeli robiť veľmi dobre, ale väčšinou neboli dobre zaplatení, a tak to začal robiť všelikto a to potom býva dosť veľké trápenie. Musíte na mieste text prepisovať, upravovať, herci si trhajú vlasy. A nakoniec je to aj tak zlé. Na úpravy v štúdiu veľa času nie je. Žiaľ, písanie dialógov je veľmi podceňovaná časť výroby.

Cítite etické obmedzenia?

S tým nemám problém. Boli síce časy, keď som mal pocit, že v televízii sedia ľudia z Vatikánu a strážia dvadsiatu druhú hodinu, aby neboli pokuty, ale už to tak nevnímam. Vnímam film ako celok.

Viete od detstva dobre po anglicky, čo vtedy nebolo samozrejmosťou. Vraj ste sa ju učili v Pakistane.

Angličtina mi veľmi v práci pomohla. V Pakistane som bol s rodičmi, otec robil v OSN a mali tam stavať chemickú fabriku na umelé hnojivá, nakoniec sa to však nezrealizovalo. Žili sme tam dva roky, v Rawalpindi a chodil som do americkej diplomatickej školy v Islamabade. Tie mestá boli od seba vzdialené dvadsať kilometrov. Nevedel som vtedy po anglicky ani pípnuť, otec ma doma učil po troške nejaké slovíčka. Ale do troch mesiacov som sa naučil plynulo hovoriť, ani neviem ako.

Spomínate si ešte na to obdobie?

Z celej rodiny si toho o Pakistane najviac pamätám ja. Mal som vtedy asi najčistejšiu hlavu. Precestovali sme Indiu, Afganistan. Bolo to zvláštne, lebo stále som bol vlastne v lone rodiny, mama sa tam o mňa a sestru starala, žili sme na dosť vysokej úrovni, mali sme veľký dom, sluhov, normálne som bol rozmaznávaný. Škola bola dobrá, na naše vtedajšie pomery úplne slobodná. Chodili do nej ľudia z celého sveta, a ja som zažil práve obdobie tých dvoch rokov, keď do nej mohli chodiť aj Čechoslováci. Nikdy predtým ani potom tam už nemohli chodiť, už chodili výlučne do ruskej diplomatickej školy. Mal som šťastie.

Okrem dabingu trávite čas aj v Slovenskom rozhlase. Niektorí ľudia odtiaľ nedajú na pracovnú pohodu dopustiť. Aj vy ste na tom podobne?

Robil som v rozhlase dramaturga, teraz robím režiséra, vyrábame literárne pásma, krútime sa okolo umenia, nahrávame divadelné hry a je to veľmi príjemná práca. Celý proces práce s hercami mám rád. Nedávno sme robili napríklad Moliérovho Lakomca, dobre vyšla aj súčasná hra od Jany Šturdíkovej Hneváš sa, nahraná je už aj Homérova Ilias v réžii Karola Horvátha, ktorú nahovoril Dušan Jamrich a bude sa denne vysielať na pokračovanie.

Šéfdramaturg Ján Šimko nachystal od septembra ďalšie dobré tituly, ktoré budeme upravovať – Rankova, Kopcsaya, Čechovove jednoaktovky. Samozrejme, sú tlaky na to, že program je určený pre príliš špecifických poslucháčov. Ale aj keď nie všetci nášmu trendu drukujú a rozumejú, je to dobré. Mám pozitívne ohlasy aj od mladých ľudí, umelcov.

Ste divadelník, robíte autorské divadlo, vychovalo vás divadlo Stoka. Koľko vám dnes zostáva času na divadlo?

Robím ho stále, akurát nie tak intenzívne. V januári by sme mali urobiť predstavenie v divadle Non garde, pozvanie som dostal aj na réžiu do divadla Ludus. Uvidíme, ako sa vyvinie možná spolupráca s divadlom SkRAT, závisí to aj od priestoru, o ktorý stále divadlo bojuje. A v Nitre sa už dlhšie chystajú uviesť moju divadelnú hru v réžii Jana Pitínskeho. Okrem toho mám rozpísaných ešte niekoľko iných divadelných hier. Fakt je, že nemôžem žiť bez písania a hrania. A prácu v rozhlase mám vlastne tiež veľmi rád.

Autor: Eva Andrejčáková / TV OKO