V téme nájdete:
Portrét ženy, ktorá má na sebe všetky nálepky, ktoré možno niekomu prisúdiť
Prečo nás tak bavia kriminálne seriály? Bojíme sa spolu s obeťou a identifikujeme sa so šikovnými vyšetrovateľmi. Televízie prepadli zločinu.
A ak je páchateľom žena, zločin naberá na „jedinečnosti".
Jedinou ženskou väznicou je na Slovensku ústav v Nitre-Chrenovej. Svoj trest si tam odpykávajú necelé tri desiatky väzenkýň vo všetkých stupňoch stráženia. Zhruba tretina z nich je opakovane trestaná. Je to jeden z najmladších ústavov podobného typu, jeho zariadenie možno pripomína viac ubytovňu ako väzenie z doby grófa Monte Christa.
Ženy majú troj- až štvorposteľové izby, bunky sú spojené sociálnymi a kultúrnymi miestnosťami, majú tam napríklad aj kútik na fajčenie. V rámci svojich povinností pracujú odsúdené ženy na poli, šijú obuv či hračky, vo voľnom čase môžu navštevovať krúžky, vypožičiavať si knihy, cvičiť či zúčastňovať sa omší v kaplnke. Kapacita tohto zariadenia však stále neumožňuje naplniť zákon, ktorý dnes teoreticky umožňuje mať vo väzení aj dieťa.
Napriek podmienkam výkonu trestu, ktoré nie sú dnes drastické, patrí skúsenosť z väzenia k tým, o ktorej si radšej necháme len rozprávať.
Väzenské drámy sú filmovým žánrom, úteky väzňov opakujúcou sa témou rôznych umeleckých spracovaní.
Práve na túto strunu hrá aj seriál Odsúdené, zasadený do pikantného prostredia ženskej väznice.
Tento žáner nezdieľa s filmom Šerif za mrežami, ktorý tento týždeň predstavujeme v rámci reedície filmov zo šesťdesiatych rokov, ambíciu autenticity. Ani jeho tvorcovia si nenamýšľajú, že ide o verný obraz skutočnosti. „Odsúdené sú fikcia," hovorí ich režisér Róbert Šveda pričom dodáva, že jeho úlohou je dať dôveryhodnosť vymysleným charakterom aj prostrediu, aby divák bral príbehy ako skutočné.
Pre začínajúcu autorku Zuzanu Horníkovú, ktorá sama väzenie zažila, ide však o priveľmi povrchné zneužitie silnej témy. Pachuť života za mrežami znášala dva roky. Dnes o tom píše, hrá, spovedá sa.
Bola som tamMá na sebe pomaly všetky nálepky, ktoré možno niekomu prisúdiť. Jej život by vydal na román, rozhodla sa o ňom písať divadelné hry. ZUZANA HORNÍKOVÁ sa pri televíznom seriáli Odsúdené veľmi nebaví.
„Nemôžem sa na to ani pozerať, je to katastrofa," hovorí Zuzana Horníková o seriáli z prostredia ženskej väznice, ktorý už niekoľko týždňov vysiela TV JOJ.
So smiechom sa ponúka jeho scenáristovi robiť poradcu. Väzenie zažila ako devätnásťročná, navyše v čase, keď ešte nebol náš väzenský systém upravený európskymi normami.
Odsúdená bola za lúpež. Predtým vôbec nevedela, ako funguje svet trestnej činnosti. „Väčšina z mojich spoluväzenkýň sa na rozdiel odo mňa v takom prostredí pohybovala aj vonku," hovorí.
Chápe, že televízne príbehy sa robia preto, aby sa ľudia pobavili, seriál Odsúdené však podľa nej silnú tému len povrchne zneužíva, hoci by, naopak, mohol zmeniť verejnú mienku. Scenáru vyčíta hlavne to, že je postavený na agresivite.
Hoci, samozrejme, drieme v každom človeku a práve neistota vo väzení ju môžu spúšťať, podľa nej však medzi ženami prevláda snaha o zmier. „Všetky chcú ísť čo najskôr domov na „PP" (podmienečné prepustenie), nechcú robiť zle, sú medzi nimi aj matky, ktoré majú doma deti," vysvetľuje.
Pripúšťa, že v mužskej väznici môže byť situácia horšia, častejšie sú tam aj prípady šikanovania či obťažovania.
Ak by sa však podľa nej niekto v ženskom väzení správal tak dominantne ako seriálová Grófka, zo samotky by asi nevyšiel. Aj ju samú tam niekoľkokrát poslali za nezhody so „spolubývajúcou". Samotky sa však podľa jej slov bojí každý.
Okrem zákazu fajčiť či čítať prežíva človek v izolácii intenzívne duševnú opustenosť. „Premýšľa, to je sám osebe veľký trest. Všetky nahromadené pocity si navyše musí vyriešiť sám," spomína Zuzana.
Hovorí však, že aj v zúženom svete väzenia hľadajú odsúdené blízkosť, akúsi „rodinu". „Ak ste s niekým na cele roky či mesiace, väčšinou sa musíte naučiť vzájomne sa tolerovať. Máte len jeden druhého. Spoznala som heterosexuálne ženy, ktoré by v živote nemali vzťah so ženou, ale vo väzení ich do lesbického vzťahu vtiahla osamelosť a túžba po blízkosti," opisuje.
V jojkársom seriáli nechápe niektoré nedôveryhodné detaily, napríklad to, ako môže byť vo filmovej väznici bacharom aj muž. Priateľskejší prístup bacharov k odsúdeným však nevylučuje. „Niekedy sa snažia konať ľudsky. Nie každý väzeň si to dokáže vážiť a začne to zneužívať," dodáva. Preto sa strážkyne, aj tie, ktoré spočiatku pociťujú ľútosť k odsúdeným, musia neskôr obrniť, inak svoju prácu nezvládnu.
Pred a poDvojročná skúsenosť - dvadsaťjeden mesiacov vo väzbe a tri vo väzení - predelila jej život na obdobie pred a po. „Pred väzením som bola ľahkovážna, bezstarostná, viac som dôverovala sebe i ľudom. Po ňom som sa stala veľmi opatrnou, vážnou," hovorí.
Po tejto skúsenosti vraj zvláštnym spôsobom zostarla a prestala mať radosť zo života, hoci mala len dvadsaťdva rokov, keď z väzenia vyšla. Na život vonku sa už pomaly prestala aj tešiť. „Väčšinou je to vždy niekto druhý, kto vám dáva zmysel žiť," hovorí. Ten jej niekto zostal dnu. Ale po rokoch opäť nabrala silu žiť. V súčasnosti jej ju dodáva aj to, že o svojej skúsenosti začala písať.
Najhoršie je, že ak sa človek vráti z väzenia, myslí si, že trest, ktorý si tam odpykal, sa už skončil. Zabudnite na to! Trest trvá naďalej!
Dnes už dokáže pokojne analyzovať, že do väzenia sa dostala preto, že sa v kľúčovej situácii nesprávne rozhodla. „Pocit viny je horší ako samotný trest. Ak človek podrazí sám seba, uzavrie sa, prestane si veriť. Neexistuje len dobrý a len zlý človek, u ľudí, ktorí boli vo väzení, sa však nikto nepozerá na ich lepšie stránky. On alebo ona, urobili niečo zlé. Veď boli v base! Toto je problém verejnej mienky," myslí si.
Začleniť sa po väzení opäť do života sa podľa nej podarí len vtedy, ak začnete mať zo seba dobrý pocit.
„Ak budeme v niekom živiť pocit viny, klesne ešte na hlbšie dno, než na akom je. Z človeka treba vytiahnuť jeho lepšie stránky, hovoriť mu o jeho schopnostiach a povzbudzovať ho k tomu, aby ich vedel prejaviť vo svojom ďalšom živote."
U nej veľmi zavážila pomoc psychológa, rádovej sestričky či kňaza, ktorí väzenie navštevovali. „Človek sa v takýchto situáciách obracia na vieru, hoci nie každý si to prizná," hovorí. Neskôr jej veľmi pomohlo aj združenie Maják, ktoré sa špeciálne venuje resocializácii odsúdených.
Adoptívna a ešte aj RómkaKorene jej problémov sú poriadne hlboké. Žila v adoptívnej rodine. Jej biologická rómska matka ju nechala v nemocnici, kým bol jej biologický otec vo väzení. V kritickom veku, keď má takmer každý chuť vyvádzať, vyvádzala. „Moji adoptívni rodičia robili, čo mohli, mali ten najčistejší úmysel dať svojmu adoptívnemu dieťaťu to najlepšie," myslí si. No mali strach hovoriť o jej pôvode. „Báli sa otvoriť tieto témy, aby ma uchránili, hovorí. Dnes je však presvedčená, že keby začali otvorene rozprávať, možno by predišli mnohým veciam, ktoré nastali.
So svojimi adoptívnymi rodičmi sa v súčasnosti nestýka: „Vzťahy sa vždy dajú upraviť, ak majú obe strany rovnakú túžbu zmieriť sa. V našom prípade to zatiaľ nie je možné, pretože vrátiť k nim som sa zatiaľ chcela len ja," tvrdí.
Zuzana nevyzerá ako Rómka. Má šťastie, povie si niekto v duchu. Čisto teoreticky by svoj pôvod riešiť nemusela. No vraví, že nie je vôbec jednoduché tento fakt prijať. „Doma, v škole, v práci, na ulici, všade počúvate: Rómovia nepracujú, Rómovia kradnú, Rómovia sú príživníci," hovorí.
„Keď som sa dozvedela, že som Rómka, či sa mi to páčilo, alebo nie, musela som prehodnotiť postoje, ktoré som mala vtĺkané do hlavy. Zrazu som sa stala jednou z nich. A ňou som a budem do konca života. Už sa za to nehanbím," dodáva.
Zdôrazňuje, že nezáleží na pôvode, ale na výchove a motivácii: "Pokiaľ ide o našu menšinu, skôr by som skloňovala sociálny ako rómsky problém. Aj bieli žijú v špine a nemajú peniaze, ale ak žije v špine Róm, zrazu je to problém jeho pôvodu a národnosti."
Divadelné spovede„Ale načo to tu ja vôbec hovorím? No má to vôbec význam? Veď aj tak to nechápete! Nechápete! Nechápete!" Takto sa končila jej divadelná spoveď, ktorú pred tromi rokmi predniesla v bratislavskom Štúdiu 12.
Hoci sa venovala divadlu už v tínedžerskom veku, nikdy by si nemyslela, že nakoniec bude cez divadlo o sebe hovoriť takto otvorene. Projekt, ktorý pripravila za pomoci Komunitnej nadácie, mal byť pôvodne len akousi prednáškou o druhej šanci v živote a následnou diskusiou s prítomnými. No nakoniec dostal divadelný tvar.
„Keď si režisér Martin Hvišč môj text prečítal, navrhol, aby sme z toho urobili predstavenie, v ktorom budem sama hrať.
Vôbec som netušila, do čoho idem a ani to, ako veľmi to ovplyvní môj život. Hovoriť o sebe, o traumatických zážitkoch, ktoré chce človek potlačiť, je tá najťažšia vec," dodáva Zuzana.
V hre ... pre Sarah, ktorú tento rok premiérovala v Štúdiu 12, hrá s absolventkou VŠMU Mirkou Dudkovou. „Leitmotívom hry bola bezmocnosť a strach z odmietnutia. Chcela som ukázať, aké to je cítiť sa na dne," hovorí o texte, ktorý je inšpirovaný hrou Sarah Kaneovej Psychóza 4:48.
Zuzana sa stáva aj jednou z postáv v pripravovanom celovečernom dokumente o neheterosexuálnych ženách, ktoré sú zároveň príslušníčkami iných menšinových či marginalizovaných skupín, ktorý sa práve nakrúca podľa námetu Romany Schlesingerovej.
Má šťastie. Jej druhou šancou sú ľudia, ktorí sa s ňou rozprávali a nasmerovali ju k písaniu. „Pomohli mi otvoriť sa, povzbudzovali ma a neodsudzovali," hovorí.
Autor: Foto - Vladimír Šimíček
