Jána Roznera (1922 - 2006) vymazal normalizačný režim z našej kultúrnej pamäti naozaj dokonale. Prispel k tomu aj fakt, že Rozner nebol „naozajstný" spisovateľ, bol „len" literárny, divadelný a filmový kritik a teoretik, prekladateľ, publicista, divadelný dramaturg, „len" manžel významnej slovenskej kultúrnej osobnosti Zory Jesenskej, „len" emigrant.
„Nepriateľka socializmu" Zora Jesenská
Niekoľko próz uverejnených v Slovenských pohľadoch začiatkom deväťdesiatych rokov to naznačilo, no jasným dôkazom, že to bol suverénny prozaik, je až jeho román Sedem dní do pohrebu, ktorý vyšiel tri roky po autorovej smrti. Môžeme ho priradiť k žánru autobiografickej literatúry, zároveň je to však autonómna beletria. Čitateľ-insider vo zvýšenej miere ocení dokumentárnosť, no spolu s nezasväteným čitateľom nepríde o autentický zážitok z čítania kvalitného románu.
Rozner sa sústredil na opis udalostí od smrti svojej manželky do jej pohrebu. Neveľmi praktický muž, ktorý práve (21. 12. 1972) nečakane stratil svoju životnú družku, sa v rámci normálnej (socialistickej) byrokracie musí postarať o jej dôstojný pohreb. Keďže zosnulá bola známa „nepriateľka socializmu", príprava a priebeh pohrebu sú značne neštandardné.
Už tento motív by stačil na napísanie zaujímavej prózy a Rozner ho vedel zužitkovať. No predovšetkým ho pojal ako príležitosť vtiahnuť čitateľa do víru spomienok, reflexie doby a ľudí v nej i sebareflexie. Hlavnou postavou príbehu, v ktorom sa vynárajú reálne osoby spravidla pod vlastnými menami, je Zora Jesenská.
Otvorenosť, vecnosť i ostýchavá vrúcnosť
Tým, že Rozner rozpráva príbeh v tretej osobe, urobil postavu aj zo seba. Nemožno neoceniť, ako otvorene, vecne, triezvo, no zároveň s veľkou ostýchavou vrúcnosťou predkladá bilanciu ich spoločného života a vzťahu, na začiatku ktorého stála „mezaliancia" medzi ženou, pochádzajúcou z významnej národoveckej martinskej rodiny, a mladíkom z plebejského prostredia bratislavského predmestia.
Najzaujímavejšia a pre našu historickú pamäť azda aj najpodstatnejšia je rovina spomienok na dobu a jej aktérov v spoločenskej a kultúrnej sfére od konca vojny po začiatok normalizácie. Tu sa dokonale prejavil Roznerov intelektuálny odstup od - erenburgovsky povedané - ľudí, rokov, udalostí bez toho, že by sám seba z konkrétneho času a priestoru vyčleňoval.
Cenné sú jeho prenikavý analytický pohľad na naše nedávne dejiny, deheroizácia a depatetizácia osobností i „osobností", skepsa voči národným, spoločenským či stavovským sentimentom. Práve tým sa memoárová zložka knihy výrazne vydeľuje spomedzi mnohých slovenských autobiografií, ktoré ich tvorcovia neraz používajú len na aktuálne preinterpretovanie svojich postojov a činov v nedávnej minulosti.
Recenzia / kniha
Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu
Albert Marenčin Vydavateľstvo PT
Bratislava 2009
