Aké mená by padali, ak by sa anketári pýtali na slovenských výtvarníkov? Skončila by väčšina Slovákov pri Fullovi, Benkovi, Hložníkovi či Bazovskom? Koľkí by si spomenuli na Jána Mudrocha, prvého rektora VŠVU, ktorá práve oslavuje 60. výročie? Jeho Partizánka na stráži pod Rozsutcom síce kedysi visela na všetkých základných školách, poznáme však aj jeho iné diela? Sledujeme vôbec tvorbu súčasných slovenských autorov?
BRATISLAVA. Albín Brunovský či Dušan Kállay ovplyvnili celé generácie výtvarníkov a ilustrátorov, ich nezameniteľný štýl by zrejme rozpoznali viacerí. Mená ako Rudolf Sikora, Laco Teren, Ivan Csudai, Boris Ondreička sú legendami, skôr však v rámci výtvarnej obce. Mladí konceptuálni výtvarníci - hoci aj v zahraničí uznávaný Roman Ondák - sú širokej verejnosti prakticky neznámi.
Otestujte sa zo znalosti slovenského výtvarného umenia
Ktorý obraz maľoval Miroslav Cipár, ktorý Rudolf Fila a Albín Brunovský?
Pomôcka: zľava doprava Brunovský, Fila a Cipár
Nielen v aukčných sieňach či u zberateľov rezonujú mená ako Milan Paštéka, Viera Kraicová, Milan Dobeš, Július Koller, Rudolf Fila, Milan Laluha. Pomaly sa popri nich začínajú komerčne uplatňovať aj mladšie ročníky. Presadiť sa však na umeleckom trhu či nebodaj uživiť sa umením nie je ľahké ani pre tých, ktorí už majú niečo za sebou. A čo ešte stovky čerstvých absolventov umeleckých škôl?
Milan Dobeš
Ako to bolo kedysi
Súčasná doba nepraje nepraktickým vizionárom či bohémom. Dnešní študenti VŠVU sú individualistickejší a navzájom sa vnímajú konkurenčnejšie, ako to bolo kedysi. Podľa šéfa katedry dizajnu Štefana Kleina je to dobré, aspoň im pedagógovia nemusia dodávať externé stimuly. Podľa neho sa dnešná VŠVU z princípu nedá porovnávať so školou, ktorá fungovala do roku 1989, s povinnými jazdami k výročiam februára či SNP.
Otvorenie školy zahraničiu na začiatku deväťdesiatych rokov vnímali vtedajší študenti ako zjavenie, dnes sú zahraničné umelecké výmeny samozrejmosťou nielen pre politicky angažovaných študentov, ako to bolo za socializmu.
Ilustrátor Peter Uchnár patril k tým, ktorí študovali počas revolučných rokov. „Získali sme výhody predošlého i nového systému - dobrú kresbovú prípravu a umelecké uvoľnenie," opisuje.
Kedysi bolo zvykom hlásiť sa na školu aj viackrát, prijímali sa už zrelšie osobnosti. No pod ekonomickým tlakom aj VŠVU začala zvyšovať počty svojich študentov. Poskytuje im výber z rôzne koncipovaných ateliérov, rozdiely medzi jednotlivými odbormi sa trochu znižujú, prevláda multimediálnosť.
Laco Teren.
Kamarát či konkurencia?
„Ak chce výtvarník prežiť, musí brať všetko. Aj tak si nakoniec zabezpečí len základné životné potreby, hovorí Richard Seneši, študent sochárstva.
Predovšetkým mladí výtvarníci v takejto situácii veľmi rýchlo strácajú ideály a ambície, až napokon na tvorbu celkom rezignujú, keď sú donútení riešiť vlastnú existenčnú otázku. „Umelecká tvorba nie je hobby, je to profesia ako každá iná, potrebuje aj patričné podmienky," pripomína Silvia S. Lutherová, výtvarná teoretička a zároveň kurátorka výstavy VŠVU - up - (to) - date venovanej 60. výročiu Vysokej školy výtvarných umení. No pripúšťa aj to, že často z umeleckých škôl vychádzajú absolventi, ktorí nie sú pripravení samostatne fungovať v praxi: „Sú zaskočení konkurenčným prostredím a neúprosne rýchlym tempom trhu. Nie sú naučení byť umelcami a zároveň i vlastnými manažérmi."
Alojz Klimo.
„Mladí autori sú zaskočení rýchlym tempom trhu. Nie sú naučení byť umelcami a zároveň i vlastnými manažérmi."
Silvia S. Lutherová, výtvarná teoretička
Ani v minulosti to výtvarníci nemali jednoduchšie. „Vždy bol na umelcov vytváraný spoločenský, ideologický alebo ekonomický tlak a boli dôležité situácie, keď si umelec našiel svojho partnera, zákazníka, mecenáša, zberateľa," pripomína Seneši.
V krajinách s trochu „zažitejším" vzťahom ku kultúre je však predsa len o niečo ľahšie uživiť sa umením. Ale ako pripomína výtvarník a kurátor Boris Ondreička, ani na Západe neplatí, že sláva umelca je úmerná jeho komerčným úspechom.
Trh s umením podľa Ondreičku odzrkadľuje farbu peňazí. „Náš miestny kapitál je príliš mladý, nevzdelaný, teda nekultivovaný, alebo práve naopak, zaťažený komunistickou minulosťou, čo tiež odporuje jeho kultivovanosti, pričom tieto faktory sa nedajú zmeniť zo dňa na deň," dodáva. Naši ľudia síce umenie kupujú, ale podľa neho veľmi nekvalitné. „Musíme si počkať na generácie detí či vnukov súčasných podnikateľov, ktoré už budú mať dobré školy, dobré skúsenosti," myslí si Ondreička.
Študenti sochárskeho ateliéru Jozefa Kostku, polovica 60. rokov
Podľa Uchnára je väčšina známych mien vytvorených trochu umelo - niekedy právom, inokedy menej. Známym sa stanete, len ak sa za vás prihovorí nejaký teoretik umenia, ktorý musí byť zároveň dobrým biznismenom.
Podľa Pavla Kráľa, predsedu Slovenskej výtvarnej únie, najväčšieho z výtvarníckych združení, nikto nečaká, že sa maľovaním uživí každý, kto si kúpi farbičky. Otázka však podľa neho znie, či si dokáže na seba zarobiť aspoň ten, čo robí umenie dostatočne dobre a dostatočne dlho. Kráľ tvrdí, že odpoveď na túto otázku je dnes na Slovensku nie.
Koller.
Ani generácia zavedených výtvarníkov nie je na tom omnoho lepšie. „U mnohých netuším, ako si zarábajú. Už sa ich na to ani nepýtam," hovorí. „Keď sa dnes stretnú dvaja výtvarníci, rozprávajú sa o tom, kde sa dajú kúpiť lacné farby," komentuje situáciu ilustrátor Peter Uchnár." Menej príležitostí a viac hladných krkov," hovorí o profesionálnom prostredí, v ktorom občas cítiť aj neznášanlivosť.
Dokážeme preraziť?
Štefan Klein však nevidí budúcnosť mladých tvorcov až tak zle. Podľa neho nové technológie umožňujú vyrábať výrobky so špecifickým štýlom v malých sériách. „Aj malé tímy už dnes dokážu konkurovať veľkým," hovorí.
Študenti ich katedry dostali napríklad zadanie navrhnúť auto pre rôzne subkultúry - pre raperov či pre seniorov. Čo je dnes ekonomickým sci-fi, môže sa pokojne zanedlho stať realitou. „Mení sa aj vkus ľudí, ten napokon rozhodne," dodával Klein.
Ich absolventi našťastie nerozširujú rady nezamestnaných, pretože zahraničné firmy, najmä automobilky, po nich siahajú veľmi rady.
Silvia S. Lutherová vidí uplatnenie našich umelcov v medzinárodnom meradle aj v iných odboroch. Pripomína aj časté úspechy našich grafických či módnych dizajnérov na medzinárodných súťažiach.
Mená ako Lukáš Kimlička, Boris Hanečka, Izabela Komjati, Lucia Hejčíková či Andrea Paldan sa stávajú známymi nielen v slovenskom módnom priemysle.
Popri zvučných menách výtvarníkov sa aj v rámci aukčnej siene Soga začínajú presadzovať už aj mladí umelci - Martin Sedlák, Erik Binder, Erik Šille a ďalší.
„Dôkazom úrovne absolventov VŠVU je aj záujem o získavanie maliarskych, sochárskych a multimediálnych diel do zahraničných zbierok alebo realizované projekty architektov," tvrdí Lutherová. K medzinárodne najúspešnejším slovenským výtvarníkom patrí autor neokonceptuálnych stratégií Roman Ondák, ktorý sa prezentoval aj na kolínskom Kunstvereine, v Tate Modern v Londýne či najnovšie aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku a zastupoval Slovensko aj na Bienále v Benátkach.
Martin Sedlák.
Gottwaldovia a Svätoplukovia
Trendy sa menia, o isté médium môže byť v danom období väčší či menší záujem. Kým istú renesanciu zažíva maľba, sochári majú veľký problém získať zákazku. „Nemôžem povedať, že by sa sochárstvu na Slovensku fatálne nedarilo, ale situácia je veľmi neprajná," hovorí aj Lutherová. Spoločenská sloboda priniesla paradoxy.
Jozef Jankovič bol za starých čias len politicky tolerovaným umelcom, napriek tomu mal dosť realizácií. Jeho dielom je napríklad aj socha v rámci Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. V roku 1989 patril k prvým aktivistom VPN, od prevratu sa však prakticky nedostal k verejnej objednávke.
Kedysi sme stavali Gottwaldov, dnes Svätoplukov. „Problém je vo výslednej kvalite týchto diel. Nemôže to často dopadnúť lepšie, do procesu nie je zaangažovaná odborná verejnosť, nie je vypísaná súťaž. Iniciátori takýchto diel nepristupujú zodpovedne k tomu, ako môže takéto dielo zasiahnuť do verejného priestoru," pripomína Seneši.
Podľa Lutherovej však majú svoju situáciu v rukách aj samotní sochári. „Sú schopní vytvárať kvalitné diela a pružne reagovať na spoločenské podmienky?" pýta sa. Umelec podľa Senešiho si nemôže naivne myslieť, že sa bude spoločnosť prispôsobovať jeho predstave. „Skôr naopak, umelec by mal byť schopný nájsť spôsob komunikácie so spoločnosťou, nemal by podceňovať, ale ani preceňovať diváka, ponúknuť mu skutočnú výpoveď, nie samoúčelné, neprístupné koncepty."
Daniel Fischer.
Honoráre verzus výdavky
Tí, čo sa tvária ako umelci z pohľadu právneho statusu, majú aj isté nevýhody. Z honorárov musia napríklad platiť dve percentá navyše do umeleckých fondov. Platí sa z hrubého príjmu, čo je zvlášť nevýhodné, ak máte na dielo - napríklad sochu - vysoké náklady. Ľudia platení cez honoráre teda vo výsledku platia väčšie dane ako iní, podľa konkrétnej situácie to môže byť až 29 percent z čistého príjmu. Ak sa vôbec k nejakej zákazke dostanú.
„Podiel výdavkov štátu na podporu umenia a kultúry z roka na rok klesá: pred pätnástimi rokmi boli na úrovni cca 0,9 percenta HDP, dnes sa možno blížia už k 0,4 percenta HDP," vyratúva Kráľ.
V niektorých krajinách - napríklad vo Fínsku či v Británii - sa umenie dofinancuje aj zo štátnych lotérií. Inde je, podobne ako bola u nás za socializmu, zavedená povinnosť vyčleniť isté percento stavebných nákladov na umelecké diela.
Hoci Kráľ oceňuje viaceré pozitívne súkromné iniciatívy na podporu umenia - súťaže pre mladých umelcov podporované bankami či súkromné galérie - to, čo sa v tejto oblasti rozpadlo, vraj stále prevažuje.
„Všetky hlavné zdroje financovania umenia prestali existovať. Grantový systém je síce novým elementom, ale prvý polrok z neho neplynú adresátom podpory žiadne peniaze. Neexistujú nijaké dlhodobé granty. A napíšte operu či vymodelujte sochu za dva týždne!" pripomína Kráľ.
Predajná sieť umeleckých predmetov Dielo sa rozpadla, o slovenskej kunsthalle sa roky len rozpráva, štipendiá výtvarného fondu síce stále existujú, ale sú na rovnakej nominálnej úrovni ako pred dvadsiatimi rokmi. To, čo kedysi stačilo pre celú rodinu, dnes nie je ani vreckovým pre študenta. Neexistujú žiadne daňové úľavy na podporu tvorby. Pri nákupe umeleckých diel nie je možné uplatniť si zníženie daňového základu, pričom podľa Kráľa by bolo najlacnejšie podporovať tých, ktorí podporujú umenie. Podobný systém by napríklad aj vylúčil subjektívnosť rozhodovania grantových komisií.
„Auto si ako náklad môžete z daní odpísať, umelecké dielo nie," pripomína.
(zu)
