il 18. 10. 1874. Bolo to pred 135 rokmi.
Jozef Gregor Tajovský
Jeden z najvýznamnejších slovenských realistických autorov.
Vytvoril prototyp cnostného dedinského človeka.
Narodil sa v Tajove 18. októbra, pred 135 rokmi.
Jozef Gregor Tajovský pochádzal z remeselníckej rodiny, detstvo však s rodičmi netrávil. Keďže sa nevládali starať o všetkých jedenásť detí, mladého Jozefa sa ujali starí rodičia Greškovci z Tajova pri Banskej Bystrici. Tí mali napokon najvýznamnejší vplyv na jeho neskoršiu tvorbu, všimol si cez nich cnosti i zlé vlastnosti dedinského človeka, ktoré potom vsadil do svojich próz a divadelných hier.
V poviedke Do konca, ktorú napísal už ako dospelý, sa vracia k svojmu starému otcovi. Umiera, no starej materi ešte sľúbil pokosiť záhradu. „Tak len predsa už zomriem, a ja som sa ešte na lúku sľúbil,“ hovorí starej mame.
Smrť ho nachádza v momente, keď sa s kapsou na pleci pokúša ešte odísť a svoj sľub splniť. Starý otec je pre Tajovského ako rytier, ktorý ešte aj umiera postojačky.
Rebelujúci učiteľ a útlocitný bankár
Hneď po škole sa Gregor nakrátko vrátil do rodnej obce ako učiteľ, čoskoro sa mu však učiteľské zamestnanie zunovalo.
Slovenské deti chcel v škole učiť okrem maďarčiny aj po slovensky, vrchnosť mu však nechcela vyhovieť a preraďovala ho vždy inam.
Celkom na učiteľstvo zanevrel po jednom z incidentov, keď ho na výročnom stretnutí nútili predniesť modlitbu v maďarčine. Odmietol to, z čoho mal potom opletačky.
V roku 1898 začal opäť študovať – na Česko-Slovenskej obchodnej akadémii v Prahe. Zapojil sa do študentského spolku Detvan, kde prvýkrát prednášal už aj svoju literárnu tvorbu. Neskôr sa k slovenskej dedine dostal bližšie aj oblúkom, keď začal pracovať ako pokladník v Ľudovej banke a neskôr aj v Tatra banke.
Tam vznikla aj jeho najznámejšia poviedka Mamka Pôstková.
Rozpráva príbeh starej žienky, ktorá radšej predá svoju perinu, akoby bankára zažiadala o odpustenie zanedbateľnej dlžoby. „Dotiaľ neumriem, kým to nesplatím,“ hovorí staručká babka bankárovi o svojej trojkorunovej dlžobe, ktorú by za ňu vďačne mnohí splatili, no vedia, že by ju tým iba urazili a ona by to nikdy neprijala.
Zákon dediny a žien
Vo všetkých Tajovského dielach vytŕča láska k jednoduchému slovenskému človeku, dedine a jej problémom.
Jednoduché čisté charaktery, „skrytí boháči“, ako ich Tajovský často nazýval, silno kontrastujú s vlastnosťami, ktoré na nich kritizoval – závisťou, alkoholizmom a nevzdelanosťou.
Tajovského pracovňa. FOTO - Ministerstvo kultúry SR
V komédii Ženský zákon Tajovský zrkadlí slovenskú dedinu – čistá láska mladých ľudí a malomestské spôsoby, ktoré jej chcú zabrániť. A do toho tradičné ženské vlastnosti – klebetnosť, pomstychtivosť a túžba po majetku. Tajovský sa im posmieva, no ľudí zároveň cez diela jemne poúča. Spolu so Statkami zmätkami patrí Ženský zákon k najinscenovanejším slovenským hrám.
Veril v národ Čechov a Slovákov
V časoch Rakúsko-Uhorska Tajovský silno kritizoval pomaďarčovanie Slovákov. Ako redaktor písal protimaďarské články. Za jeden z nich, proti maďarským divadelníkom, sa dokonca dostal na tri mesiace do väzenia. Veril v silu jednotného národa Čechov a Slovákov, nádej vkladal aj do spojenia s Ruskom. V roku 1915 sa za Rakúsko-Uhorsko dostal na ruský front prvej svetovej vojny. Počas vojny pôsobil aj ako redaktor Národného hlásnika.
Keď sa s hodnosťou kapitána v roku 1919 vracal do Československa, tešil sa z neho, no pomery Slovákov v spoločnom štáte ho neuspokojovali. Po vypuknutí vojny veril v mier a v článkoch vyzýval ľudí na lásku medzi národmi. Konca vojny sa už však nedožil.
Zomrel v Bratislave 20. mája 1940. Pochovaný je v rodnom Tajove.
Aktuálny aj dnes
Jozef Gregor Tajovský po sebe zanechal stovky poviedok, desiatky noviel a divadelných hier. Nezostarli ani sto rokov od napísania.
Sedemdesiatku z najvýznamnejších Tajovského diel nájdete voľne na stiahnutie na stránkach Zlatého fondu denníka SME.
