Mnohí Slováci ho poznajú ako porotcu Česko Slovenskej SuperStar, ale viac o ňom nevedia. Skôr narodení si možno spomenú na skupinu Žlutý pes, ktorá bola asi jediným reprezentantom špecifického južanského blues-rocku. Jeho stĺpčeky sme mohli pravidelne čítať v časopise Reflex, kde glosoval politický život. S muzikantom a novinárom ONDŘEJOM HEJMOM sme sa stretli v Prahe na Národnej triede. Táto náhoda je symbolická - onedlho budeme oslavovať 20. výročie revolúcie.
Čo vám v tejto chvíli zíde na um, keď sa povie zamatová revolúcia?
Práve dnes (30. septembra, pozn. aut.) je výročie veľkého dňa, ja mu hovorím deň trabantov. Vtedy sa na Malej strane a pod Hradom objavili stovky opustených trabantov. Ich majitelia, východní Nemci prišli do Prahy a cez plot preliezli do západonemeckej ambasády. Minister zahraničia Genscher im vybavil slobodný odchod vlakom do západného Nemecka. To sa už ukazovalo, že komunistický režim končí.
V akej osobnej situácii vás zachytila revolúcia?
Z hľadiska kapely to nebolo žiadne hviezdne obdobie. V osemdesiatych rokoch kde-kto emigroval, okrem iného hviezda Žlutého psa aj Pražského výběru, bubeník Jirka Hrubeš. Odišiel s Janou Kratochvílovou do Anglicka. Síce sme hrávali, ale veľká sláva to nebola. Toto obdobie som prežíval už skôr ako novinár, pracoval som pre agentúru AP, čo vlastne robím dodnes. V tom čase som začal robiť žurnalistiku naozaj. O správy z Československa sa zaujímal celý svet, bola to dramatická a euforická doba.
Čo vás vlastne priviedlo k tomuto zamestnaniu?
Angličtina, ktorú som vyštudoval. Od toho sa odvíja úplne všetko, aj pesničky, ktoré som počúval a bol som asi jeden z mála, kto im naozaj rozumel. Tak ma to chytilo a na základe toho som začal písať české texty.
Popri angličtine ste vyštudovali aj čínštinu, pestujete ešte túto „disciplínu"?
Veľmi málo. Chcel som hlavne študovať angličtinu, miloval som ten jazyk a kultúru, ale jazyky sa musia študovať dva, tak som si musel vybrať. Tie bežné - nemčina, ruština, francúzština - sa mi zdali banálne. Možno bolo vo mne aj trochu excentrizmu. Keď som začal študovať, Čína bola ešte väčším nepriateľom ako Amerika. Ani neskôr nebolo s týmto jazykom veľké uplatnenie. Bola to jedna z mojich slepých uličiek. Ale neľutujem.
Čo vám to dalo?
Dôkladné poznanie inej kultúry, ako je tá naša. Čínu sme brali ako krajinu veľkej a významnej kultúry, čítali sme Spevy starej Číny, básnik Li-Po písal básne za svitu luny v loďke. Ale keď sa dostanete k tomu bližšie, poznáte, že Číňania sú hrdý, dominantný národ, ktorý sa považuje za stredobod sveta. Veľké národy, ako sú Amerika, Rusi a Číňania, sú v tomto úplne rovnaké.
Mnohí vaši kolegovia išli po revolúcii do politiky, vám to nikdy nenapadlo?
Nie. Zrazu sa otvorili možnosti, kapela mohla začať hrať, novinárska práca bola zaujímavá, dalo sa podnikať, cestovať. Nelákalo ma vstúpiť do politickej strany a vysedávať na schôdzach. Nemám túžbu rozhodovať za ostatných a určite ani vôľu zobrať na seba tú strašnú zodpovednosť. V politike človek odovzdáva svoj život do rúk aparátu a to nechcem.
Svoje pravicové názory máte z rodiny?
Vôbec nie. Môj otec sympatizoval pred vojnou s ľavicou a práve 17. novembra 1939 bol medzi stovkami študentov, ktorých nacisti zatkli a dali do koncentračných táborov. Prežil to a po roku 1945 za ním prišli kamaráti z koncentráku a povedali: „Karle, strana čeká." Vstúpil do strany, vzápätí ho vyhodili a takto to išlo dokola. Keď bol vyhodený on, bola v strane moja matka a keď sa tam vrátil, zasa v roku 1968 vyhodili ju. Tak som si z toho zobral jediné ponaučenie - že politika nie je to pravé.
Hovorí sa o vašej spolupráci s ŠtB, podpísali ste ju?
Ako študent filológie som týchto pánov mal za zadkom od roku 1975 a to nielen českých, ale aj iných národností. Nič som nepodpísal. Nie som blázon.
V roku 1984 komunisti masovo zakázali množstvo progresívnych rockových kapiel a pri tom ste sa zviezli aj vy, aj keď ste nehrali nič škodlivé. Ako to bolo?
V článku Nová vlna so starým obsahom boli vymenované kapely štýlu novej vlny, ktoré mali škodiť zriadeniu, a my medzi nimi. Vo veľkej miere za to mohol názov Žlutý pes. Tak sme ho zmenili na Tomahawk, lebo sa nám páčila indiánska kultúra. Do pol roka Američania v západnom Nemecku rozmiestnili rakety Tomahawk a bolo po názve. Išiel som na národný výbor, nech nám názov vymyslia súdruhovia. Povedal som, že hráme tvrdšiu hudbu, tak jeden navrhol Kladivo. Ja som namietol, že je to málo poetické, tak padol ďalší návrh - Snenie. To sa nám tiež nepáčilo, tak som nakoniec vymyslel Hudobno-zábavná skupina Ondřeja Hejmu. To radostne zobrali a takto sme hrali dva roky, a potom sme sa mohli vrátiť k Žlutému psovi.
Desaťročia ste hudobníkom, a pritom máte stále tú istú ženu, to nebýva bežné. Ako sa vám to podarilo?
Poznáme sa od roku 1973. Boli sme dosť často od seba, cestoval som a chodil po koncertoch, to sú si potom ľudia vzácnejší. Ona je navyše tolerantná a ja sa tiež snažím. Boh vie, že sme mali aj ťažké chvíle, ale človek sa asi musí niekde na začiatku rozhodnúť, či je rozvod téma, alebo nie. Pre mňa nebola nikdy. Som asi konzervatívny. Alebo zbabelec.
Ale asi nebudete typický umelec, lebo ste roky schopný robiť prácu agentúrneho novinára, čo chce veľa systematickosti.
Asi áno. A navyše síce hráme dlho, ale neboli sme súčasťou šoubiznisu a tlak popularity sme nepoznali. A popularita asi prináša veľké pokušenie. Teda, niežeby sme nechceli byť populárni, ale život nás zatlačil do alternatívy.
Čo považujete za svoj najzaujímavejší novinársky príbeh?
Novinári sa vždy snažia o sólokapra, napísať o niečom dôležitom ako prví. Ja som najviac hrdý na to, že som práve nenapísal o niečom, o čom písali všetci. Revolúcia sa začala údajnou smrťou študenta Martina Šmída. Tento človek však podľa všetkého vôbec neexistoval a dodnes nevieme, ako to bolo, kto si ho vymyslel. Chodili sme tri dni po nemocniciach, márniciach, zapojili sme množstvo lekárov. Bolo to už všade, ľudia nosili čierne stuhy a revolúcia už bola rozbehnutá, a Šmída nikde. Dodnes premýšľam, či som urobil dobre, alebo nie. Či som mal zverejniť nepravdivú informáciu len preto, že to bolo v záujme dobrej veci. Ale myslím, že správnym veciam by sa nemalo pomáhať lžou.
Ako vnímate rozdelenie Česko-Slovenska?
Mal som Česko-Slovensko rád, ale myslím, že samostatný štát chcela významná časť Slovákov a nie je možné takémuto niečomu brániť. Ale Čarnogurský povedal, že teraz sa rozídeme a potom sa znova stretneme v Európskej únii a tak to aj je. Alebo v SuperStar, dodávam ja.
Máte ako člen poroty za sebou prvý a tretí ročník českej SuperStar, teraz ste v česko-slovenskej. Baví vás to?
Aj keď sú chvíle, keď je človek unavený z toho, že štrnásť hodín sleduje jedného exota za druhým, je to stále obrovská zábava.
Necítite sa trápne za druhých pri niektorých výkonoch?
No, v tých ťažkých chvíľach musíte myslieť na fakturáciu (smiech). Strápňovanie je typické pre tú prvú časť, ale pre mňa je úplne skvelá tá druhá, keď už spievajú talentovaní ľudia. Fascinujúci je prerod z amatéra na hviezdu. V niektorých prípadoch sa to podarí a je to zážitok, ktorý robí zo SuperStar výbornú súťaž.
Takže nerobí vám ako alternatívnemu umelcovi problém byť v strede toho najstrednejšieho prúdu?
Opakujem - nie som alternatívny umelec. To bola z núdze cnosť. Alternatívu mám rád, ale nie je to zmysel môjho života. Pop-music mi neprekáža.
Máte bohaté skúsenosti s rapovaním, ako k tomu prišlo?
Dostal som ponuku od internetovej televízie Stream, dali mi divú kartu, že si môžem robiť, čo chcem, tak som si vymyslel, že budem robiť správy formou rapu. Vlastne to spájalo hudbu a žurnalistiku a robil som to celý minulý rok. Malo to pomerne veľký úspech, ale, bohužiaľ, horšie to bolo s financiami, takže sme to ukončili. Ale momentálne pripravujeme hip-hopovú verziu skladby Sametová. Chodím aj do klubu Panteon na freestylové pondelky, ale ešte som sa neodvážil zúčastniť sa. Ešte nie som dosť dobrý. Mladosť okysličuje. A cítim to aj v SuperStar.
Kto podľa vás vyhrá?
Neviem. Nikdy som neuhádol. Ja som chcel Anetu Langerovú vyhodiť v castingu, lebo sa mi zdalo, že ju to vôbec nebaví. Našťastie mi v tom kolegovia zabránili.
Ste vášnivý golfista, nie je to aristokratická zábava?
To si mnohí myslia, že je to snobská záležitosť, ale prekonal som to. Som za to nesmierne vďačný, lebo je to podstatná súčasť môjho života. Pohybujem sa v dramatickom, hektickom prostredí a golf vás naučí netlačiť na pílu. Má až zenbudhistické prvky. Nesmiete chcieť urputne, musíte byť uvoľnený. O tom je aj život.
Ondřej Hejma (1951) - spevák, textár, skladateľ, moderátor, frontman skupiny Žlutý pes, dopisovateľ agentúry AP. Vyštudoval angličtinu a čínštinu na FFUK v Prahe. Je ženatý, jeho manželka Vladimíra je lekárka, momentálne sa skôr venuje charite. Ako textár príležitostne píše aj pre iných, je spoluautorom libreta muzikálov Pomáda a Hamlet. Moderoval niekoľko relácií, momentálne je porotcom Česko Slovenskej SuperStar.
