Vážení čitatelia, denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov II., ktorá štartuje dnes, nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli desať najlepších filmov rokov šesťdesiatych.
Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z druhej série klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 3,29 eura. Vo vydavateľstve Petit Press ho ponúkame za zvýhodnenú cenu 2,50 eura. Na týchto stranách Víkendu vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji.
Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
tny zápas, majú aj po päťdesiatich rokoch svoj šarm.
Čéeseser do toho! Štadión buráca. Vášeň pre futbal sa nemení, pohľad do hľadiska áno. Nevidíme v ňom nijakých holohavých, potetovaných chuligánov, ale statočných, urobených chlapov v slušných oblekoch. Keď sa ústrední hrdinovia filmu Skalní v ofsajde dostanú zapálením novín do potýčky so zákonom, pôsobí to z dnešného pohľadu ako nevinný detský žart.
Nijaké antiteroristické opatrenia, kontroly, kukláči ani zátarasy. Ani žandári už nemôžu byť sympatickejší, krajší a milší. Nikomu na Slovensku nemohla v tom čase sadnúť lepšie uniforma ako Štefanovi Kvietikovi. Jeho esenbák nezdôrazňuje represívne metódy, ale prejavuje úprimný záujem prevychovávať zurvalcov, aby ich výčiny nerobili hanbu nášmu športu.
V centre príbehu filmu stoja traja šikovní inžinieri z Projekty, ktorých jedinou slabosťou je prílišná vášeň k futbalu. Pre ňu sú ochotní trochu sa v hľadisku aj jemne pobiť či trochu zaklamať manželke. Ešte viac však obetujú snahe získať lístky - hocijaké, hocikde, za hocijakú cenu - na medzištátne stretnutie ČSSR - Brazília, ktoré sú „úzkoprofilovým tovarom". Ako praví športovci sa nevzdávajú až do posledného zmeškaného hvizdu.
Skalní v ofsajde sú v podstate moralitkou, ktorá má viesť divákov k uvedomelému prístup k televýchove a športu. Robí to však zábavne a s nadhľadom nad témou i žánrom.
V dobre vystihnutých charakteroch vidno zručnosť autora románovej predlohy Jána Bodeneka i scenáristu Maximiliána Nitru.
Ani režisér Ján Lacko nebol v roku 1960, keď film vznikol, nijakým debutantom, mal za sebou už tri filmy.
Trojica protagonistov - František Dibarbora, Arnošt Garlaty a Anton Mrvečka - bola v tom čase zrodu filmu už známa. Dibarbora sa presadil ako operetný i kabaretný herec, za sebou mal aj veľké filmové roly, napríklad vo filme Paľa Bielika Vlčie diery. Za postavu nemeckého veliteľa Hermanna Thieleho získal dokonca v roku 1949 Národnú filmovú cenu.
Anton Mrvečka už niekoľko rokov predtým s režisérom Lackom spolupracoval na filme Šťastie príde v nedeľu. Anton Garlati bol síce pôvodne amatérskym hercom, mal však už skúsenosti zo scény prešovského divadla, ba aj z účinkovaní vo filmoch renomovaných režisérov, akými boli Kádar či Lettrich.
Tento film by sa oplatilo vidieť, aj keby po polstoročí z neho nezostalo nič iné
ako jeho dokumentárna hodnota. Pre športových nadšencov musí byť zaujímavý pohľad na štadión Slovana zo začiatku šesťdesiatych rokov. Cenné sú aj časti autentických dokumentárnych filmov zo zápasu medzi Brazíliou a Československom v Prahe.
Futbal je vo filme postavený do kontrastu s „vysokým umením" takmer v štýle komiky Woodyho Allena. „Na futbale sa nespieva a chodí tam oveľa viac ľudí," komentuje jeden z trojice.
K nežnému zmiereniu fanúšika Sekáča s jeho kultúrne naladenou manželkou Gitkou dochádza za zvukov Čajkovského opery Eugen Onegin. Manžel pochopí, že aj spevákov treba povzbudzovať ako futbalistov, a tak ich zoberie na milosť. Stále vtipné sú aj paródie frázovitých komentárov športových komentátorov či z radov fanúšikov typu „lietať má lopta, nie hráči".
Pani Sekáčová v podaní Márie Kráľovičovej je vzorom pokrokovej ženy. Má zamestnanie, ale zároveň zostáva dokonalou gazdinkou. Vystrojená ako dáma ide aj na výlet do prírody. V elegantnom domácom turbane sa rovno po návrate z práce pustí drhnúť parkety.
Milým koloritom doby sú aj schôdze domového výboru v práčovni. Pre mladších treba vysvetliť, že išlo o miestnosť v bytovkách, kde sa pralo v časoch, keď ešte ľudia nemali doma automatické práčky. Dnes sa už len pousmejeme aj nad presviedčaním manželky, že potrebujú doma chladničku.
Tvorcovia nezabudli ani na romantickú lásku - hlavným milovníkom je Anton Mrvečka. „Môj záujem je čisto zdravotný," hovorí mu šarmantná sestrička, keď sa ho pokúša dostať na nohy po simulovanej chorobe. Nasleduje nevinné rande, pri ktorom je reč o vôni sosien.
Ak si chcete pripomenúť šesťdesiate roky - časy, keď na našich uliciach vybuchovali kapsle detských šarvancov, nie mafiánske bomby, toto je ten správny film.
Vtedy som hrala naivky alebo tragické postavy
MÁRIA KRÁĽOVIČOVÁ dostala na doskách SND množstvo výrazných divadelných rolí, je považovaná aj za prvú slovenskú televíznu herečku. Rola pani Sekáčovej v komédii Skalní v ofsajde však bola jednou z mála jej filmových postáv.
Objavili ste film vy či on vás?
Prvú príležitosť som dostala na začiatku svojej hereckej kariéry v Bielikovom filme Priehrada. Samozrejme, do filmu sa vyberajú typy. Mačku predsa nemôže hrať pes. A ja som tam stvárnila vlastne samu seba, mladé dedinské dievča. Onedlho mi chceli dať ďalšiu príležitosť v snímke Piatok trinásteho. Musela som sa rozhodnúť: dieťa či rola. Dala som prednosť materským povinnostiam. Tým som azda premeškala tú správnu chvíľu a vlak mi ušiel. Neskôr som sa k filmu dostávala len sporadicky.
Skalní v ofsajde ako jedna z mála slovenských komédií zaznamenala v čase svojho vzniku výnimočný divácky úspech. Aký máte k tomuto žánru vzťah?
Komédie vždy boli soľou života. Len, žiaľ, na Slovensku je tých vydarených ako šafranu. Práve v tom čase som na doskách Národného divadla stvárňovala veľké dramatické hrdinky ako Virginiu v Živote Galilea Bertolta Brechta, Catherine v Millerovom Pohľade z mosta, Angelu v Karvašovej Polnočnej omši či Vaľu v Arbuzovovej Príhode na brehu rieky... A odrazu som mala možnosť sa vyšantiť v hlboko súčasnej postave, ktorú som zažívala na vlastnej koži či už doma, alebo v zákulisí divadla.
Ústrednými postavami príbehu filmu je mužská trojica v obsadení Františka Dibarboru, Antona Garlatyho a Antona Mrvečku. Ako vám sedel svet futbalových fanúšikov?
Môj muž Miro Procházka bol síce spisovateľ a básnik, ale tvrdý fanúšik Červenej hviezdy Bratislava, nevynechal jediný zápas. Môj filmový manžel Fero Dibarbora s brankárskou minulosťou ŠK Bratislava, skalný Slovana, mi pripravoval podobné situácie. Spomínam si, ako pri predstavení Svätej Jany, keď sme hrali majstrovstvá sveta v Čile, ma skoro neupálili, lebo kolegovia mali pod kutňami tranzistory a divákom hlásili priebeh nášho finále s Brazíliou.
S Jánom Lackom ste spolupracovali ešte na jednom filme - Výlet po
Dunaji. Čo bolo osobité pre vašu spoluprácu s týmto režisérom?
Bol to vôbec prvý režisér a na dlhé desaťročia jediný, ktorý vo mne postrehol komediálne vlohy. Dovtedy som hrala buď naivky, alebo
tragické postavy. Zato som mu vďačná.
Ešte aj v súčasnosti spolupracujete s mladými filmármi. Hrali ste vo filme režisérky a scenáristky Evy Borušovičovej či v televíznom seriáli Priateľky. Je rozdiel v podmienkach a prístupe mladého tvorcu a predovšetkým herca dnes a povedzme v šesťdesiatych rokoch?
Nikdy predtým sa toľko nehovorilo o peniazoch. Pred nakrúcaním, počas neho ani potom. Predtým sa hovorilo o tvorcoch, dnes o realizátoroch. Herci sa stávajú tovarom s hlavnou otázkou za koľko. Prv sa kinematografia považovala za umenie, dnes je priemyslom.
Ste spokojná s tým, čo vám slovenský film v živote ponúkol?
Slovenský film bol macošský k herečkám, príležitosti dostávali chlapi. Akoby scenáristi mali zlé skúsenosti so ženami vôbec. Preto slovenské herečky našli uplatnenie predovšetkým na Barrandove a nie u nás na Slovensku.
Eva Križková
