Nie veru, Čenko nie je nové meno (a už vôbec nie priezvisko, samozrejme) v slovenskej literatúre, hoci nám to pri románe Ty nie si náš, teba zožerieme, mnohí odborníci podsúvajú. Vari sa dá zabudnúť na neochvejné miesto, ktoré dlhé desaťročia v povinnom socialistickorealistickom školskom čítaní okupovali Čenkovej deti od Fraňa Kráľa? No asi dá, ale na tom teraz nezáleží. Debutant OTO ČENKO sa však tým, že jeho meno (teda priezvisko, samozrejme), už v našej spisbe existuje, netrápi. Keby túžil po takom prvenstve, vybral by si pseudonym.
Šťastná to krajina, kde sa nemôže stať niečo také, o čom píše Oto Čenko, povedal na adresu vašej knihy najznámejší z absolútne neznámych českých kritikov Jiří Babička. Nemohol tou krajinou náhodou myslieť Česko?
„Ale nie! Ja chápem toto kritikovo zvolanie ako istý druh úľavy, že som v románe nepísal o niečom, čo sa – nedajbože! – v skutočnosti stalo, ale o tom, čo sa vôbec nestalo – a v Česku už vôbec nie. Že som si skrátka všetko vymyslel, vyfabuloval, prifarbil a zhyberbolizoval. Prosím vás: únos prezidentovho syna! Niečo také sa môže odohrať akurát v pokleslej bulvárnej buržoáznej literatúre druhej kategórie, zameranej na primitívny komerčný úspech, egoisticky zahľadenej do seba, ktorej vonkoncom nezáleží na kultivovaní čitateľa, na jeho potrebe harmonického súzvuku duše a krásneho slova, na sociálnom povznesení, spoločenskom uvedomení a národnom obrodení. Teda v presne takej knihe, akú som chcel napísať.“
Zostaňme ešte aspoň pri jednej z množstva pochvalných ód. Rešpektovaný denník The Onion News sa nadchýna najmä tým, o aký jedinečný výmysel vo vašom románe ide. Vraj keby sa niečo také stalo v skutočnosti, bolo by to priam neuveriteľné. Ste si istý, že recenzent pochopil správne vaše dielo?
„Absolútne správne! Veď si to len predstavte: unesie sa prezidentov syn a dôvodne podozrivý sa stane predseda vlády. Keby sa niečo také naozaj stalo, bolo by to nielen neuveriteľné, ale priam absurdné. Kde by sme to potom žili? Toto by mal byť stred Európy? V tomto má recenzent v The Onion News úplnú pravdu. Aké šťastie – vraciam sa k Jiřímu Babičkovi, že sa niečo také nestalo, akurát v mojej autorskej fantázii. Aj keď priznávam, že keď som si vymyslel príbeh o únose prezidentovho syna, zosnovanom predsedom vlády v relatívne kultivovanej krajine, pracovne nazvanej Slovensko, kde žije väčšina slušných, hoci trochu popletených ľudí, až to vo mne hrklo, či som tú fantáziu nepopustil trochu priďaleko. Ale máme demokraciu a autorskú slobodu a fantázii sa medze klásť nesmú.“
Čítali ste túto alebo ktorúkoľvek inú knihu z finálnych titulov? Hlasujte v Cene čitateľov SME Anasoft Litera - po kliknutí tu.
Naše pochybnosti totiž znásobuje aj to, že s menom recenzenta Willa Ferrella sme sa doteraz na stránkach The Onion? News nestretli. Zrejme ide o pseudonym, a to sa potom ľahko píše všeličo. Či nie?
„Will Ferrell nie je pseudonym, aj keď je možné, že to nie je recenzent, ale niekto celkom iný. A či sa pod pseudonymom ľahko píše všeličo? Neviem, to nie je môj prípad. Ale sú zaiste takí, ktorí nemajú problém povedať čokoľvek pseudonym-nepseudonym, hoci to, čo sa z nich vyvalí, by som ja nedokázal napísať, ani keby som sa volal Martin Kukučín.“
Kniha sa hojne prekladá do viacerých svetových jazykov. Máte istotu, že ide vždy o verné preklady? Nie je vám teraz ľúto, že ste ju pôvodne nenapísali radšej aspoň v dvoch-troch jazykoch a až potom preložili do slovenčiny?
„Je to pravda. Moja kniha sa naozaj prekladá, akurát nie do svetových jazykov, ale v sklade vydavateľstva z miesta na miesto. Nie je to nič výnimočné, je to typický osud pôvodnej domácej literatúry, hoci som, priznám sa, očakával výrazný komerčný úspech. Avšak masy som neza?ujal, aj keď som sa snažil. Je tam sex, vulgarita, kopanie do zadku, streľba, mučenie, nehanebné rozkrádanie, štetky – a nič.“
Ale sú aj iní čitatelia.
„Zato som zaujal všetkých sedemnásť slovenských intelektuálov, z čoho som desiatim knihu osobne daroval a zvyšných sedem si to požičalo od niekoho z tých desiatich.“
Tomu sa dá ťažko niečo vyčítať.
„Prečítali si to poctivo traja. Dvaja so mnou nesúhlasia: málo estetiky, veľa vulgarity, málo vznešeného, veľa prízemného. Tomu poslednému sa to páčilo, ale to je môj kamarát, to sa neráta. Keby však sedel v nejakej výberovej komisii na tender o najlepšiu slovenskú knihu roka, ktovie...“
Myslíte, že keby ste sa túto knihu rozhodli napísať ešte raz, ale pod pseudonymom, že by bola výrazne inakšia?
„Áno, bola by iná. Bola by o tom, ako nechal prezident republiky uniesť dcéru predsedu vlády. Aby to bolo fifty-fifty.“
Fórum kritikov
Koho ubíja denná slovenská politická realita, iste rád siahne po knižnej persifláži našich nedávnych politických dejín. Fabula umne stojí na únose prezidentovho syna tajnými službami v rukách premiéra mladej Slovenskej republiky.
Autor s radosťou zveličuje, domýšľa až do absurdností, lebo veď Absurdistan je u nás doma.
Nech sa na dielo pozrieme z ktoréhokoľvek uhla, nemôžeme mu uprieť istú heroickosť. Ide o spracovanie a rozsah, o šírku záberu, keď sa v jednom ohnisku premietajú záujmy celého sveta, aj o množstvo postáv, skupín a más, čím pripomína vojnové epopeje, ale aj o nadľudské úsilie protagonistov v boji proti premiérovi, o zákulisné hry a intrigy hodné francúzskych absolutistických dvorov.
Osobitosťou tohto Čenkovho polittrileru je jeho fraškové vyznenie.
Ľuboš Svetoň
No centrum knihy je inde: v tom, ako predseda rozpúta proti prezidentovi masívnu kampaň a v jej rámci ho aj zavrú v Ilave a kamsi odvlečú, okrem syna i jeho dcéru Katku (to je postava fiktívna), ako si postupne podriaďuje médiá a manipuluje nimi.
Čenko nerekonštruuje líniu vyšetrovania, ale často prekračuje hranice vtedajšej reality, vymýšľa si rozličné napínavé akcie a naplno popúšťa uzdu vlastnej fantázie, keď vo veľkých dejových rozmeroch dá vládcovi zorganizovať protičesky zameraný Deň národných bojovníkov. Čenkovej knihe Ty nie si náš, teba zožerieme nechýba vtip ani v detailoch, ani v celku, podarilo sa mu dokonale parodovať národniarske ambície, čo sa vlastne v slovenskej ponovembrovej literatúre stáva po prvý raz.
Ani presun do gastronomickej oblasti nezatienil hlavný autorov zámer.
Jozef Bžoch
