Napriek šteklivému názvu Žila som s Hviezdoslavom nie je najnovšia kniha JANY JURÁŇOVEJ klebetník, ale pokojný vnútorný príbeh neznámej ženy známeho muža. Autorka vie, že tých vonkajších príbehov nám médiá ponúkajú viac než dosť, preto vo svojej tvorbe siaha najmä po skrytých históriách žien - Shakespearovej sestry, Hviezdoslavovej manželky, Orodovníc a iných. A vďaka nej už vieme, ako sa „hviezdna" manželka volala: Ilona, rodená Nováková.
Prečo ste si za tému najnovšieho románu vybrali práve Hviezdoslava, či presnejšie, Hviezdoslavovu manželku? Vari nie je dosť iných ikon?
„Ikony sú, ale možno ich nie je tak veľa na Slovensku, a Hviezdoslav je taká umelo vytvorená ikona. Keď bola asi pred štyrmi rokmi v denníku Sme anketa, kto je najčítanejší slovenský spisovateľ, vyšiel tam Hviezdoslav. Ako keby sa ľudia ešte neoslobodili od pocitu, že treba uviesť, že najviac čítajú niečo, čo je povinné čítanie. Pritom sme všetci vedeli, že to je nezmysel. No a napokon sa človek dáva inšpirovať všeličím. Prechádzala som, značne znechutená, po frankfurtskom veľtrhu, pretože viac než kníh tam bolo darčekových predmetov, a zbadala som tam knižku s názvom Rembrandtova kurva. Tak som zauvažovala, kto je na Slovensku taký významný, že by kniha o jeho žene pritiahla pozornosť. Moja voľba padla na Hviezdoslavovu ženu. A hneď som si aj uvedomila, že ani neviem, ako sa volá."
Hlasujte v ankete o najlepšiu knihu roka.
Aj vďaka prepracovanému jazyku ste vytvorili historicky dôveryhodnú fikciu, rozhodne nejdete po žiadnych senzáciách. Neprekvapilo vás, že táto pokojná kniha pomerne široko zarezonovala?
„Veru prekvapilo. Na žiadne škandály som neprišla, klebety ma nezaujali. Uvedomila som si, že ma viac zaujíma vnútorný príbeh ženy, ktorá hovorí do seba a musí si dávať veľký pozor na to, čo hovorí von, lebo bola stále tiež citovateľná. Nebola len pani Országhovou, ale aj pani Hviezdoslavovou, manželkou toho básnika, ktorým sa Hviezdoslav stal. Aj zo spomienky Timravy, ktorá v novele Skúsenosť opisuje, ako ju stretla, bolo zrejmé, ako sa v tej meštiackej spoločnosti musela strážiť."
Kritici o Jane Juráňovej
Kniha Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom ma zaujala na prvý pohľad. Výbornou obálkou s motívom typickej Hviezdoslavovej bodkovanej mašličky, ale i názvom. A neskôr obsahom. Až natoľko, že som ju označil za Knihu roka.
Hviezdoslav si to zrejme neuvedomoval, možno to bolo iba samoľúbe pozérstvo, ale bol geniálny imidžológ. Čo by za to dali dnešní marketingoví mediálni mágovia! Nezameniteľná bodkovaná mašlička ako vizuálny symbol osobnosti. Kto iný sa niečím takým môže pochváliť? A nielen medzi básnikmi.
Fero Jablonovský
Kniha napísaná pôvabným starosvetským jazykom hovorí o dávnych časoch, o tom, ako v nich všetko pokojne plynulo a o jednej talentovanej, citlivej a pokornej žene, ktorá plynula s nimi. Vstupuje do jej mysle, díva sa jej očami, cíti jej srdcom. Spolu s ňou plaší zlé myšlienky o tom, ako by aj ona chcela niekde cestovať, niečo dokázať, niekomu povedať svoj názor. Nie je to obvinenie patriarchálnej, machistickej doby, je to skôr melancholicky smutná kolorovaná pohľadnica.
Juraj Kušnierik
Juráňová svoj jednoznačne negatívny vzťah k Iloninej životnej úlohe vyjadruje mäkko, ale veľmi účinne – jemným, no zžieravým sarkazmom. Ironicky oceňuje Iloninu dôstojnosť, s akou vzala na seba svoj údel, miestami až neznesiteľne „kladne“ zvýrazňuje jej oddanosť manželovi a jeho poslaniu, čím vyvoláva u čitateľa presne ten účinok, ktorý zamýšľala – odpor.
Jozef Bžoch
Okrem rozmeru osobnej histórie ženy významného muža v románe opisujete aj momenty z histórie vzdelávania žien, do akej miery sú reálne?
„Keď som pátrala po tom, ako Ilona Nováková prežila detstvo a mladosť, dostala som sa až k tomu, že bola na dvojročnej Vyššej dievčenskej škole v Prahe, ktorú krátko predtým založili. Dievčatá sa vzdelávali v rôznych predmetoch, ako geografia, dejepis, literatúra, jazyky. Táto škola pripravovala na život spolupútničky mužov, ktorí majú viesť národ. Ilona si tam našla kamarátku, ktorá sa stala manželkou českého básnika Vrchlického. A neskôr, už v dospelosti, Ilona toto ich priateľstvo komentovala - že keby tak boli vedeli, že sa obe stanú manželkami slávnych básnikov..."
Vaša kniha je najmä knihou o vzťahu, aký je to vzťah?
„Hviezdoslav bol z chudobných zemanov, no bol ten nádejný. A Ilona - dievčatá asi v slovenskom vzdelaneckom prostredí nemali veľmi na výber. Tak ich k sebe priradili a oni si navzájom pomohli dostať sa spoločensky vyššie, on už niekto bol a ona zasa pochádzala z váženej rodiny. V spomienkach som našla scénku, ako chovanica Sidka pracuje s Ilonou v záhrade a básnik sa vráti z prechádzky. Napriek tomu, že majú inú prácu, nástojí na tom, že ju Sidka musí okamžite vyšiť, aby nestratila žiarivé farby. A Ilona sa trocha durdí, no napokon je po jeho. Sidka nechá burinu a ide vyšívať, lebo básnik povedal, že krása je dôležitá. Skrýva sa v tom spôsob spolunažívania manželov i celej rodiny. Je v tom i určitá asymetria vzťahu, ale táto asymetria nebola statická, naopak bola veľmi dynamická. Z tejto scénky sa mi dobre vychádzalo, keď som premýšľala, ako asi ich spolunažívanie vyzeralo."
Čo vás na vašich postavách žien najviac zaujíma?
„Napríklad nevyužitá tvorivosť žien. Tak ako to opísala Virginia Woolfová, ktorá sa zamýšľala nad tým, ako by asi vo svojej dobe dopadla Shakespearova sestra, hoci by aj mala taký talent ako jej brat. Na príklade Hviezdoslavovej sestry Márie, ktorá bola po rozvode odkázaná na život v bratovej domácnosti, som si znova overila, ako celé stáročia fungoval model Shakespearovej sestry, ktorá sa nemohla prejaviť. Zaujímajú ma tieto skryté možnosti."
Janino bozkávanie žiab
V prácach Jany Juräňovej mám rada najmä jej nadhľad a humor. Svojimi textami aj prekladmi Virginie Woolfovej, Margaret Atwoodovej a ďalších je pre mňa stále učiteľkou rozmýšľania o ženskosti, o politike, o vlastenectve...
Dôležitou knižkou a silnou správou o duchovnom a kultúrnom obzore nášho „svedomia národa“, o slovenskom spisovateľskom svete, sústredenom v legendárnom skanzene na Laurinskej v Bratislave, pre mňa bola Juráňovej mor(t)alitka Utrpenie starého kocúra. Jej hra Misky strieborné, nádoby výborné o ženách štúrovcov podľa mňa bola a stále je jednou z najväčších ponovembrových divadelných udalostí.
Mám rada Janinu hravosť a iróniu, ktorá môže vyniknúť práve preto, lebo je podložená jasným postojom, lebo vzniká z hrôzy a smútku nad stavom našej malej krajiny. V krátkej hre Topenie žiab, ktorou Jana Juráňová prispela do kolektívneho generačného projektu Divadelného ústavu Sarkofágy a bankomaty, hlavná postava Gaba zbiera žabiakov z najrôznejších materiálov a pokúša sa ich odkliať bozkom. Práve toto podľa mňa robí aj Jana. Svojím písaním „bozkáva“, teda pokúša sa transformovať to slizké a škaredé okolo nás.
Anna Grusková
Autor: Jana Cviková
