Vážení čitatelia,
denník SME pre vás pripravil ďalšiu filmovú edíciu. Séria Slovenský film 60. rokov II. nadväzuje na minuloročný projekt, v rámci ktorého sme vám spolu so Slovenským filmovým ústavom priniesli desať najlepších filmov rokov šesťdesiatych.
Každý týždeň až do konca novembra si budete môcť k denníku SME kúpiť v novinových stánkoch aj jeden z druhej série klasických filmov slovenskej kinematografie za cenu 3,29 eura. Vo vydavateľstve Petit Press ho ponúkame za zvýhodnenú cenu 2,50 eura. Na týchto stranách Víkendu vám vždy predstavíme film, ktorý je aktuálne v predaji.
Prajeme vám príjemné čítanie a príjemné divácke zážitky.
Keď pred niekoľkým rokmi prebehla našimi klubmi ruská snímka Kukuška o zvláštnej trojici vojnových protivníkov, ktorá sa ocitla ku koncu vojny na osamelom mieste bez schopnosti slovne si porozumieť, milovníci dobrého filmu upadli do nadšenia. Režisér Stanislav Barabáš predbehol podobnú poetiku o celých štyridsať rokov, jeho film má možno menej humoru, ale azda ešte silnejší filozofický presah.
Tento povstalecký príbeh má ďaleko od Kapitána Dabača, absurdita ľudskej existencie v ňom nemôže skončiť happy endom.
Zvony pre bosých (1965)
Réžia: Stanislav Barabáš
Námet, scenár: Ivan Bukovčan
Kamera: Vincent Rosinec
Hudba: Zdeněk Liška
Strih: Maximilián Remeň
Zvuk: Václav Škvor
Architekt: Anton Krajčovič
Kostýmy: Irena Schanerová
Hrajú: Vlado Müller, Ivan Rajniak, Axel Dietrich, Ewa Krzyzewska, nahovorila Viera Strnisková, Radovan Lukavský, nahovoril Hugo Kaminský, Jozef Sorok, nahovoril František Gervai, Pavol Benca a ďalší
Farba: čiernobiely
Minutáž: 96 min.
Distribučná premiéra: 24. 12. 1965
Základná situácia je banálna - dvaja partizáni sa po prestrelke, v ktorej zajmú mladučkého Nemca, snažia vrátiť do hôr k svojmu oddielu. Jedeného z nich - pragmatického Stašeka v podaní Ivana Rajniaka - veľmi skoro premknú pochybnosti, či ich štáb vôbec ešte existuje a či teda ich obetavá snaha predviesť mladučkého nepriateľa na výsluch má ešte nejaký zmysel. Vlado Müller ako priamy Ondrej si však nechce pripustiť porážku, pokúša sa naplniť rozkazy velenia, hoci v opustenej partizánskej chatrči nenechalo ani odkaz, ani spojku.
Nekompatibilné povahy kamarátov spája nádej, že práve prežívajú posledné hodiny vojny, obaja si robia plány na roky, keď sa to celé skončí. Obyčajné ľudské šťastie, to je predsa to, za čo bojovali!
Hoci už zjavne všeličo na horách zažili a naučili sa mŕtvym sťahovať čižmy, ani jeden z nich nedokáže zastreliť dieťa oblečené do nepriateľskej uniformy. Stašek trochu rozumie po nemecky, Ondrej na mladíka môže reagovať akurát tak v štýle: „Čo hovorí? Uráža nás?"
Kvôli výraznému podielu nemeckých replík použitých vo filme sa oplatí pri jeho sledovaní zapnúť si slovenské titulky.
Barabáš a scenárista Ivan Bukovčan si svoju spoluprácu vyskúšali už na filme Pieseň o sivom holubovi z roku 1961. Snímka Zvony pre bosých miestami predznamenáva atmosféru Medenej veže či Orlieho pierka, ku ktorým napísal Bukovčan scenár pár rokov neskôr. Chlapi hospodáriaci osamelo v horách sú vďačným námetom. „Kto vymyslel vojnu, to musel byť určite buzerant," zanadáva si Ivan Rajniak, keď sa na spánok ukladá ku kolegovi.
Rozruch v trojici mužov spôsobí čašníčka z najlepšieho lokálu v meste, ktorá si príde do bývalej poľovníckej chajdy po schované „poklady" do výbavy. Hoci ide o zjavnú schému muži verzus prostitútka, v detailoch nie sú jednotlivé repliky umelo vykonštruované, naopak, iskrenie medzi Ivanom Rajniakom a poľskou herečkou Ewou Krzyzewskou v postave ľahkej ženy je famózne. Vykreslenie mužsko-ženských vzťahov je na danú dobu prekvapujúco otvorené, intímne, nejednoznačné.
Herectvo dvojice Rajniak a Müller pôsobí v kontexte súčasnej slovenskej kinematografie až zahanbujúco prirodzene. Skvelú miniatúru vytvoril aj Radovan Lukavský v postave nemeckého veliteľa.
Dramatičnosť dodávajú aj zábery výborného kameramana Vincenta Rosinca na scenérie Malej Fatry. Pohľady ako z pohľadnice dodávajú smutnému príbehu ďalší podtón - ako by tu mohlo byť pekne, keby sa ľudia práve nehrali na vojačikov.
Po filme Tango pre medveďa z roku 1966, ktorý nasledoval po Zvonoch pre bosých, sa režisér Barabáš zapísal do dejín slovenskej kinematografie predovšetkým réžiou filmu Krotká. Táto snímka patrí k medzinárodne najúspešnejším slovenským televíznym dielam, keď dostala veľkú cenu Zlatá nymfa na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle.
Aj kvalita filmu Zvony pre bosých však dokazuje, že emigrácia Stanislava Barabáša po roku 1968 bola pre slovenskú kultúru obrovskou stratou.
Snažili sme sa udržať slovenskosť kamery
VINCENT ROSINEC patrí k priekopníckej generácii našej kinematografie. K práci kameramana sa nedostal prostredníctvom štúdia na vysokej škole, ale cez fotografiu.
Čo vás ako fotografa ťahalo k filmu?
Veľa som čítaval časopis Náš film a musím povedať, že ma to chytilo. Náhodou chodieval do Trenčianskych Teplíc riaditeľ filmovej distribúcie. Bol veľký fotografický fanúšik. Snažil som sa mu vychádzať v ústrety. Keď večer za mnou prišiel s nafotografovaným filmom, ráno už mal vyvolané obrázky. Požiadal som ho, či by mi nepomohol nájsť miesto pri filme. Po mesiaci som dostal list, aby som sa dostavil na skúšky do budovy Tatra banky. Vtedy bola vo filme ešte väčšina českých kameramanov.
Poskytoval vám režisér Stanislav Barabáš dostatočnú tvorivú voľnosť?
So Stanom Barabášom sme boli priatelia. V rámci prípravy bolo vždy najdôležitejšie pozorne si prečítať scenár. Prvý dojem mi dal najviac. Ďalej perfektne vybrať exteriéry, ktoré symbolizujú obsah filmu. Potom mohlo prísť samotné nakrúcanie. Čím menej rešpektovania kamery pri nakrúcaní, tým viac nepodarkov. V poslednom čase si akosi málo vážime prítomnosť kamery. Príliš sme si zvykli na slová: poďme, poďme, rýchlo, nemáme čas, herec nám odchádza a podobne.
Prácou na filme Román o base, ktorý ste nakrútili s režisérom Vidom Horňákom, ste sa zapísali medzi kameramanov-experimentátorov. Čo bolo pre vás novinkou v prípade Zvonov pre bosých?
Román o base a Zvony pre bosých sú z kameramanského hľadiska dva veľmi odlišné filmy. Jeden sa odohráva v lete, druhý v zime. Kým v jednom som sa snažil predovšetkým o zmysluplné a nenásilné zakomponovanie slnka do letnej scenérie, v druhom sme museli brať ohľad na hory a na počasie. Vyžadovalo si to veľmi precíznu prípravu. Zvony pre bosých sme nakrúcali vo Vrátnej doline a bývali sme v Chate pod Grúňom. Hneď vedľa chaty bol akýsi bunker alebo zemľanka. Takže keď sme mali napríklad naplánované exteriéry a pokazilo sa počasie, rýchlo sme vbehli do bunkra a nakrúcali interiéry. Vďaka tomuto postupu sme všetko stíhali.
Veľké panorámy a pôsobivé zobrazenie slovenských hôr sú opakujúcim sa motívom vášho rukopisu. Je vo vašej tvorbe niečo vyslovene slovenské?
Snažil som sa, aby sa z mojich filmov nevytratil kameramanský pohľad, ktorý nám tu zanechal Karol Plicka či neskôr Karol Krška. Viem, každá téma nemôže byť vždy iba slovenská, no mali by sme sa snažiť čo najprijateľnejšou formou udržať tú slovenskosť kamery. Poznáme celé národné výtvarné školy, ktoré poznačili vývinové obdobia filmu, francúzsku, sovietsku, mexickú a pod. A v dielach týchto kinematografií vôbec necítime nijaké schválnosti. Určite nemôžem nespomenúť filmy Martina Ťapáka. Pri ich nakrúcaní som si totiž viac ako kedykoľvek predtým uvedomil, že ťažko môže ktokoľvek tvoriť, pracovať bez bytostného vzťahu ku svojmu rodisku, k svojmu kraju, k ľuďom, k životu.
Eva Križková, foto - TASR
