Zemana jeho záujem priviedol až k tomu, že po absolvovaní dvojročnej obchodnej školy sa prihlásil na kurz reklamného kreslenia a aranžovania a po jeho úspešnom zakončení sa zamestnal ako kreslič a návrhár (dnes by sa povedalo art director) v reklamnej agentúre. Prvú polovicu tridsiatych rokov strávil vo francúzskej Marseille, kde sa venoval reklame a usilovne si cvičil kresliarsku techniku. Keď sa v roku 1936 vrátil do vlasti, pokračoval v reklamnej praxi a onedlho sa zamestnal v ateliéroch Tomáša Baťu v Zlíne.
Keď Baťov „dvorný architekt" Vladimír Karfík začal v rokoch 1935 až 1940 budovať malé filmové ateliéry v zlínskej štvrti Kudlov, iste netušil, že tu vzniká budúca významná „továreň na sny", ktorá sa vo svete filmu preslávi. To netušil ani investor Jan Antonín Baťa, veď pôvodne mal na mysli predovšetkým tvorbu reklamných filmov podporujúcich expanziu svojho obuvníckeho impéria. Tie do Zlína chodili nakrúcať také hviezdy ako režisér Martin Frič alebo herec Vlasta Burian. Vizionárom Baťom schválený produkčný a finančný plán však okrem reklamných filmov obsahoval aj návrh produkcie školských a dokumentárnych filmov a tiež výcvikových a inštruktážnych na školenia zamestnancov firmy a výrobu technicko-ekonomického filmového žurnálu Oblok do sveta. Čoskoro sa však pôvodné miniatúrne filmové ateliéry rozrástli o vlastné filmové laboratóriá a ako začali prichádzať filmové zákazky zvonka, vznikli v Zlíne samostatné filmové závody, v ktorých okrem iného vznikali aj prvé trikové a animované filmy.
Zlínsky think-tank
V zlínskych ateliéroch vzniklo ojedinelé kreatívne centrum, v ktorom pracovali veľké a talentované osobnosti. Od samého začiatku ste tam mohli stretnúť scenáristu a režiséra Elmara Klosa a kameramana Alexandra Hackenschmieda, ku ktorým postupne pribudli ďalšie osobnosti, ktorých mená sú dodnes spojené so zlínskymi (neskôr gottwaldovskými) ateliérmi: režiséri Hermína Týrlová a Josef Pinkava, výtvarník Ondřej Sekora, skladateľ Zdeněk Liška a veľa ďalších. Zlínske filmové ateliéry sa stali rovnocennou alternatívou pražských barrandovských štúdií a svoj podiel na tom má aj práca Karla Zemana, ktorý Zlínu (neskôr komunistami premenovanému na Gottwaldov) ostal po celý život verný.
Pôsobil tu najprv ako animátor a spolupracovník Hermíny Týrlovej a Bořivoja Zemana, s ktorými nakrútil kombinovaný trikový film Vianočný sen. Film sa nedochoval, pretože jeho negatív zhorel koncom vojny pri bombardovaní Zlína. Hermína Týrlová sa z toho nervovo zrútila a skončila v nemocnici. Keď sa Zeman v roku 1946 rozhodol nakrútiť podľa pôvodného scenára novú verziu, bolo to opäť v spolupráci s menovcom Bořivojom, avšak bez účasti Týrlovej. Film získal Cenu za najlepší bábkový film na MFF v Cannes. Karel Zeman sa vďaka tomuto filmu rýchlo preslávil v medzinárodnej mierke a dostal sa do celoživotného konfliktu so svojskou Hermínou Týrlovou, o ktorom sa neskôr rozprávali legendy.
Zeman bol autorom bábkového hrdinu pána Prokouka, ktorý, hoci pôvodne vymyslený ako reklamná postavička, sa stal predstaviteľom humorných dobrodružstiev, ktoré sa často v satirickej rovine zaoberali konkrétnymi problémami všedného života (Pán Prokouk úraduje, Pán Prokouk v pokušení, Pán Prokouk vynálezcom, Pán Prokouk filmuje). Prvými rozsiahlejšími filmovými projektmi Karla Zemana bola animovaná bábková adaptácia satirickej básne Karla Havlíčka Borovského Kráľ Lávra (1950) a rozprávka Poklad na Vtáčom ostrove (1952), v ktorej sa pokúsil o spojenie niekoľkých techník animovaného filmu, pričom výtvarne sa inšpiroval stredovekými perzskými miniatúrami. No a potom to prišlo.
Cesta do praveku (Cesta do pravěku, 1955)
Bol to Zemanov prvý celovečerný film a ďalšie z jeho diel, ktoré preslávilo krajinu jeho vzniku, Československo, ďaleko za hranicami. Keď sa v roku 1993 objavil v našich kinách Spielbergov prelomový film Jurský park, viacerí ho porovnávali s touto nestarnúcou Zemanovou klasikou - a veľkovýpravný a veľkonákladový Spielbergov film mnohým pripadol v porovnaní s technicky možno menej dokonalou, ale vtipnejšou a pútavejšou Cestou do praveku ako bezduché predvádzanie možností počítačovej grafiky.
Zemanovo fantasticko-dobrodružné rozprávanie má formu spomienky malého školáka nad prázdninovou kronikou. Chlapec v nej listuje a spomína na obdivuhodnú výpravu do pradávnej minulosti, ktorú inicioval nález skameneného trilobita pred jaskyňou. Na základe toho sa štvorčlenná partia chalanov vyberá do jaskyne a v člne sa vydáva na fantastickú cestu proti toku času i proti prúdu pretekajúcej rieky až do praveku. Tento princíp cestovania v čase sa nikde vo filme nevysvetľuje a ani to nikomu nechýba. Chlapci sa skrátka vydajú na dobrodružnú plavbu po rieke, tak ako sme sa my v detstve vydávali na prieskumné výpravy do tŕstím zarasteného močariska na dne hliniska, ktoré tvorilo najvýznamnejšiu kulisu môjho detstva prežitého v tehliarskej kolónii. Nič prirodzenejšie azda ani nemohlo byť. Chlapci mali také isté tepláky, kockované košele a gumáky ako my a takisto túžili po dobrodružstve.
Režisér Karel Zeman v tomto filme spojil trikový film s animáciami a hraným dejovým rámcom a vytvoril tak originálny príbeh, prostredníctvom ktorého mohol prístupne a pritom pedagogicky korektne vyrozprávať príbeh našej planéty od doby ľadovej cez treťohory a druhohory až po karbón a silúr.
Zemanova sila nespočívala v majstrovskom vedení detských hercov, ani v brilantnom zobrazení psychológie detského hrdinu, ale v tom, ako úžasne poeticky a výtvarne dokázal spojiť bežnú chlapčenskú výpravu za dobrodružstvom, ktorá ako keby vypadla z nejakého románu Jaroslava Foglara, s didaktickou a pritom zbytočne nepoučujúcou ukážkou života v praveku.
Je zaujímavé, že ako poradca na tomto filme spolupracoval renomovaný český paleontológ Josef Augusta, ktorého knihy o praveku ilustroval legendárny výtvarník Zdeněk Burian. Práve Burianove obrazy sa stali predlohou pre bábky pravekých zvierat i dekorácie. Film vlastne pôsobil a dodnes pôsobí ako oživnuté Burianove ilustrácie - sčasti fascinujúce a sčasti milo naivné. Cestu do praveku ocenili ako najlepší detský film na festivale v Benátkach, v Mannheime získal Cenu kritiky a v Československu Štátnu cenu Klementa Gottwalda.
Vynález skazy (Vynález zkázy, 1958)
Karel Zeman bol celoživotným obdivovateľom diela Jula Verna. V tých časoch tohto francúzskeho spisovateľa považovali za jedného zo spoluzakladateľov žánru tzv. utopickej či vedecko-fantastickej literatúry (dnes by sa povedalo že sci-fi, alebo možno ešte vhodnejšie by bolo zaradenie najvýznamnejších Verneových diel do steampunku, žánru, ktorý ukazuje storočie pary, aké by bolo, keby sa vedecký a technický pokrok začal uberať iným smerom ako v skutočnosti).
Neodmysliteľnou súčasťou verneoviek, ako moja generácia familiárne nazývala Verneove knihy, boli aj pôvodné xylografické ilustrácie, ktorých autormi boli grafici ako Émile-Antoine Bayard, Alphonse de Neuville, Jacques de Poirier, Édouard Riou, Henri de Montaut, Henri Meyer, Charles Barbant, George Roux a ďalší. Práve tieto ilustrácie poslúžili Zemanovi ako kľúč na uchopenie témy známej verneovky o objaviteľovi výbušnej látky profesorovi Rochovi, ktorého uniesol zločinný Artigas, aby ho mohol využiť pre svoje svetovládne chúťky. Pri tvorbe zámerne naivizujúcich trikov sa Zeman zasa inšpiroval postupmi francúzskych trikových filmov Georgesa Meliésa zo začiatku 20. storočia. Triky a výtvarné riešenie priamo čerpajúce z pôvodných xylografií sa stali priznanou súčasťou filmu, na rozdiel od trikových filmov, kde sa triky a výtvarné pozadia používali na oklamanie divákovho oka a navodenie dojmu reality.
Herecké výkony (Arnošt Navrátil, Lubor Tokoš, František Šlégr, Miloslav Holub, Václav Kyzlink, Jana Zatloukalová, Otto Šimánek a ďalší) boli tiež zámerne tlmené a štylizované, aby pôsobili toporným dojmom v duchu knižných ilustrácií. Pôvab tohto čierno-bieleho filmu, ktorý sa dnes ráta medzi vysoko cenenú svetovú klasiku, podtrhol aj poetický scenár básnika Františka Hrubína a hudba Zemanovho dvorného skladateľa, geniálneho Zdeňka Lišku. Film sa stal jednou z atrakcií svetovej výstavy Expo 58 v Bruseli, kde získal Veľkú cenu. Popri tom sa mu ušla aj Cena francúzskych filmových kritikov a Krištáľová cena francúzskej filmové akadémie a doma dostal Cenu československej filmovej kritiky a Štátnu cenu Klementa Gotwalda.
Barón Prášil (Baron Prášil, 1961)
Tento film nakrútil Zeman rovnakou technikou ako Vynález skazy. Akurát ako predlohu k svojej výtvarne veľkoryso, až halucinačne poňatej veľmi voľnej filmovej adaptácii románu Rudolfa Ericha Raspeho a Gottfrieda Bürgera o barónovi Münchhausenovi použil pôvodné ilustrácie Gustava Dorého. Karel Zeman však obohatil svet rokokového gavaliera, žoldniera a legendárneho táraja o postavu kozmonauta Toníka prichádzajúceho z 20. storočia na Mesiac, kde sa stretne nielen s neprekonateľným barónom, ale aj so Cyranom de Bergerac a s trojicou cestovateľov na Mesiac z verneovky Cesta na Mesiac.
Tentoraz je film postavený nielen na výtvarnom riešení, ale aj na výborných hereckých výkonoch, najmä nezabudnuteľného Miloša Kopeckého v hlavnej úlohe, ktorému dôstojne sekundujú Karel Höger a Jan Werich v menších úlohách a Jana Brejchová ako princezná Bianca, zachránená z tureckého zajatia. Jediný, kto v celom filme náročky pôsobí strnulo ako svätý za dedinou, je kozmonaut Toník v podaní Rudolfa Jelínka. V jeho postave Zeman s potmehúdskym a láskavým úsmevom ironizuje neživotné postavy dobyvateľov kozmu z vtedajších vedecko-fantastických románov a filmov.
Film získal druhú hlavnú cenu festivalu v Locarne, Zlatú palmu v Bordighere, prvú cenu v súťaži o technickú cenu filmu v Moskve, Veľkú cenu na Medzinárodnom stretnutí filmov pre mládež v Cannes a Strieborný pohár v Bostone. Ako zaujímavosť uvádzam, že film s rovnakým názvom nakrútil v roku 1940 český režisér Martin Frič, avšak nešlo o historický film, ale o konverzačnú komédiu, v ktorej exceloval „kráľ komikov" Vlasta Burian. Aby sa tieto dva filmy vzájomne nezamieňali, rozhodli sa v Ústrednej požičovni filmov v rámci obnovenej distribúcie Burianovho filmu zmeniť jeho názov na Keď Burian prášil (Když Burian prášil).
V roku 1988 nakrútil svoju adaptáciu príhod baróna Münchhausena známy režisér Terry Gilliam. Niektoré jeho výtvarné riešenia (napríklad veľryba, ktorá na mori zhltne baróna Münchhausena aj so sprievodom) priamo poukazujú na Zemanov film, čo sa dá vnímať ako svojská pocta Karlovi Zemanovi.
Bláznova kronika (1964)
Ďalší vizuálne experimentujúci film vznikol podľa scenára Pavla Juráčka a tentoraz sa v ňom prelína filmový obraz s dávnymi rytinami z čias tridsaťročnej vojny. Práve do smrtiacich víchrov tohto konfliktu, ktorý spustošil prakticky celú Európu, zasadil Karel Zeman čerstvého regrúta Petra (Petr Kostka) a jeho na bojisku skúsenejšieho kamaráta, žoldniera Matěja (Miroslav Holub).
Píše sa rok 1625 a dvaja mušketieri spolu tiahnu do boja i do ľúbostných dobrodružstiev. Keď pri zrážke dvoch nepriateľských vojsk prežijú len oni dvaja (vďaka Petrovmu spočiatku škandálnemu nápadu zaľahnúť na zem pri streľbe, ktorý vzápätí voľky-nevoľky prijme za svoj aj Matěj), vylúpia tábor jednej zo zmasakrovaných armád. V drahých odevoch a s povozom naloženým korisťou utekajú preč od vojny. Cestou zachránia dievčinu Lenku (Milka Vášáryová) a padnú do zajatia nepriateľskej hliadky. Drahé oblečenie a poklady, ktoré si viezli so sebou, zvedú väzniteľov k domnienke, že majú do činenia so zámožným markgrófom a jeho sprievodom. Všetkých troch odvezú do pevnosti a zaobchádzajú s nimi v závislosti od toho, ako sa vyvíja situácia na bojisku. Keď to vyzerá, že víťazí vojsko, ktoré podľa väzniteľov patrí na stranu falošného markgrófa, starajú sa o nich s najväčšou starostlivosťou. Vo chvíli, keď sa vrtkavá vojenská šťastena obráti v prospech väzniteľovej strany, zmení sa zaobchádzanie ako švihom čarovného prútika. Napokon sa trojici podarí utiecť.
Vizuálna stránka filmu je opäť úchvatná. Klasické zemanovské kombinovanie živých hercov, animácií a tentoraz barokových pozadí je strhujúce. Žiaľ, na tomto filme sa už trochu začína prejavovať únava z opakovania vizuálnej formulky. V kontexte inej Zemanovej hranej tvorby je to o niečo slabšie dielo, ale v kontexte československej kinematografie sa dá hovoriť o jednom z povojnových vrcholov. Bláznova kronika získala Cenu za najlepší film a Cenu za najlepšiu réžiu na MFF v San Franciscu a prvú cenu na MFF v Addis Abebe.
Ukradnutá vzducholoď (Ukradená vzducholoď, 1967)
Po dvoch exkurziách do sveta rokokových a barokových hrdinov sa Karel Zeman v rámci svojho aktuálneho filmového projektu rozhodol vrátiť do sveta, ktorý mu bol asi vždy najbližší, do sveta verneoviek. Tentoraz sa dal inšpirovať knihou Dva roky prázdnin, ktorej dej navrúbľoval na rýdzo české prostredie.
Píše sa rok 1891 a na pražskom Výstavisku sa koná Jubilejná výstava. Svet technických vynálezov, niekedy výborných, inokedy naivných až smiešnych. Päť pražských chlapcov sa schádza pri fantastickom zázraku techniky: riaditeľnej vzducholodi podnikateľa Findejsa (Čestmír Řanda). Pre reklamu ponúka chlapcom let zadarmo, ale keď sa začnú hlásiť platiaci záujemcovia, chce chalaniská vyhnať. Tí sa však nedajú a naraz sa ocitajú nad mestom. S hrôzou zisťujú, že vzducholoď nie je riaditeľná. Preletia nad celou Európou a napokon v búrke stroskotajú na neznámom ostrove kdesi v južnom Atlantiku.
Paralelne sa rozvíja príbeh zúrivého reportéra Petra Ardana (Jan Malát), ktorý má za úlohu písať reportáže o okolnostiach krádeže a o rodinách mladistvých delikventov a popritom chce zbaliť krásnu Katku (Jitka Zelenohorská). Ďalší paralelný príbeh tvoria peripetie špióna cudzej mocnosti (Karel Effa), ktorý má za úlohu získať za každú cenu vzorku „nehorľavého plynu", ktorým sa vystatoval Findejs. Medzitým chlapci zistia, že ostrov je útočiskom tajomného kapitána Nema. Zápletka sa môže začať. Vizuálne je film tentoraz usadený dakde medzi verneovskými xylografiami, secesiou a naivným pohľadom colníka Rousseaua, čo je ideálny podklad na láskavú ironizáciu biedermeyerovského meštiactva a s tým spojeného pokrytectva.
Na medzinárodnom festivale filmov pre deti v Teheráne získala Ukradnutá vzducholoď Zvláštnu cenu iránskeho filmového inštitútu, o rok neskôr 2. cenu na MFF v Addis Abebe a cenu detskej poroty festivalu Neptun v Rimini. V roku 1969 ju vyznamenali Striebornou sirénou v Sorrente.
Na kométe (Na kometě, 1970)
Aj vo svojom poslednom kombinovanom trikovom filme sa Zeman pridržiava verneovskej predlohy, tentoraz „koloniálneho" románu Hector Servadac, ktorého pôvodné ilustrácie mu poslúžili ako východiskový materiál pre výtvarné riešenie. To však tentoraz nehrá takú dominantnú úlohu, oveľa dôležitejšia je dejová línia (s prečudesnou romancou medzi hlavným hrdinom v podaní Emila Horvátha ml. a Korzičankou Angelikou v podaní Magdy Vášáryovej) a skvelé herecké výkony: okrem spomenutých dvoch protagonistov tu môžeme obdivovať Františka Filipovského ako veliteľa Picarda, Pavla Větrovca ako zákerného arabského šejka, Čestmíra Řandu ako intrigánskeho konzula, Vladimíra Menšíka ako všetkými masťami mazaného obchodníka Silbermana, Jiřinu Jiráskovú ako jeho ženu Ester a mnohých iných významných českých hercov.
Príbeh sa začína v zapadnutej francúzskej kolónii kdesi na území Maghribu, ktorá sa jedného dňa pod vplyvom obrovskej kométy oddelí od zemského povrchu a vydá na púť vesmírom. Aj v takejto krajnej situácii však pokračujú malicherné spory, intrigy a prípravy povstania domorodých kmeňov. Režisér (samozrejme, s výdatnou pomocou scenáristu, ktorým nebol nikto menší, ako Jan Procházka) tu dospel k výraznému komediálnemu zveličeniu, ku karikatúre byrokratov, militaristov, fanatických revolucionárov a fanatických vlastencov. Kométa sa napokon opäť priblíži k Zemi a odtrhnutý kúsok kolónie sa vráti nazad na svoje miesto, aby mohol pokračovať večný konflikt najrôznejších záujmov. Poručík Servadac prichádza o svoju lásku (unesú mu ju jej bratia) a na konci filmu sa prostredníctvom akejsi zvláštnej časovej slučky dozvedáme, že celý film bol vlastne jeho halucináciou, kým sa topil v mori po páde z útesu. Film ocenili v roku 1970 v Benátkach (Medzinárodná cena CIDALC a Medaile Biennale), roku 1972 v Teheráne a roku 1973 v Paríži.
Ďalšie dielo
Po filme Na kométe akoby Zeman stratil chuť pracovať s veľkým štábom a hereckým ansámblom a vrátil sa tam, odkiaľ vyšiel - k animovanému filmu. Zo siedmich svojich kratších filmov Dobrodružstvá námorníka Sindibáda, Druhá cesta námorníka Sindibáda, V zemi obrov, Magnetová hora, Lietajúci koberec, Morský sultán a Skrotenie démona zostavil v roku 1974 celovečerný film Rozprávky z tisíc a jednej noci (Pohádky tisíce a jedné noci) o príbehoch legendárneho orientálneho moreplavca Sindibáda. Po výtvarnej stránke sa výrazne inšpiroval sásánovskými miniatúrami, vďaka čomu z filmu doslova dýcha čaro Orientu. Hoci ide o čisto animovaný film, svojou atmosférou pripomína skôr Zemanove predošlé celovečerné hrané diela. Možno je to spôsobené aj hlasom rozprávača, ktorým je Jan Tříska, herec, ktorý v predošlom Zemanovom filme nadaboval hlavného hrdinu, poručíka Hectora Servadaca. Film získal Čestný diplom na Viennale 1976.
V adaptácii lužickosrbskej rozprávky Čarodejníkov učeň (Čarodějův učeň, 1977) podľa knihy Gottfrieda Preusslera sa Zeman vrátil ku klasickej forme animovaného filmu: k filmu kreslenému, či skôr papierikovému, rozšírenému o postupy tzv. trojrozmernej animácie. Snímku charakterizuje špecifické baladické ladenie, zdôraznené prostredím sychravej krajiny, v ktorej sa odohráva príbeh osirelého chlapca Krabata. Film ocenili Zlatou sochou za najlepší celovečerný animovaný film na MF filmov pre deti a mládež v Teheráne v roku 1977 a čestným uznaním na MF filmov pre deti a mládež v Lausanne v roku 1979. Posledný film Karla Zemana je Rozprávka o Jankovi a Marienke (Pohádka o Honzíkovi a Mařence, 1980), ktorá však nemá nič spoločné s klasickou rozprávkou o Jankovi a Marienke, ktorí sa vydávajú do lesa na maliny.
Potom sa už tento najvýnimočnejší český režisér tvorivo odmlčal. Zomrel pred dvadsiatimi rokmi v Prahe vo veku nedožitých 79 rokov.
Karel Zeman na DVD
Je paradoxom, že tohto vo svete asi najznámejšieho českého režiséra tak starostlivo obchádzajú dramaturgovia monopolného výrobcu DVD s českými hranými filmami šesťdesiatych až osemdesiatych rokov, Bontonfilmu i vydavateľa animovaných filmov, spoločnosti K.F., a.s. Podľa všetkého za tým stoja nejaké nedoriešené práva dedičov. Vo februári roku 2007 Bontonfilm vydal na dlho očakávanom DVD film Ukradnutá vzducholoď, no dva dni (!) po začatí predaja firma distribúciu zastavila, ba dokonca vyzvala videopožičovne, ktoré si nosič stihli kúpiť, aby ho vrátili.
V marci 2007 mal vyjsť film Na Kométe, nosiče už boli vylisované a zabalené, no v súvislosti s prípadom Ukradnutej vzducholode sa ani nedostali do distribúcie. Niekoľko exemplárov sa omylom dostalo do predaja v septembri 2007 a tých zopár šťastných majiteľov si môže blahoželať k mimoriadnej rarite. Ďalší osud vylisovaných a nepredaných nosičov je verejnosti neznámy. Niekoľko Zemanových filmov (Cesta do praveku, Vynález skazy, Barón Prášil a Ukradnutá vzducholoď) vydala na DVD španielska spoločnosť Track Media a dajú sa kúpiť aj prostredníctvom našich alebo českých e-shopov. Jediným kompletným vydaním všetkých Zemanových celovečerných filmov a veľkej časti krátkometrážnych sa môžu pochváliť iba Japonci. Tam vyšli Zemanove filmy v podobe dvoch boxov (iba Ukradnutá vzducholoď v nich chýba, no vyšla samostatne), pričom ku každému celovečernému filmu je ako bonus priložených niekoľko krátkych filmov zo začiatkov Zemanovej kariéry. Súčasťou kolekcie je aj dokumentárny film Karel Zeman deťom (1980).
Je to zvláštne, že voči velikánom českej kinematografie, ktorých poznajú aj vo svete (za všetkých spomeňme Zemana, Trnku, Týrlovú, Švankmajera či Bartu), sa domáci vydavatelia DVD správajú tak macošsky, nech už je to z akýchkoľvek dôvodov. Je to prezieravý postoj aj voči tuzemským milovníkom českého animovaného filmu, ktorým neostáva nič iné, len si filmy svojich obľúbencov zháňať na zahraničných e-shopoch a tešiť sa, že zlatý fond československej kinematografie postupne vydávajú aspoň Japonci.
Autor: Peter Pišťanek
