ozaj chytiť za srdce. Oscarovú výpravu tohto filmu má na svedomí EUGENIO CABALLERO, ktorý nedávno navštívil už po niekoľký raz Slovensko. Má tu má blízkych ľudí a dokonca už aj rodinu. Sympatický, energiou sršiaci Mexičan nám porozprával o tom, čo ho na filmárčine tak priťahuje.Vedúci výpravy (production designer) vo filme. Narodil sa v Ciudad de México, študoval kunsthistóriu a dejiny filmu vo Florencii. Ako výtvarník a architekt pracoval na mnohých reklamách a videoklipoch, najmä pre hudobné zoskupenie Café Tacuba. Považuje sa za žiaka radikálnej nemeckej umelkyne Brigitte Brochovej, ktorá získala Oscara za film Moulin Rouge! Vo svojich filmových začiatkoch pracoval na netradičnej verzii slávneho austrálskeho režiséra Baza Luhrmanna Romeo+Juliet. Neskôr spolupracoval s originálnymi mexickými režisérmi Alfonsom Cuarónom, Guillermom del Torom i producentkou Fridou Torresblancovou. Nedávno dokončil s Jimom Jarmuschom film Hranice ovládania a chystá sa na spoluprácu so Španielom Juanom Antoniom Bayonom, ktorý je režisérm filmového hitu Sirotinec. Eugenio Caballero je držiteľom viacerých ocenení, okrem iného aj Oscara, ktorého získal v roku 2007 za film Faunov labyrint (El laberinto del fauno, Pan´s Labyrinth).
Za Faunov labyrint ste dostali Oscara - je to výnimočný film, pre každého môže znamenať niečo iné. Čo v ňom vidíte vy?
Vidím v ňom skutočný svet, plný teroru. A vidím paralelný svet, ktoré si vytvorilo malé dievča. Ten svet lieči. To je napokon úlohou fantázie - prekonať monštrá a démonov, ktorých stretávame v skutočnom živote. Všimnite si, že celý príbeh sa odohráva v okolí jedného mlyna, je to izolované miesto, odtrhnuté od akéhokoľvek kontaktu s okolím. Napriek tomu je alegóriou k celému svetu, je jeho zmenšenou vzorkou. Nájdete tam dobro, zlo, egoizmus, zbabelosť, nevinnosť.
V jednej scéne radí Faun dievčatku: Ak nemáš kade utiecť, lebo okolo seba nevidíš žiadne dvere, vytvor si svoje vlastné. Zvyknete sa tou radou riadiť aj vo vlastnom živote?
Áno, zvyknem. Faunov labyrint hovorí o sile predstavivosti, jej možnosti meniť svet. Myslím si, že také niečo mi vlastne ponúka práca na každom filme, pretože každý film mi ponúka možnosť vyhnať zo seba svoje monštrá. Strachy, aj neurózy.
Ako môže taká mladá herečka pochopiť, o čom je Faunov labyrint? Vo filme hrá výborne - bolo to ťažké?
Ivana Baquero, ktorá hrala dievčatko Oféliu, je výborná herečka. Ťažké však bolo vytvoriť filmový svet tak, aby mu porozumela jej postava. Mojou základnou úlohou bolo pomôcť jej pochopiť krutosť skutočného sveta a možnosti útočiska, ktoré jej poskytoval vymyslený svet. Preto som skutočný svet navrhol v chladných farbách. Keď je niečo studené, je to nehostinné. Všetko je zároveň naddimenzované, aj nábytok, stromy, výška stropu. Všade sú pravé uhly, tiež také neprívetivé. Naopak, vo vymyslenom svete nie sú žiadne pravé uhly, len oblúky a krivky. Farby sú teplé, prevláda medzi nimi červená a zlatá, a predmety majú ľudské rozmery, prispôsobené veľkosti dieťaťa. Tak som sa pokúsil postave naznačiť, aký je rozdiel medzi skutočným a vymysleným svetom. A keď už to chápala postava, ľahko to pochopila aj herečka.
Dáte sa pri nakrúcaní vtiahnuť do sveta, ktorý ste práve vytvorili?
To je dobrá otázka. Pri tejto práci je jeden moment, ktorý mám špeciálne rád. To je vtedy, keď si poviem: Pľac je hotový, netreba na ňom už nič viac robiť, všetko je na svojom mieste a vyzerá, ako má. To nezistíte bez toho, aby ste sa do toho vytvoreného sveta vložili. Pre mňa je veľmi dôležité, aby som pri nakrúcaní pomohol hercom, aby som ich dostal do príbehu, do postavy. Nie celý príbeh sa dá vyrozprávať v dialógoch, nedá sa vyrozprávať napríklad spoločenský kontext, atmosféra príbehu, rozpoloženie postáv. Dá sa to však vyrozprávať tým, čo postavy obklopuje. A aby som to okolie dokázal vytvoriť, na to musím najprv vstúpiť do postavy. Do každej, aspoň na niekoľko sekúnd.
Ako sa dá niečo také naučiť?
Len prácou a skúsenosťou, pretože na toto povolanie neexistuje žiadna škola. Je to vlastne ako také antické remeslo, jeho ovládanie sa prenáša pri práci, z učiteľa na žiaka. Tento závan antiky sa mi na mojej profesii veľmi páči.
Pred trinástimi rokmi ste pracovali na pozoruhodnej verzii Romeo + Juliet s Leonardom DiCapriom v hlavnej úlohe. Režisér Baz Luhrmann vtedy len začínal. Aký je rozdiel medzi slávnymi a debutujúcimi režisérmi?
Rozdiel je zrejmý, konkrétne pri Luhrmannovi sa mi zdalo, že potrebuje všetko kontrolovať a menej vyhľadával spoluprácu. Vo všeobecnosti však majú začínajúci režiséri veľmi veľa energie. Bohužiaľ, zmietajú sa vo veľkej neistote, a to posúva do neľahkej pozície ich aj vás. Stojí vás to oveľa viac energie presadiť svoje návrhy, pretože sa boja urobiť zlé rozhodnutie. Akoby vtedy zabúdali, že všetci na pľaci sme na niečo špecialisti. Napriek tomu s nimi veľmi rád robím, aj teraz, v mojej dnešnej pozícii - v istom zmysle ma rešpektujú a tá ich energia ma zvykne nakaziť.
Keď pracujete tak blízko pri režisérovi, nemáte režisérske ambície aj vy?
Ani nie. Vo svojom kútiku sa cítim veľmi dobre, pretože nie som vystavený žiare reflektorov. Vedúci výpravy nebývajú hviezdami. Nikdy nimi nie sú.
Ani keď majú Oscara?
Nie. Mám možnosti dostať sa k lepším projektom. Vyhovuje mi, že táto profesia v sebe spája umelecké a technické remeslo a prácu pri režisérovi považujem za výbornú príležitosť, ako sa niečo stále učiť. Som typ, čo sa veľmi rád učí a zároveň som rád, keď môžem prechádzať od jednej témy k druhej. Režisér sa musí jednému filmu venovať aj päť rokov v kuse, ja ich môžem za jeden rok spraviť pokojne aj dva.
My na Slovensku sme v poslednom období produkovali dva veľkofilmy -Jánošíka a Bathory, čakali sme na ne niekoľko rokov. Oba si reklamu robili aj na tom, že sú založené na histórii. Pomáha filmu tento rozmer?
Myslím si, že historická vernosť nie je vo filme tým zásadným prvkom, sila filmu nemá s pôvodom príbehu nič spoločné. Aj číra fikcia môže byť mimoriadne pôsobivá. Dôležitejšie je, aby bol scenár poriadne prepracovaný. Samozrejme, ak sa film nakrúca podľa dobrého scenára a súčasne sa odvoláva na historickú vernosť, je to bonus navyše. Inak však vo filme nie sú žiadne pravidlá, podľa ktorých možno postupovať. Je to mágia. A vytvárať mágiu je ako žonglovanie. Žonglovanie s množstvom elementov.
Tie dva naše veľkofilmy vytvorili zvláštny efekt - viac sa rozpráva o samotnej historickej udalosti, než o kvalite filmu. O čom to vypovedá?
Ani Jánošíka, ani Bathory som nevidel, ale mám pocit, že aj z veľkofilmov vám v hlave zostane najmä pamiatka na postavy. Nezáleží na tom, či sa pozeráte na western, vojnový film, historický film - ak sa v ňom hovorí o histórii, bez toho, aby bol do nej zapletený aj silný dramatický konflikt, bude to len dogmatický film. Potom aj veľký historický konflikt môže vyznieť nezaujímavo.
Dnes sa v Hollywoode robí veľa remakov z toho istého príbehu. V čom je taký zrecyklovaný príbeh pre vedúceho výpravy zaujímavý?
Áno, aj Romeo + Juliet je takým prípadom, už stáročia dostáva rôzne podoby v rôznych druhoch umenia. Sú však aj veľmi dobré remaky, niektoré sú lepšie ako originál. Zároveň je pravda, že dobré príbehy chýbajú a preto ich Hollywood začína hľadať za svojimi hranicami. Pozerá sa na konflikty v Južnej Amerike, Európe, Ázii, v Arabskom svete, pretože vie, že majú čo povedať. Hollywood je veľký, a nie všetko v ňom je zlé. Vznikajú tam aj iné, dobré filmy. Samozrejme, časy sa zmenili, už sa tam nemíňa toľko, ako pred tým. Lenže, ani tie najlepšie filmy, ani tie, čo sa najlepšie predávajú, nemusia byť najdrahšie.
Čo ste mohli vniesť do príbehu Rómea a Júlie, keď už je taký známy?
Mohol som ho vizuálne ozvláštniť, dať mu inú tvár. Filmovalo sa v Mexiku, takže sa tam dostalo množstvo vecí z mexickej ikonografie. Myslím si, že práve tento návrh upútal Baza Luhrmanna. A napokon upútal aj divákov.
Kde teraz žijete? V Mexiku?
V Mexiku, alebo skôr tam, kam ma filmy zatiahnu. V podstate mám cirkusantský život, v poslednom čase som bol napríklad v Španielsku, pretože som tam robil na štyroch filmoch. Mexiko je však mojou základňou, mojím zdrojom energie. To je mesto s mimoriadne silnými batériami, každý obraz, zvuk, vôňa mi dodajú silu, ktorú potom môžem využiť v práci.
Je svet filmu taký romantický, ako ho zvonka vnímame?
Filmárčina je ťažké povolanie, treba pri ňom veľa obetovať. Zatiahne vás ďaleko od ľudí, ktorých máte radi. Keď pracujete, zvyšok vášho sveta bledne a keď dopracujete, zistíte, že ten svet sa medzitým vyvíjal a kamsi posunul, bol neustále na ceste, kým vy ste si na tej ceste spravili pauzu. Tak sa ho snažíte dobehnúť. Bohužiaľ, film je zároveň veľmi drahým umením, stojí veľa peňazí, takže pracujete pod enormným tlakom. Každé vaše rozhodnutie môže pozastaviť výrobu a každý deň veľa stojí. Ale tak je to v každom podniku. Ten, kto rozhoduje, musí znášať tlak.
Kedy ste zistili, že existuje také povolanie ako filmový vedúci výpravy a že by ste ním mohli byť aj vy?
Vždy som bol milovníkom filmu, ale keďže som mal rád aj výtvarné umenie, najprv som študoval dejiny výtvarného umenia. Neskôr som začal spolupracovať s kamarátmi na ich študentských filmoch. Vtedy som zistil, že existuje povolanie, ktoré zlučuje obe moje záľuby. Hneď v tom momente som vedel, že to je to, čo chcem robiť.
Nebol problém dostať sa k takejto práci?
Filmovej výrobe v Mexiku sa vtedy veľmi nedarilo, ale mohol som sa učiť na videoklipoch a reklamách. Pri rôznych asistentských prácach som sa zoznámil s Brigitte Broch, držiteľkou Oscara za film Moulin Rouge. Ona bola mojou učiteľkou, pri nej som pochopil, aká dôležitá je naša profesia. Vytvára vo filme priestor na prenos poznania, a najmä emócií.
Aký veľký je ten priestor? Aké presné je zadanie režiséra a čo všetko si môžete dovoliť s vlastnou fantáziou?
Film je spojením viacerých disciplín, je tímovou prácou. Režisér by mal byť dostatočne veľkorysý na to, aby nechal každého špecialistu voľne narábať so svojimi možnosťami, samozrejme, všetko je pritom založené na dôvere a je dôležité nasledovať režisérovu víziu.
Ja sám sa na estetiku príliš nezameriavam, svoju prácu vnímam tak, že je skôr spätá s príbehom. Estetika len vychádza z postáv, z toho, čo chceme povedať a preniesť na diváka. Ona im potom dodáva viac rovín a vrstiev, z ktorých sa dá čítať. Čím viac ich je, tým je film lepší.
Poviete nám o nových a rozrobených projektoch, na ktorých spolupracujete?
V San Sebastiane bola nedávno premiéra Jarmuschovho filmu The Limits of Control (Hranice ovládania, premiéra v našich kinách je v septembri, pozn. aut.), kde bol kameramanom Cristopher Doyle a kde okrem iných hrali Tilda Swinton, Gael Garcia Bernal, Isaach de Bankole. Súčasne prebehla aj premiéra filmu Rabia ekvádorského režiséra Sebastiana Cordera, na ktorom sme spoločne pracovali v Španielsku. V auguste som skončil projekt s režisérkou Floriou Sigismondi, ktorá je známa ako vizuálna umelkyňa. Je to film o dievčenskej punkovej skupine 70. rokov minulého storočia. Film, rovnako ako zmienená skupina, sa volá The Runaways. Momentálne začínam pracovať na príprave filmu so španielskym režisérom J. A. Bayonom, ktorý nakrútil film El Orfanato (Sirotinec).
Aký moment počas práce vás presvedčí, že robíte na výnimočnom filme?
Nevnímam film ako prácu, pre mňa je to ľúbostný akt. A keď ste zaľúbený, prestávate byť objektívny. To sa mi vlastne na tom celom páči, strácam objektívnosť a dávam sa uniesť. Len vtedy vlastne môžete filmu prispieť niečím navyše. Ale ten samotný pocit, že film je výnimočný, mám až vo chvíli, keď ho vidím. Keď je hotový. Viete, od vzniku scenára po koniec výroby prejde veľmi veľa času a zvykne sa udiať veľmi veľa zmien. Neraz sú to tri, štyri roky. A to je dosť dlhé obdobie na to, aby sa vám zmenili názory a aj témy, ktoré vás priťahujú.
Zrejme vám teda nie je jedno, na akom filme budete robiť.
Vyberám si vždy podľa príbehu, scenára a podľa toho, či v ňom nájdem pracovnú výzvu. Po práci na filme Faunov labyrint a Resident Evil 3 mi začali ponúkať samé žánrové, fantasy filmy. Mnohé z nich mali bohaté rozpočty a na takých výtvarníci zvyčajne aj radi robia. Nie sú to však filmy, na ktoré by som sa rád pozeral. Postupne som začal vyhľadávať subtílne príbehy, ktoré ma nútia navrhnúť niečo nenápadné, ale tak, aby to na divákov silno zapôsobilo. Aj menšie filmy skrývajú veľké možnosti, s takým niečím som sa nedávno stretol pri filme Jima Jarmuscha Hranice ovládania. Ale pozor, nehovorím, že subtílnosť sa dá dosiahnuť len pri malom filme. Či je robený s malým alebo veľkým rozpočtom, je jedno. Ideálne je, keď má dobrý príbeh, dá sa v ňom nájsť veľa zaujímavých detailov a pri tom mám k dispozícii aj veľký rozpočet. To bol napríklad Faunov labyrint.
Oscara za Faunov labyrint ste dostali pred dvomi rokmi. Aký to bol zážitok?
Dobrý. Zvláštny. Je to tak trochu nereálny svet. Mal som z toho celkom dobrú zábavu, pretože v ten rok nás tam bolo niekoľko Mexičanov naraz. Ubehlo to celkom rýchlo, rýchlejšie, ako by som čakal. Samozrejme, že Oscar mi vzápätí otvoril cestu k novým projektom. No najlepší spôsob, ako nezostať v oblakoch, je pustiť sa do roboty. Nikto nerobí filmy preto, aby dostal Oscara. Robí ich preto, že ich robiť musí.
Eugenio Caballero (1972)
